Píšeme si svoje sny

Atis

„Nádych, výdych, nádych, výdych.“ Pokúšam sa upokojiť.

Už znova! Dnes už druhý krát! Nechápem to. Prišlo to len tak, z ničoho nič. A ešte pred Nailou. Nepoznám ju ešte ani deň a ja som sa pred ňou normálne rozrevala a vyliala jej srdce! Myslela som si, že už je to všetko preč! Tieto záchvaty ma trápili celého pol roka po zmiznutí mojich rodičov. Každú hodinu, deň po dni, mi ich pripomenula nejaká banálna vec a ja som bojovala so slzami a snažila som sa ich uzamknúť v mojom srdci a teraz, keď som si už myslela že som nad nimi vyhrala, ma znova prepadli a s ešte väčšou silou. Odkedy sme s Nailou vypálili z tej odpornej chatrče, bola som úplne mimo. Celý ten čas som si ani len trošku nevšimla, že z Naily tečie prúd krvi a ešte som ju tlakovou vlnou hodila do tehlového múru. Obdivujem ju už len preto, že sa jej to podarilo prežiť. Už sa mi to nesmie stať. Teraz sa nemôžem znova zosypať. Nie teraz keď nás prenasledujú šialenci, ktorý sa nás pokúšajú zabiť.„Atis?“ odniekiaľ počujem tichý šepot.

„Áno?“ zavolám späť.

„Psst. Buď ticho a pod sem!“

„Čo sa deje?“ Už odpovedám šeptom.

„Videla som ich! Išli práve okolo!“ jej strach sa nedá prepočuť. Hučí mi v hlave a mám pocit že mi srdce chce vyskočiť von.

„Skrč sa! Chceš nás zabiť!“ strhne ma dolu a ukazuje mi dve postavy miznúce za najbližším rohom.

„Au, dobre. Čo myslíš, všimli si nás?

„Neviem, ale dúfam, že nie.“ Povie váhavo.

„Dúfaš? No super. Čo si tu vlastne robila?“

„Ja, iba som si tu čítala.“

Začínam mať zlé tušenie.

„Kde?“ pozriem na ňu spýtavo.

„No predsa tu, na parapete,“ nechápavo odpovedá.

Bože, ako môže byť taká hlúpa?

„Čože? Veď ťa mohol ktokoľvek uvidieť!“ vybuchnem.

„Čo? Ale veď ja som iba...“

„Každý, kto šiel okolo ťa tu mohol vidieť! A to ani nemyslím na tých dvoch psychopatoch,“ ukazujem na roh ulice, kam práve zahli.

„Tých som si všimla hneď! A vôbec, čo je také hrozné na tom, že som si sadla na parapetu?“ rozohní sa.

„Ty si hluchá? Každý ťa tu mohol vidieť, ak ta už teda niekto nevidel,“ nedala som sa.

„A čo by sa také hrozné stalo kdeby ma tu niekto videl?“

Mňa z nej asi porazí! „Že čo by sa stalo! Je nedeľa! Zatvorené! Keby ťa tu ktosi videl, čo by si asi pomyslel? Že má halucinácie?“

Zatvárila sa ako keby práve objavila Ameriku. „Aha, prepáč, ja...  ja som zabudla,“ ospravedlňuje sa.

„OK, ale nabudúce sa radšej pozri do kalendára.“

„Haha, veľmi vtipné.“ 

Povie a vykrúti grimasu.

„Si si istá, že ťa nikto nevidel?“ Spýtam sa opatrne. Nechcem predsa ďalšiu hádku.

„No, ja myslím, že nie. Vonku prší a tak väčšina ľudí má dáždniky, a nemyslím si že by sa sem niekto díval. A keby aj, tak by sme to už dávno vedeli, nie?“

Predstavujem si, ako by asi prebiehal takýto zákrok. Možno by to tu prišla prezrieť mestská polícia alebo by sa spustil nejaký alarm. Keď tak spomínam, nezaregistrovala som tu ani jedného strážnika. Neviem sa rozhodnúť či je to dobré znamenie, alebo naopak. Žeby tu až tak verili obyvateľom tohto mesta?

„Dúfam, že máš pravdu. A čo teraz? Zostávať tu by bolo riskantné, nemyslíš?“

„Hm, na jednej strane, by sa tu niekto mohol každú chvíľu objaviť,“

„ale na druhej, môže im to ešte chvíľu trvať, nie?“ Dokončila som za ňu.

„Presne toto som mala na mysli.“ Zasmiala sa.

„Musíme vymyslieť nejaký plán.“

„Čo? Aký plán?“ zatvárila sa popletene.

„No predsa, ako sa dostať z tohto mesta,“

„a zostať na žive?“ dokončila za mňa, „tak to by sme vážne mali. Ale kde vlastne pôjdeme?“

No dobre, nad týmto som vážne nerozmýšľala. Teraz viem s istotou vylúčiť iba jedno jediné miesto, a to je Tromso. Tam to všetko začalo.

„Určite by sme nemali ísť, niekam kde nás môžu ľudia spoznať.“

„Takže v mojom prípade to bude severné Taliansko.“

„Severné Taliansko? Odkiaľ vieš po nórsky?“

Zatvárila sa zmätene. „Ja po nórsky? To si kde zobrala? Viem len po taliansky a učím sa po anglicky.“

Tak ale toto mi vôbec nedáva zmysel.

„Ale ako to, že ti rozumiem? Veď ja celý čas rozprávam po nórsky?“

„Neviem, je to čudné ale rozumela som aj tým policajtom v lekárni.“

Lekáreň! Úplne som na ňu zabudla.

„a tipujem, že to bude mať niečo s tou knihou. Ako si vlastne prišla k tým zaklínadlám?

„Oni... no... čítala som niečo v tej knihe.“

Zahoreli jej oči. „Ty si ju už čítala? Bolo tam ešte niečo?

„Ja... nie. Viac som nestihla.“

„Kto nám ju vlastne poslal? Nedozvedela si sa ešte niečo?“

„Ja? Prečo by som sa mala niečo dozvedieť?“

„No, neber to v zlom, ale... vieš... no, vyzeráš múdro,“ povedala rozpačito Naila.

„Múdro?“ zasmiala som sa,

„No, nie si prvá a myslím, že ani posledná, čo si to o mne myslí. Ale aby som ta nemýlila, v tejto veci neviem o moc viac ako ty.“

„Aha,“ povedala sklamane. „No nič. Tak to budeme musieť zistiť. Myslíš, že by sa nám hodilo nejaké nové zaklínadlo?“ spýta sa Naila a pomaly otvára svoju polovicu knihy.

Nedôverčivo sa na ňu pozriem a prehodím: „Nemáš ich už náhodou dosť?“

„Práve naopak, mohli by nám pomôcť nie? Tý chalani predsa chceli knihu a kniha je plná zaklínadiel. Prečo by sme ich nemohli použiť?“

Nemám z toho dobrý pocit. Tou knihou to predsa všetko začalo. Ale na druhej strane, Naila má pravdu. Musíme sa z tohto šialenstva nejako vymotať, a ak nám s tím pomôžu tie zaklínadlá, som ochotná ich použiť.

„No dobre, skús tam niečo prečítať, ja zatiaľ idem po nejaký slovník,“ vrhla som sa medzi regály s knihami. Veľmi presne viem, kde nájdem slovník.. Našla som ho ešte predtým ako som Nal ošetrila ranu, ale bol privysoko. Vchádzam do oddelenia jazykovedy, keď sa prudko zarazím. Na konci uličky je malý rebrík, a ja si nedokážem spomenúť, či tam bol aj predtým. Keby tam bol, tak by som ho predsa použila a zobrala slovník. „Bola ešte tma. Nemohla som ho vidieť,“ upokojujem sa a pomaly sa po ňom šplhám. Vidím tu dva celkom použiteľné slovníky ale vyberám si ten tenší.

„Do pekla!“ zakľajem.

Cez medzeru medzi knihami dovidím až k východe. Ležia tam dvaja omráčený strážnici. Majú tmavomodré uniformy. Myslela som, že tu vôbec žiadny nie sú.

„Do pekla, do pekla, do pekla!“ hučí mi v hlave. Keď sme ich neomráčili mi, tak kto teda? Žeby niekto predsa len videl Nal v okne? To by vysvetľovalo tých strážnikov. Ale prečo sú omráčený? Teda aspoň dúfam, že sú iba omráčený.

„Nal!“ spomeniem si.

Ešte raz sa pomaly poobzerám dookola a nečujne zliezam z rebríka. Počujem ako mi srdce tlčie až kdesi za ušami. Snažím sa byť nenápadná, a čo najrýchlejšie sa dostať k Nal, ktorá teraz nemusí vôbec nič tušiť. Dúfam, že jej nenapadne pátrať po mne.

„Nal?“

Dorazila som k oknu, kde som ju nechala lúštiť znaky z knihy. Nie je tu ani Nal a ani jej veci. Čo teraz? Keby sa ma vydala hľadať určite by so sebou netiahla všetky jej veci. A keby ju napadli, tiež by nebrali všetko a nevidím žiadne známky násilia.

Dobre, risknem to, „Nal?“ poviem hlasnejšie. „Si tu?“

„Čo...!“ skríknem pridusene. Niekto mi rukou zakryl ústa.

„Psst! Ty nás chceš vážne zabiť?“ šepká mi do ucha a ťahá ma do uličky, kde sa prikrčíme k zemi.

S úľavou vydýchnem: „Nal! Kde si bola? Čo sa stalo?“

„Prekladala som tie znaky, keď som započula pred knižnicou nejaký zvuk. Videla som tam dvoch strážnikov ako sem smerujú. Všetko som

zbalila a zatiahla sem do uličky. Potom si sa tu objavila a začala si tu vykrikovať, tak som ťa musela nejako zneškodniť, nie?“ šepkajúc mi vysvetľuje situáciu.

„Mohla si mi dať nejako vedieť...“

„Ako som ti mala dať vedieť?“ skočí mi do reči, „Vykrikovať tu ako ty? Čo by si urobila keby ťa tu chytili tí strážnici?“

„Prepáč, ale nevedela som ťa nájsť,“ vysvetľujem jej, „ Ale strážnici by ma určite nechytili. Tých už niekto zneškodnil. Ležia vystretý na

dlážke pri vchode.“

„Čože? Ty si ich zneškodnila?“ tvári sa zdesene.

„Nie, nie. Práveže ja som to nebola a vidím, že ani ty nie,“ upokojujem ju.

„Ale tak kto potom...“

„Myslím si, že to budú tí dvaja psychopati,“ vysvetľujem.

„Ale ako...“

„Musel ťa niekto vidieť v tom okne,“ znova jej skáčem do reči, „ zavolal strážnikov a tých si všimli tí dvaja. Inak si to neviem

vysvetliť.“

„Ale čo budeme teraz robiť?“ pýta sa a obzerá sa okolo.

„Stihla si niečo preložiť z tej knihy?“

Prikývne. „Nestihla som preložiť veľmi veľa, ale snáď to bude stačiť,“ zo zadného vrecka nohavíc vyťahuje malý papierik. Vystrie ho a položí na zem medzi nami. Je na ňom napísané toto:

„Nebula/ color caeruleus, post auris sinistram, directionem palmi .“

a po rýchlom preložení pomocou slovníka to znamená:

Hmla/ farba belasá, za uchom vľavo, smer dlaň.

„Hmm, neviem ako presne nám môže pomôcť hmla,“ skonštatujem.

„Ty sa v tom vyznáš? Čo znamenajú tie slová?“ pozerá na mňa nechápavo.

„Proste vystrieš dlaň,“ začínam jej nečujne vysvetľovať, „a namieriš ňou na miesto kde potrebuješ. Potom už len vyslovíš Nebula a...“

„Psst!“ preruší ma, „počuješ to?“

„Čo?“ nechápem.

„To pípanie, ide odtiaľ,“ ukáže smerom k schodisku.

„Pozri ako to pípa, musia byť veľmi blízko.“

Vydesene sa na seba pozeráme. Bol to hlas jedného z našich únoscov. Sú až nebezpečne blízko.

„Čo teraz?“ chytá ma panika.

„No tak, pokoj,“ chlácholí ma Nal, aj keď je sama vystrašená. „Ty predsa niečo vymyslíš.“

Funguje to. Pomaly sa upokojujem a začínam horúčkovito rozmýšľať. Sú od nás vzdialený asi desať metrov. Medzi nami sú obrovské regále, plné kníh. „Aha!“ ukazuje Nal. Na stene je malý nákres knižnice. Podľa neho by sa tu malo nachádzať ešte jedno schodisko.

„Paráda!“ Schodisko je presne opačným smerom ako naši prenasledovatelia.

„Nal, na tri vybehneš tamtým smerom, je tam druhé schodisko a keď zakričím teraz, skús urobiť hmlu pomocou toho zaklínadla dobre?“

Prikývne. „A čo chceš robiť ty?“

„Skúsim ich nejako zabaviť a potom utekám za tebou,“ usmiala som sa.

„Ale..., ako ich chceš zabaviť?“

„Chcem použiť tlakovú vlnu, ale tentoraz zámerne,“ odpovedám.

„Aha..., tak to bude naozaj lepšie, ak sa vzdialim.“ Povie a pošúcha si obrovskú modrinu, ktorú som jej spôsobila ja.

„Zober, prosím, aj ten slovník. Myslím, že sa bude hodiť,“ hovorím a pomáham Naile vstať.

„Čože?“ šokovane sa na mňa pozerá, „Ty chceš kradnúť? Nie si so mnou ani deň, a už som ťa pokazila.“

„Keď sa všetko skončí, vrátime ho,“ odvrknem.

„Komu by tu už len mohol chýbať slovník? Ani si to nevšimnú, pozri koľko tu je kníh,“ ukazovala na kvantum kníh okolo.

„Dobre, nezdržujme to, už sa blížia,“ počula som ich kroky asi len o tri regále od nás, „Na tri?“

„Na tri,“ prikývne, „Raz, dva, tri!“

Vrútime sa do hlavnej uličky, každá do inej strany. Z rohu na mňa vyskočí jeden z nich s malou, červenou a neprestajne pískajúcou guľou. Prudko sa otočím vzad. V jeden malý moment sa nemôžem rozbehnúť za Nal.

„Funguj, funguj!“ prosím sama seba. Počujem ohlušujúci praskot a rinčanie skla. Ešte na malý moment vidím Nal ako sa v poslednej chvíli schová za veľkú pohovku. Zastavujem a vraciam sa spať.

„Hej, čo to robíš?“ vrieska po mne Nal. Neodpovedám a hrabem sa v hŕbe trosiek a kníh. Našla som to. Ta malá červená guľa už nepiští, ale stále ju môžu opraviť. Napriahnem sa a hodím ju cez práve rozbité okno pod kolesá prichádzajúceho nákladného auta.

„Atis! Poď už, o chvíľu tu budú policajti z celého mesta!“

Vidím ako sa na ulici pod nami zbieha skupina okoloidúcich. Našťastie, nikoho som nezranila. Vyrazím za Nal. Rútime sa dole schodmi, preskakujeme omráčených strážnikov a dokorán rozrazenými dverami sa vyrútime na ulicu.

„Hej! Oni vyšli z knižnice!“ kričí nejaké malé dievča a prstom ukazuje na nás.

„Nebula!“ skríknem a rýchlo vystriem obe dlane pred seba. Cítim ako sa mi za uchom začína rozžeravovať znak a o chvíľu aj vidím, ako mi slabé belasé svetlo putuje cez krk, po ramenách až k dlaniam, kde sa mení na hustú hmlu, ktorá nás začína zahaľovať.

„Páni!“ obdivovala ma Nal. Alebo skôr moje ucho.

„Mohla by si mi aj pomôcť, nie?“ zamračila som sa na ňu.

Okamžite sa odo mňa odvrátila a vystrela obe ruky pred seba, podobne ako ja.

„Hmm... Atis?“ začervenala sa, „ako bolo to slovo?“

Znechutene sa na ňu pozriem: „Bolo to Nebula.“

Zrazu cítim, že horúčava ustúpila a moje ruky majú znova normálnu farbu.

„No, aspoň už vieme, ako to vypnúť,“ smeje sa Nal.

Uškrniem sa na ňu: „Ďalšia užitočná informácia, ktorá sa nám bude hodiť. A čaruj už konečne.“

„Nebula!“ povieme spoločne a pozorujeme ako všetko pohlcuje hmla. Až teraz vidím ako symbol naozaj vyzerá.

„Kam vlastne teraz pôjdeme?“ spýtam sa Nal, keď všetko zahalí hustá hmla. Neodpovedá. Pozriem sa na ňu. Divo sa obzerá po okolí. Vidím

ako horlivo rozmýšľa. „Pozri! Električka!“ zvolá a zdrapí ma za ruku. Tiahne ma rovno k stojacej električke, ktorú skoro nie je vidieť.

„Ale veď nemáme lístky,“ protestujem.

Pozrie sa na mňa a zagúľa očami: „Cestovné lístky sú to najmenej, o čo sa teraz starám a pohni, lebo ju nestihneme,“ súri ma.

Na poslednú chvíľu skočíme do mestskej električky.

„Poď tu,“ zavolá ma Nal na sedadlo úplne vzadu.

Sadnem si vedľa nej a skonštatujem: „Veď tu nikto nie je.“

V celej električke nie je okrem šoféra ani jeden jediný človek. V sedadle predo mnou je obrovská diera a na skle je nalepená malá mapka mesta Frankfurt nad Mohanom, ktorá je mi momentálne nanič, lebo je taká malá, že by som ani s lupou nenašla miesto, kde sa práve nachádzam.

„Veď je predsa nedeľa! Kto tu potrebuje kalendár teraz?“ podpichuje ma.

„Dobre, dobre,“ priznávam. „Ale kde vlastne ideme?“

„Hlavne čo najďalej odtiaľto. Neboj sa, niekde proste vystúpime.“ snaží sa ma upokojiť.

„Super,“ vzdychnem si a zapozerám sa do okna.

V električke vyhráva nejaké miestne rádio, ktoré skoro sni nevnímam. Spozorniem až keď v ňom začujem slovo lekáreň.

„Nal!“ zatrasiem ňou. „Počúvaj!“

„Nadránom, presne o piatej hodine miestneho času, vybuchla na hlavnom námestí bomba. Kamery zaznamenali dvoch maskovaných útočníkov, ktorý sa po výbuchu bomby vlámali do miestnej lekárne a vykradli ju. Po príchode polície na miesto, útočníci použili neznámi halucigénny plyn, ktorým zneškodnili políciu a ušli z miesta činu. Policajné orgány spustili vyšetrovanie, ale ešte stále neznámych útočníkov sa im nepodarilo zadržať. Akékoľvek informácie týkajúce sa tejto udalosti hláste prosím príslušníkom miestneho policajného zboru.“

„Kamery! Úplne som na ne zabudla. Určite boli aj v knižnici,“ zhrozila sa Nal.

„Mali by sme sa opäť nejako zamaskovať,“ konštatujem. „A hlavne ty, Nal, tá rana na tvojom čele nie je veľmi nenápadná.“

Škaredo sa na mňa pozrie a dotkne sa náplastí, ktoré som použila, aby som aspoň čiastočne zakryla ranu. Už prestala krvácať a vyzerá, že sa začína celkom pekne hojiť, ale aj tak je ešte priveľmi veľká a nápadná. Nal sa zohne a otvorí svoj ruksak. Najprv mi zo slovami: „Toto ti vláčiť nebudem,“ podá práve ukradnutý slovník. Po pomerne dlhom prehrabovaní sa v ruksaku z neho konečne niečo vytiahne. Je to malý, čierny klobúk.

„Budeš tu na mňa iba zízať alebo mi pomôžeš?“ krúti nado mnou hlavou Nal.

„Aha... a s čím chceš pomôcť?“ spýtam sa trochu nechápavo.

„Pomôž mi zakryť tú ranu a ty by si si tiež mala nejako zamaskovať tú na ramene.“ Prejde mi pohľadom po mojom zranenom ramene. Nie je to hlboká rana, ale môže priťahovať priveľa nechcených pohľadov. Vyberiem si tenký svetrík a potom sa pokúsim zakryť Nailynu. Po pár minútach sa mi to celkom podarí.

„Myslím, že môže byť,“ oznámim jej a ponúknem jej môj mobil aby sa mohla prezrieť v jeho odraze.

„Tak toto si nemusela. Vyzerám ako emáčka,“ rozhorčuje sa.

„Prepáč, ale inak to nešlo,“ odseknem jej.

Pomocou vlasov a  klobúka som jej zakryla tú ranu priam dokonale.

„Mali by sme vypadnúť,“ oznamuje mi po dlhšom čase Nal. Netuším kde presne sme, ale po takej dlhej ceste mestom si myslím, že sme niekde na druhom konci. Na nasledujúcej zastávke čaká na túto električku asi dvadsať ľudí. Keď sme prechádzali cez mesto, zopár ich pristúpilo. Na každej zastávke sme sa snažili vyzerať čo najnenápadnejšie, ale pod sedadlami sme tuho zvierali svoje batohy, keby sme museli rýchlo vybehnúť z električky. Našťastie si nás nikto nevšimol a väčšina ľudí si sadla do prvej polovice. Lenže teraz je to iné. Nastupuje tu až príliš veľa ľudí. Niekto by si nás mohol všimnúť.

„Poďme,“ dám povel Nal.

Čo najnenápadnejšie vystúpime a obzeráme sa okolo.

„Aha Zoo!“ skoro skríkne Nal a ukazuje mi veľkú bielu budovu.

„Psst, zbláznila si sa?“ karhám ju. „To preto tu je tak veľa ľudí,“ domnievam sa.

Budova pred nami sa hemží ľuďmi. Vchádzajú a vychádzajú ako sa im zachce. Na stĺpe vedľa mňa visí veľký plagát s obrázkami rozličných zvierat. Je napísaný po nemecky.

„Škoda,“ nečujne si vzdychnem. Kúzlo vďaka ktorému si rozumieme asi funguje iba pri hovorení. Po nemecky toho veľa neviem, ale asi po piatich minútach rozlúštim, že dnes je v Zoo veľká akcia vďaka ktorej je vstup do Zoo zdarma.

„Poďme tam, prosím,“ prosíka ma Nal.

„To nemyslíš vážne, vieš koľko tam je ľudí? Môže nás tam hocikto spoznať,“ odhováram ju.

„Nikto nevie ako presne vyzeráme a navyše tam nás ty dvaja určite hľadať nebudú,“ presvedčuje ma.

V tomto má pravdu, ale aj tak nemám z tej Zoo dobrý pocit.

„Ja neviem,“ ostýcham sa.

Nal len prevráti oči a zo slovami: „Ver mi,“ ma ťahá do areálu Zoo.

Nakoniec priznávam že to naozaj nebol až taký zlý nápad. Videla som rôzne morské potvory, ako raje alebo žraloky, ale aj žirafy alebo levy. Práve obdivujeme tulene, keď započujeme staré známe hlasy.

„Prosím ťa, čo by tu robili. Je tu príliš veľa ľudí.“

„Máš lepší nápad? Lebo ak hej, tak sem s ním. Myslím, že by sa tu mohli schovať.“

„Prečo by sa tu schovávali. A aj keby tu boli, tak tu ich zabiť nemôžeme. Je tu príliš veľa ľudí.“

„Ja ich pokojne zabijem aj pred obecenstvom. Ak s tým máš problém, tak tu nemáš čo robiť.“

Mám pocit, že keby sa zakaždým tak hlasno nehádali, už by nás dávno dostali.

„Čo teraz?“ spýtam sa.

Nal na mňa sprisahanecky žmurkne: „Máš rada tulene?“

„Ty. Si. Sa. Už. Totálne. Zbláznila,“ ťukám jej na čelo.

„Poď rýchlo,“ súri ma a skáče do nádrže.

Ani sa nestihnem brániť a už držím vedro plné rýb a kŕmim tuleňov.

„Hlavne nebuď v kŕči,“ upozorňuje ma Nal, „inak si ťa všimnú.“

Snažím sa pôsobiť prirodzene, ako sa to len dá, ale priznám sa, že s dvoma hádajúcimi sa vrahmi nad hlavou mi to nejde o moc lepšie, ako pokazenému robotovi snažiacemu sa tancovať labutie jazero. Všimnem si, že jej to ide podstatne lepšie. Úplne prirodzene hádže tuleňom malé ryby, a dokonca ich aj hladká. Usmieva sa tak prirodzene, až na malý moment uverím, že nám vôbec nič nehrozí a len tak si užívame nedeľné popoludnie. Našich prenasledovateľov našťastie ani vo sne nenapadne pozrieť sa do nádrže. Vidíme ako sa obzerajú po okolí a dokonca sa na nás aj vypytujú. Keď prehľadajú celú Zoo, tak nakoniec miznú vo východe.

„Nal, všetko beriem späť. Ty si geniálna,“ nadchýnam sa.

„Ďakujem,“ smeje sa, „mám dlhoročnú prax. Veľakrát som musela schovávať moje veci pred mamou.“

Zrazu zosmutnie. Určite sa jej cnie za domovom.

Reproduktory rozmiestnené v parku nám oznámia: „Vážený návštevníci, prosíme vás, opustite priestory Zoo. O desať minút zatvárame.“

„Mali by sme ísť,“ prehodím. „Jasné. Áno, poďme,“ povie a snaží sa, aby to neznelo umelo. Pravda je, že sa jej to moc nepodarilo. Zatrasie hlavou, akoby sa tým snažila zahnať spomienky. Vyjdeme a pomaly kráčame po uličkách. Nal sa pravdepodobne ponorila do spomienok a ja ju z nich nechcem vytrhnúť. Idem vedľa nej, prispôsobená jej tempu a ani nemuknem. Kráčame už asi päť minút a ja som stále neprišla na to, ako ju osloviť. Našťastie tento problém vyriešila za mňa.

„Asi som nám našla odvoz z tohto prekliateho mesta,“ zvolá radostne.

Chvíľu nemôžem pochopiť čo tým myslí, ale nakoniec mi to dôjde. Blížime sa k dlhokánskemu radu vozňov. Poobzeráme sa okolo a keďže nevidíme nikoho, kto by to tu strážil, rýchlo vhupneme dnu. Spoločnými silami sa nám podarí znova privrieť posuvné dvere, presne tak, aby nás nemohol nikto vidieť, ale aby sme mali dostatok čerstvého vzduchu.