Naila

„Nie!“ kričím na tie malé obludy.  „Nechajte ho!“

Skáču na Dária a snažia sa ho stiahnuť k zemi. Dário odoláva ale vidím, že mu dochádzajú sily. Dlho sa už na nohách neudrží. Musím mu pomôcť. Ak spadne určite mu ublížia. Ale čo mám spraviť? Pomaly klesá na kolena. Tie obludy mu zabodávajú svoje malé zbrane do rúk a do chrbta. Z hrdla sa mu derie strašný výkrik plný bolesti, ktorý ma konečne prinúti rozbehnúť sa k nemu. Skôr ako som však k nemu stihla dobehnúť nejaká tlaková vlna ma odhodí pár metrov dopredu. Pristanem tesne pred Dáriom. Leží celkom nehybne ale už naň nič neútočí. Tie obludy jednoducho zmizli. Priplazím sa k nemu a nahmatám mu tep. Vďaka bohu, žije! Potom sa pozriem smerom odkiaľ nás zasiahla tlaková vlna. Slnko mi svieti do očí ale zbadám čiernu siluetu človeka. Neviem povedať či je to žena alebo muž. Ani sa to nehne. Len to tam tak stojí a pozerá mojím smerom. 

Prebudím sa úplne spotená. Lapám po dychu a potláčam slzy čo sa mi tisnú do očí. Sľúbila som si, že kvôli Dáriovi nevyroním už ani jedinú slzu ale vidieť ho takmer zomrieť...                         

„Bol to len zlý sen, bol to len zlý sen!“

Lenže tie malé obludy sú skutočné. Osobne som videla ako vyskakujú z plagátu a vrhajú sa naň. Čo ak mu naozaj ublížili? Nie, on si s nimi určite poradil. Ale ako je možné, že z toho plagátu vôbec vyskočili? Čo za čary to spôsobili?

Vonku je ešte tma, na mobile mi ukazuje 3:06. Čo budem robiť? Zaspať znova nemôžem! Bojím sa, že by sa nočná mora vrátila. V tom si uvedomím niečo zvláštne. V byte je ticho ale nie normálne. Viete je to presne „to“ ticho, ktoré nastáva v hororoch pred tým než vrah zabije svoju obeť. Normálne počujem tikať hodiny z kuchyne alebo chrápať Jacka zo spálne ale teraz počujem len svoje dýchanie. Neochotne vstanem z postele a po špičkách sa poberiem k dverám. Stlačím kľučku no nedajú sa otvoriť. „Sklerotik, včera som ich predsa zamkla.“ Pomaly potočím kľúčom a zámka cvakne. Cvaknutie nachvíľu preruší to vražedné ticho a nesie sa celým bytom. Zmeraviem. Ak je niekto v byte určite to počul. Chvíľu ostanem mlčky stáť a čakám, že začujem kroky blížiace sa k mojej izbe. Keď ticho neprerušil žiadny neznámi zvuk celú minútu, otvorím dvere a vyjdem na chodbu. Nie je tu žiadne okno, takže nič nevidím. Nikde sa mi nezdá nič zvláštne tak naslepo pokračujem do kuchyne. Ako  prechádzam dverami, uvedomím si, že som celkom hladná. Prikradnem sa k chladničke a pomaly ju otvorím. Hneď sa v nej rozsvieti svetlo, takže nemusím rozsvietiť v celej kuchyni. „Hm, načo mám asi tak chuť? Jogurt, salám, syr, paštéta, mlieko, zákusok,...“ Nenájdem čo som hľadala, chladničku teda opäť zatvorím. Skúsim to v obývačke. Vyberiem sa smerom k nej ale ešte predtým mihnutím oka zbadám papierik prichytený magnetom, ktorý osvetľuje lúč svetla z pouličnej lampy, ktoré sa prediera cez malé okno na druhej strane miestnosti. Idem ďalej. Nevidela som, čo je na ňom napísané.  

„Zrejme mamin nákupný zoznam potravín. Ale moment. To nie sú písmená.“

Vrátim sa späť, strhnem papierik a pozornejšie si ho preskúmam. Po chvíľke ho z nechuťou pokrčím a hodím do koša. Na tie sprosté symboly nemám náladu. Vrútim sa do obývačky, zo skrinky vyberiem vrecko s čipsami, zapnem telku a chrúmem. Možno by som ju aj pozerala, kebyže pri jej svetle nenájdem na stolíku ďalší papierik. Mám strach. Napadne mi, že si ho nebudem všímať, že ho tam nechám ležať ale zajtra by ho našli Jack s mamou.

„Musím ho zničiť.“

Papierik roztrhnem na najmenšie kúsky aké sa mi len podaria a hodím do odpadkov k prvému. Práve ma prešla chuť na vysedávanie pred telkou a prepchávať sa čipsami tak zamierim späť do izby. Tesne pred tým ako do nej vojdem sa mi na nohu niečo prilepí. Odtrhnem to a strčím si to pred nos. Tretí papierik. Zmocní sa ma panika. Mám chuť kričať ale usúdim, že to nie je veľmi múdre. Rýchlo vojdem do izby a okamžite za sebou zamknem. Roztrasená rozsvietim lampu a sadnem si na posteľ. Papierik odhodím do kúta.

„Čo to má znamenať?“

Do očí sa mi rinú slzy ale už ich nestihnem zastaviť a voľne mi stekajú po lícach.

„Prečo mi niekto takto ubližuje?“

V rýchlosti sa mi v mysli premietajú všetky posmešky čo som o niekom rozniesla, všetky hlúposti čo som navyvádzala, všetky tváre ľudí, ktorým som ublížila. Nikomu som však neublížila tak, aby sa mi mohol pomstil takýmto spôsobom.

„A tie malé potvory z plagátu? Ako to urobili?“

Nerozumiem tomu. Bol to snáď len môj prelud? Ale veď Dárius ich videl tiež. Pohľadom zavadím do kúta na papierik. Leží tam na knihe, ktorú som tam hodila pred pár hodinami. Kniha! Poslali mi predsa aj knihu. Možno v nej niečo nájdem. Nejaké vysvetlenie alebo nejaký odkaz. Schmatnem knihu a položím ju na posteľ. Pomaly v nej listujem, prezerám stranu za stranou no všetky sú pokreslené symbolmi. Pomaly strácam nádej, že v nej niečo objavím až medzi dvoma stranami zbadám papier pokreslený tými čudnými symbolmi ale ku každému je pridelené písmeno.  Je to abeceda.

Krásny deň. Vonku prší, takže budem celý deň trčať doma. Ale zrejme je to tak lepšie. O desiatej ma zobudil mobil s prichádzajúcim hovorom. Bola to Lia. Oznámila mi, že ma Dário včera večer v klube čakal a keď som neprišla bol dosť smutný. Vraj sa potrebuje so mnou o niečom porozprávať. „Problém je, že ja s ním nie.“ Potom ho ale zbadala ako sa pri v chode rozprával s nejakou babou a nakoniec sa aj bozkávali. Podľa Liinho opisu je to tá istá, s ktorou som ho pristihla na ulici.

„Naila? A usmieva sa slniečko?“

Sandy sa ma pri raňajkách vždy opýta na pár absurdných otázok ale väčšinou zrejme preto, lebo som zamračená a chce ma rozveseliť. Usmejem sa. Jej sa to vždy podarí. Je to také moje malé slniečko.

„Určite, hlavne vtedy, keď ťa pozoruje cez okno ako každé ráno predvádzaš cirkusantské kúsky s jogurtom.“

Zamračí sa a ponorí lyžicu do jahodového jogurtu pred sebou. Mama počúva náš rozhovor z chodby, kde práve umýva dlážku.

„Tomu neverím. Prečo teda nesvieti aj dnes?“

Opýta sa s tváričkou tak špinavou, že jogurt sa jej nachádza aj vo vlasoch.

„Pretože dnes šlo slniečko podarovať svoj úsmev niekomu inému.“

„A komu, Naila?“

Jej očká sa na mňa smutne pozreli a nechápali ako mohlo slniečko od nej odísť podarovať úsmev, čo patril jej niekomu inému. Potom si opäť lyžicu strčila do úst.

„Niekomu, kto ho dnes potreboval viac ako ty.“

Dnes v noci som pomocou tej zvláštnej abecedy preložila polovicu znakov na papieri. Bohužiaľ ani teraz netuším čo je tam napísané. Je to v nejakom inom jazyku ale v akom? To zistím, keď preložím aj ostatok. Prvá polovica znie takto:

       Cor vitae contundere et nucleus dividere...

Pri prekladaní som sa dosť natrápila. V noci som síce už spať nechcela ale moje oči mali na to iný názor. Snažila som sa ich nechať otvorené aspoň kým nepreložím polovicu. Ako náhle som preložila posledné písmenko prvej polovice, už som o sebe nevedela. Zaspala som na knihe s papierom a perom v ruke. Nesťažujem si, spalo sa mi celkom dobre a žiadne nočné mory už neprišli. Zoberiem pero a papier a rýchlo sa snažím preložiť druhú časť. Zaberie mi to asi desať minút ale s výsledkom som spokojná.

...modo pars posse testa coniungere et   

       discerpere ea in particula

Takže teraz mi už ostáva len zistiť ten jeden jediný jazyk, z ktorého by som to preložila do taliančiny alebo prípadne do angličtiny. Angličtinu moc neovládam ale mám slovník, takže by som si to preložila. Ďalšie prekladanie navyše. Zapnem notebook a do Google si naťukám slovo prekladač. Pomaly prechádzam po určitých výsledkoch a skúšam najprv preložiť jednotlivé slová vo viacerých jazykoch ale zakaždým mi slovo len opísalo. Potom skúšam po dvoch, po troch slovách ale nič, až sa nakoniec odhodlám prepísať celý odkaz. Opäť ho vkladám do rôznych prekladačov ale nenapíše mi ani doslovný preklad. Keď to po pol hodine už začínam vzdávať nakoniec sa predsa len objaví jednoduchý preklad. Ktorému jazyku patrili tie slová? Odpoveď som okamžite našla, latinčina. Že ma to skôr nenapadlo. Chvíľu mi trvá, kým mi všetky preložené slova do seba zapadnú a nakoniec si zapíšem konečnú verziu.

 Srdce života rozdrví sa a jadro rozpoltí,

len kúsky môžu črepiny spojiť a roztrhať ju na kusy.

Rozdrví, rozpoltí, roztrhať na kusy. Nemám z toho dobrý pocit. Je to príliš drastické. Ale čo to je? Príslovie, básnička, porekadlo alebo kúsok textu nejakej pesničky? Netuším. Vôbec mi to nepomohlo odpovedať na svoje otázky. Zaklapnem notebook a na kolená si položím knihu. S trochou šťastia v nej možno objavím aj niečo iné ako len abecedu. Listujem z pravej strany do ľavej a z ľavej strany do pravej. Potom knihu zdvihnem nad hlavu a snažím sa z nej niečo vytriasť a podarilo sa. Z knihy spadla obálka mne rovno na hlavu a ďalej až k zemi. Knihu položím na stôl a nahnem sa za obálkou. Je dosť široká ale úzka. Prstom otvorím obálku a jej obsah si dlho prezerám kým mi dôjde čo to je. Letenka. Letenka? A kam? Obraciam letenku a v momente nájdem odpoveď. Do Frankfurtu? Ale to je v Nemecku. Prečo by mi niekto posielal zaplatenú letenku do Frankfurtu? Hádam si len nemyslia, že tam poletím!

„Buch!“ bola som dosť zamyslená, pretože ma to buchnutie vystrašilo. Odkiaľ to prišlo?

„Buch!“ ozve sa znova. Vstanem a rozhliadnem sa po izbe. Nevidím žiadnu zmenu, takže v izbe mi nič nebúcha.

„Buch!“ teraz to zistím. Niečo naráža do skla môjho okna. Niekto mi do okna hádže kamienky. Otvorím ho a vystrčím hlavu von. Dažďové kvapky mi padajú do tváre a očí ale aj cez ne rozpoznám, že dole stojí Dário. Pred mojím oknom je vysadená mocná breza pod ktorú sa šikovne ukryl pred dažďom.

„Čo chceš Dário?“ opýtam sa a strčím hlavu viac dovnútra aby som nezmokla.

„Chcem sa len porozprávať.“ Odpovie mi s nevinným výrazom na tvári.

„Do kelu a o čom?“ nechápe, že som všetko videla a pochopila? Naozaj už strácam trpezlivosť.

„Potrebujem ti to vysvetliť. Nebolo to tak ako to vyzeralo.“

„Samozrejme! Tá baba sa tam zjavila len tak a za ruku ste sa viedli tiež len tak.“ Stále ich mám pred očami, ako sa smejú stopercentne na môj účet.

„Ale veď sme sa len držali za ruku. Nerob z toho drámu prosím ťa. Nekaz to pekné čo medzi nami vzniklo. Zabudnime na to a pokračujme ďalej.“

„Aspoň mi neklam do oči Dário. Lia vás spolu videla ako si tam vymieňate žuvačky, teda ak ste nejaké mali.“ Zlosť vo mne začala vrieť.

„Dobre, priznávam! Pobozkali sme sa ale nič medzi nami nie je Naila. Naozaj. Dnes ráno som jej povedal, že to s ňou bola chyba a že ľúbim len teba.“

„Prosím ťa! Tie svoje keci si môžeš strčiť vieš kam.“ Pohár trpezlivosti práve pretiekol. „Odteraz už nie je nič ani medzi nami.“

„Ale ja ťa naozaj ľúbim Naila.“ Vtiahla som hlavu späť do izby s horko ťažko sa snažila  zatvoriť okno.

„Vypadni!“ kričím naň ho už cez okno spoly zatvorené. „Vypadni a už sa mi neukazuj na oči.

„Naila, ale ja ťa ľúbim! Ľúbim ťa!“ konečne sa mi podarilo zavrieť ho. Sadla som si späť na stoličku ale z vonku bolo ešte stále počuť ako Dário kričí moje meno. Pozriem na stôl a zoberiem letenku do rúk. Nakoniec ten Frankfurt nie je až tak zlý nápad.

Taxikár mi zastavil rovno pred letiskom, takže sa nemusím vláčiť s taškami ďaleko. Mojej rodinke som porozprávala rozprávku ako ma jedno dievča z našej školy pozvalo k jej známym do Frankfurtu. Našťastie mi to zhltli aj s navijakom, ale presvedčiť ich aby ma pustili to bol ťažší oriešok. Po niekoľkých hodinách prosíkania a pomáhania v domácnosti ma našťastie pustili. A tak tu teraz stojím v Miláne vo  veľkej hale plnej ľudí a čakám na svoje lietadlo. Zobrala som pár igelitiek a nastrkala do nich zopár vecí, ktoré si potom uložím do prázdneho ruksaku a igelitky vyhodím. Musela som predsa vyzerať, že odchádzam na prázdniny, v skutočnosti však vystúpim v meste, ktoré vôbec nepoznám a ani neviem čo v ňom budem robiť. Zrejme sa pokúsim nájsť toho idiota, ktorý mi túto cestu zaobstaral. Dúfam, že som niečo nezabudla. Pas? Mám. Letenku? Mám. Veci aspoň na týždeň? Mám. Rezervné botasky? Mám. Peniaze? Mám. Čudnú knihu? Mám. Myslím, že viac vecí nepotrebujem.

„Lietadlo smerujúce do Helsínk s medzi pristaním vo Frankfurte je pripravené. Prosíme cestujúcich aby sa odobrali k terminálu číslo 2.“

Super. Ani som dlho nečakala. Pohľadom hľadám terminál ku ktorému mám ísť ale nikde ho nevidím. Z lavičiek sa dvíhajú ľudia, rozhodnem sa ich teda nasledovať. Držím sa desať metrov za nimi, idú však príliš rýchlo a čoskoro ich stratím z očí. Musím podbehnúť inak ten správny terminál nenájdem. Rýchlo kľučkujem medzi prekážkami, a snažím sa ich nestratiť z dohľadu. S plnými rukami takmer prázdnych igelitiek to ale nie je ľahké. Snažím sa držať si ich pri tele aby som nikomu neublížila. Ľudia si ma našťastie rýchlo všímajú a doslova mi odskakujú z cesty. Onedlho už zbadám nielen tých ľudí ale aj terminál. Srdce mi udiera do hrude ako by chcelo vyskočiť a snažím sa chytiť dych. Prejdem radšej do mierneho kroku. Zrazu mi v hlave inštinkt napovie hroziace nebezpečenstvo. Nestihnem si to ani uvedomiť.

„Bác.“ Niekto do mňa vletí v takej rýchlosti až obaja spadneme na zem. Zatiaľ čo on spadol len na kolená a vedľa neho pristál ruksak, ja ležím vystretá na dlážke a igelitky sú rozsypané všade naokolo. Pomaly sa dvíham na nohy no pocítim pichľavú bolesť v pravom členku. Asi ho mám vykrútený. Nevšímajúc si ostrú bolesť začnem do igelitiek zbierať rozsypané veci.

„Prepáčte, veľmi sa ospravedlňujem. Nevšimol som si vás.“

Na toho debila ani len nepozriem ale z jeho hlasu je jasné, že je to ešte chalan. On sa na mňa zrejme tiež nepozrel, pretože inak by mi nevykal. Natiahol sa za ruksakom a vyhodil si ho na plece.

„To bude preto, že si bežal ako o život a nepozeral pred seba.“ Odvrknem a načiahnem sa po poslednú igelitku.

„Ah, ty si dievča! Prepáč ale ponáhľal som sa k terminálu.“

Vystriem sa a až teraz si ho všimnem. Je to vysoký chalan, zrejme starší odo mňa, oblečený v čierno-sivom tričku, čiernych rifliach a takisto čiernych teniskách. Má peknú líniu tváre, dlhší nos, žiarivo modré oči a plné pery. Na hlave má rozstrapatené čierne dlhšie vlasy a v ľavom uchu náušnicu z čiernym kameňom. Keby práve do mňa  nevrazil, mohla by som na ňom oči nechať. Takto sa mu len pozriem nahnevane do očí a krývajúc sa vyberiem k terminálu.

„Hej, počkaj!“ Pokračujem v chôdzi ale chytí ma za lakeť. „Pomôžem ti s tými taškami.“

„Nie, ďakujem. Odnesiem ich sama.“ Strasiem jeho ruku a pokračujem v ceste.

„Ale veď krývaš, samozrejme mojou vinou, ale k terminálu ich sama nedovlečieš.“ Kráča za mnou tak blízko až mám pocit, že mi skočí na päty.

„Nie sú také ťažké a k terminálu mi chýba len pár krokov.“ Zamierim k smetným košom pri terminály, snáď mi už dá pokoj.

„Tak ako sa ti mám ospravedlniť? Povedz si čokoľvek.“ Zastanem pri tom najbližšom. Vytiahnem ruksak a veci z igelitiek hádžem doň.

„Pozri, ja od teba nič nechcem. Už si sa mi ospravedlnil a ja to beriem. Nepotrebujem od teba žiadnu pomoc. A pre tú nohu sa netráp, nie je to nič vážne a za chvíľu prestane bolieť. Nie si mi nič dlžný. A pokiaľ si pamätám, ponáhľal si sa k svojmu terminálu.“ Prehodím do ruksaku posledné veci a igelitky nahádžem do koša. Vyberiem si pas a letenku a ruksak si prehodím na pravé plece.

„Som pri ňom. Terminál číslo 2.“ Ukáže naň a mierne sa pousmeje.

„Tak načo čakáš? Ja som v pohode.“ Pristúpim k pani pri terminály a podám jej doklady a letenku. S úsmevom ich skontroluje a potom mi ich vráti.

„Šťastný let.“ Dodá tá pani.

„Ďakujem.“ Vojdem to terminálu a ani sa neobzriem za chalanom, ktorého pohľad na sebe stále cítim.

V lietadle som sedela len dva krát, to bolo ešte vtedy, keď mama s otcom boli spolu. Bola to naša posledná dovolenka na Kanároch. Otec za ňu vyhodil kopu peňazí. S mamou sa tam snažili zachrániť si manželstvo ale ani more a romantická atmosféra ho už nedokázali zachrániť. Do lietadla nastúpia posledný pasažieri a dvere sa zatvoria. Výšok sa síce nebojím ale radšej som si sadnem na sedadlo pri uličke. Nerada vyrušujem ostatných ľudí, keď si potrebujem odskočiť.

„Vážení cestujúci! Vitajte na palube lietadla letu do Helsínk s medzi pristaním vo Frankfurte...“

Z reproduktoru znie úvodné privítanie, oboznámenie o bezpečnosti, pri ktorom letušky názorne ukazujú únikové východy. Je to zbytočné. Aj tak by sa nikto neodvážil z lietadla vyskočiť. Aspoň ja určite nie.

„...Prajeme vám príjemný let.“

Lietadlo sa začalo hýbať. Moji spolu sediaci sú zrejme manželia v stredných rokoch, s nimi sa teda neporozprávam. No čo už. Dám si slúchadla do uši, zavriem oči a snažím si zdriemnuť aj keď let trvá len jednu hodinu a tridsať tri minút. 

Frankfurt. Síce neviem načo tu som ale mesto je krásne. Asi hodinu strávim len tým, že sa pozerám na budovy a s úžasom na ne hľadím. Jasné nie je to ako z obrázkov New Yorku ale dosť podobné. Európsky New York. Koniec prehliadky ohlási až môj žalúdok, ktorý sa už zvíja v kŕčoch. Celkom som sa zabudla najesť. Moje posledné jedlo boli raňajky ešte doma v byte. V nose ešte teraz cítim sladkosť maminých palaciniek s jahodami, ktoré so sestrou jednoducho milujeme. Žiaľ také vymoženosti nemám. Kúpim si hot-dog v rýchlom občerstvení a pokračujem ďalej po ulici. Keď sa začne stmievať spomeniem si, že som si ešte nenašla ubytovanie. V mojej blízkosti nanešťastie žiadny hotel, motel či ubytovňu nevidím. Kráčam si pomaly cez tmavé uličky mesta a začínam ľutovať, že som sem vôbec prišla. Len ja môžem urobiť niečo také hlúpe čo by sa zdalo hlúpe každému hlupákovi v okolí. A teraz čo? Ľahnem si tu do uličky, schúlim sa do klbka a počkám kým slnko znova nevylezie? Z rohu sa vynorí skupina chalanov v kapucniach a hlasno o niečom konzultujú. Po nemecky neviem ani slovo ale zrejme niektorý povedal vtip, pretože ostatný sa začali rehotať. Ale čo ak nikto žiadny vtip nepovedal? Som tu sama a oni sú piati. Čo ak sú to opitý grázli a ja hračka čo sa túla mestskými uličkami? Cítim ako sa mi zvýšil tep. Pomaly sa blížia ku mne. Celá stuhnem a pritisnem sa k stene uličky. Tma v uličke im zakrýva tváre. Počujem len kroky a svoje rýchle dýchanie. Keď ich odo mňa delí už len pár krokov zadržím dych. Očakávam, že ma obkľúčia, povedia nejaké hlúpe narážky alebo napadnú. Namiesto toho okolo mňa prejdú bez najmenšieho povšimnutia. Zľahka vydýchnem. Ešte stále mi srdce splašene bije ale pomaly sa upokojím.

„Nemôžem tu zostať. Psychicky by som túto noc v meste nezvládla.“

Odlepím sa od steny a vyjdem z uličky. Po meste však prechádzam už len popod svietiace lampy. Zrejme po kilometri začujem hudbu. Nesie sa celým mestom ale už len ako tiché doznievanie. Kráčam ďalej a hudba silnie, približujem sa k nej. Je čím ďalej tým hlasnejšia a napokon sa rozbehnem. Kašlem na svetlo lámp a snažím sa dostať k miestu odkiaľ hudba znie. Zanechávam za sebou veľké nákupne centrá, kostoly, banky, lampy, stromy, lavičky a ďalšie veci a budovy, ktoré už nepriťahujú moju pozornosť. Bežím ďalej a ďalej, rútim sa ako víchor. Zastanem, keď ma od hudby delí už len brána polepená plagátmi. Stojí pri nej rad ľudí v mojom veku ale aj starší a do vnútra ich po jednom púšťajú dvaja silný chlapi pri bráne. Keď decká zaplatia nalepia im zelené pásky na zápästie a pošlú dnu. Pristúpim bližšie k jednému z plagátov na bráne. Je to písane po nemecky ale informácia, ktorú potrebujem aby som sa dostala dnu je napísaná hrubým červeným písmom. 7€. Z ruksaku vytiahnem peniaze a strčím ich jednému chlapovi do ruky. Druhý mi nalepí pások a strčí do rúk lístoček s číslom. Nevšimla som si, že ho dal aj tým ostatným. Nezaťažujem sa tým a kráčam preč od brány, kde sa hrnú ďalší ľudia. Všade na vôkol sú stánky s občerstvením, farebnými parochňami, svietiacimi náramkami a bižutériou. Ľudia sa tadeto prechádzajú, nakupujú, jedia ale väčšina, podobne ako ja, nasleduje hudbu. Pred pódiom skáče najmenej dvesto ľudí a kričia slová piesne, ktorá znie.        Nepoznám tú skupinu ale veľmi sa mi páči jej štýl. Napokon, ich hudba ma dotiahla až sem. Mám chuť okamžite sa k ním pridať ale beh sem ma takmer celkom vyčerpal.

„Najprv si zožeň ubytovanie.“  Radí mi mozog a rozhodnem sa ho poslúchnuť. Nie vždy radí zle.

Smerujem napravo od pódia a hlučného publika. Ani nie päťdesiat metrov odo mňa je rozložených niekoľko stanov a každý má svoje číslo.

„Myslím, že otázka ubytovania je zodpovedaná.“ Pozriem na papierik, ktorý mi dali pri bráne.

Na malom zelenom papieriku je napísane číslo 22. Prechádzam sa pomedzi stany a hľadám číslo 22. Keď ho však nájdem, objavím hneď dva stany s číslom 22. Jeden je tmavo červený a druhy tmavo zelený. Pozriem opäť na papierik. Nie je na ňom napísané nič o farbe stanu ale sám lístok je zelený. Risknem to a vstúpim do stanu číslo 22 zelenej farby.  Je v ňom už niekto ubytovaný no stan je veľký pre tri osoby. Z vecí čo si tu tá osoba nechala usudzujem, že je to dievča. Veci si položím na voľnú stranu stanu a vyjdem von. Kapela na pódiu zmiernila tempo a pár dvojíc začalo tancovať ako na slaďák. Melódia je príjemná a vábivá. Upokojuje ma po tom všetkom čo som prežila za posledný týždeň. Začnem sa pohybovať v rytme piesne a nechám svoje myšlienky voľne plynúť. Teplý slabý vietor si pohadzuje mojimi čiernymi dlhými vlasmi s červeným melírom za ľavým uchom. Voľné modré tričko mi vlaje tak, že keby som pod ním nemala biele tielko na ramienka, ostatným by sa naskytol pohľad na moju čiernu podprsenku. Našťastie moje čierne rifle sa hýbu len preto, lebo pohybujem nohami z jednej strany na druhú.

„Ako vidím, tá noha ťa naozaj prestala bolieť.“

Prestanem sa hýbať a stojím ako obarená horúcou vodou. Samozrejme, že viem komu ten hlas patrí. Otočím sa ale nie moc rýchlo ale ani nie moc pomaly. Chalan z letiska vyzerá rovnako akurát má na sebe čiernu bundu. Stojí dva metre odo mňa s rukami vo vreckách a širokým úsmevom.

„Vravela som, že to nebolo nič vážne.“ Odpoviem trocha roztrasene. Bohužiaľ sa mu znova podarilo rozrušiť ma.

„Ja viem, no stále trvám na bolestnom.“

„Ale ja od teba nič nechcem.“ Podarí sa mi dostať zo seba už pokojnejšie.

„Lenže ja na tom trvám.“ Povedal so sklonenou hlavou no vzápätí ju znova zdvihol a pozrel na mňa. „Ale no tak! Sľubujem ti, že už ti nijako neublížim. Pozvem ťa napríklad na kofolu. Tam snáď nič nevyvediem.“

Chcem, naozaj snažím sa odolať mu ale nevyhovieť jeho nádherným modrým očiam? To naozaj nejde!

„Dobre, jednu kofolu ale nič viac.“

Jeho úsmev sa zmení s krásneho na šibalský a oči sa mu tiež mierne prižmúrili. „Jasné! Nič viac!“

Hlavou mi naznačil smer a už vedľa seba kráčame cez osvetlené stánky a mlčíme. Kofolu si kúpime až v úplne poslednom stánku s občerstvením. Nechápem čo tým sleduje. Keď zaplatí jednu mi podá a kráčame späť odkiaľ sme prišli.

„Myslím, že zraziť ťa k zemi na letisku nie je dobré zoznámenie a chcem to napraviť.“ Zastane a otočí sa ku mne. „Ahoj! Volám sa Nathaniel a pochádzam z Anglicka. Mám sedemnásť rokov, mojou obľúbenou farbou je čierna alebo sivá a naozaj mi je ľúto, že som do teba vrazil“ To mi bolo jasné už z jeho oblečenia.

„Tak a teraz ty.“

Vystriem chrbát, poriadne sa nadýchnem a spustím. „Ja sa volám Anaitis Nallová a pochádzam z Talianska. Mám šestnásť a mojou obľúbenou farbou je asi modrá. A ak sa mi ešte raz ospravedlníš sľubujem, že ja ublížim tebe.“

„Teší ma Anaitis.“

Symbolicky si podáme ruky, lenže on sa ku mne nakloní a pobozká ma na pravé líce. Žeby anglický zvyk? Chvíľu ostávam v šoku ale nedávam to na sebe poznať. Po krátkej chvíľke preruším trápne ticho.

„Ak sa smiem spýtať, čo si robil v Taliansku Nathaniel?“

Vykročím a čakám na odpoveď. Nathaniel ma nasleduje ale obzerá si tovar v stánkoch.

„V Taliansku som niečo hľadal ale nenašiel som to. Potom som sa dozvedel, že to môžem nájsť tu.“

„A našiel si?“

Nathaniel zazrie niečo v stánku a náhli sa k nemu. Pomaly ho nasledujem, zvedavá k čomu sa náhli. Zastaví sa pri stánku s bižutériou a obzerá si náramky. Kým k nemu stihnem prísť už platí obchodníkovi a berie si jeden zo stola. So sklopeným zrakom kráča ku mne a zastaví až tesne blízko. Je tak blízko, až cítim jeho vôňu. Už teraz viem, že sa stala pre mňa návykovou. Zároveň mi však pripomína čas s Dáriom.

„Ešte nie.“ Odpovie mi na otázku.

Chytí ma za ruku a zápästie mi zapne náramok z čiernych a modrých kamienkov. Nedokážem ani odporovať a pozerám ako jeho väčšia a mocnejšia dlaň drží moju malú a tenkú rúčku. Zodvihnem hlavu a pohľady sa nám stretnú. Cítim, že medzera medzi nami sa zmenšuje a ani sa tomu nesnažím zabrániť. Nechcem! Jeho pery sa približujú k mojim a srdce sa mi dnes už po druhy krát splašene rozbúcha. Chcem to. Viem, že aj ja chcem pritisnúť svoje pery na jeho. Keď naše pery delí od seba už len pár centimetrov spanikárim a skloním hlavu znova dole. Po Dáriovi je to ešte priskoro a on za pár chvíľ aj tak zmizne. Nemá zmysel sa do niečoho zaplietať. Cítim jeho sklamanie a na čele jeho dych. Chystám sa odtiahnuť no vzápätí ma objíme. Chvíľu v objatí stojíme, potom ma však pustí a trochu odstúpi.

„Ehm, ďakujem za náramok aj keď som ti povedala, že nič nechcem.“

„To aby ti ma pripomínal. Aby si na mňa nezabudla.“

Usmejem sa a dovolím mu aby ma odprevadil k stanu. Pri stanoch sa už nenachádzajú žiadne lampy a obklopí nás tma. Keď už pri ňom stojíme, viem, že je čas sa rozlúčiť.

„Zrejme sa už neuvidíme.“ Začnem.

„Nikdy nevieš. Možno nás osud znova priženie k sebe.“ Znova sa pousmeje ale nie veľmi.

„Možno.“ Zopakujem takmer pošepky.

Naposledy sa objímeme a vymeníme pohľady. Dokonca aj v tme mu modré oči prenádherne žiaria.    

„Zbohom.“ Poviem naposledy a otvorím stan.

Vstúpim doň no kým ho ešte stihnem zavrieť začujem aj jeho slabé „zbohom“.

Otočím sa do stanu a zostanem mlčky kľačieť na kolenách. Rukou mi začne pulzovať bolesť. Skryjem ju pod tričko a dúfam, že si moja spolubývajúca nič nevšimla. Lenže ona si zviera pravou rukou ľavú a na tvári jej vidno bolesť. Vyberiem si ruku spod trička a pozriem na symbol. Bolesť je silnejšia ako predtým a znak mi takmer svieti.