Píšeme si svoje sny

 Atis

Vzduch okolo mňa je čoraz chladnejší. Po pár minútach zastaneme, Raven mi zloží pásku z očí a ja sa snažím narýchlo zorientovať. Keď si uvedomím, že stojím na kraji priepasti, rýchlo cúvnem dozadu a pritom vrazím do Ravena. V sekunde mám pri spánku priloženú hlaveň revolveru.

„O čo sa tu snažíš?“ skríkne mi do ucha.

„Ja,... Nič,... Iba som cúvla a...“ vystrašene zahabkám.

Zloží mi revolver zo spánku, ale neprestáva na mňa mieriť. Z Priepasti počujem dutý hrmot. Neviem, aká je hlboká, ale tuším, že dosť na to, aby som pád spoľahlivo neprežila. Pred nami sa cez priepasť sa začne vysúvať tenká, asi meter a pol široká lávka. Na druhej strane je úplná tma. Keď sa lávka vysunie úplne, po jej obvode sa rozsvietia malé led svietidlá. Raven ma na ňu postrčí. Opatrne po nej kráčam a snažím sa nepozrieť dolu, do temnej priepasti. 

Prešli sme už takmer na druhú stranu lávky a stále vidím iba tmu. V duchu panikárim. Snáď ma nechce zhodiť do priepasti pod nami. Aj keď to nedáva logiku. Prečo ma nezhodil hneď z okraja? Načo potrebuje lávku? A to mi naháňa najväčší strach.

Sme už na konci lávky a Raven ma stále tlačí dopredu. V tom niečo zahliadnem. Malé svetlé prúžky. O chvíľku pochopím, že to sa svetlo z led svetiel pozdĺž lávky odráža od lesklých mreží. V duchu si skoro vydýchnem. Ale iba skoro.

Pristúpime k mrežiam.

„Prodit, vstávaj! Vediem ti spoločnosť,“ povie Raven. Obleje ma premerom a strčí ma za mreže.

„Dúfam, že si sa dobre vyspal, Prodit, lebo dnes sa pri tejto nevyspíš vôbec,“ zo smiechom odchádza po lávke preč.

Po chvíli sa zasúva aj lávka a ja ostávam stáť v úplnej tme. Kto je Prodit? A kde je? Stojím bez pohnutia a počúvam všadeprítomnú tmu. Vôbec nič sa nedeje. Asi Prodit bol len hlúpy trik. Rozhodnem sa preskúmať svoju celu.  Začnem okolo seba šmátrať rukami, a pohybujem sa malými krokmi dopredu.

Zacítim ako sa niečo blízko mňa pohlo a od strachu zmeraviem. Stojím ako kamenná socha a načúvam. Nepočujem vôbec nič, ale stále cítim, že sa okolo mňa niečo hýbe.

Presvedčujem sa o tom, že som paranoidná, keď v tom: „Už prichádza?“ ozve sa mi za chrbtom.

Rýchlo sa otočím za hlasom.

„Kto?“ hlesnem.

„Hmla,“ prehovorí hlas. Tento krát zľava.

„Hmla?“ šepnem. Teraz som už naozaj vydesená.

Niečo za mnou spadne a rýchlo sa otočím za zvukom. V tom za sebou počujem kroky. Otočím sa a chňapnem rukou do prázdna.

„Už je tu?“ znova sa ozve pohybujúci sa hlas.

„Ale kto?“ vystrašene sa obraciam do všetkých strán.

A v tom to pochopím. Okolo mňa sa začne kopiť hmla. Spomeniem si na príhodu v dodávke a v duchu prosím, nech sa mýlim a táto hmla je skutočná. Začína ma pohlcovať. Už si vôbec nevidím nohy. Stúpa mi po trupe a rukách až ku krku. Nemôžem sa nadýchnuť. Mám pocit akoby som sa v nej topila. Nakoniec ma celkom pohltí a unáša moju myseľ preč.

Prebudím sa na to, ako ma niekto obleje studenou vodou. Som v malej starej chatrči. Ruky a nohy mám spútané a pripevnené ku kovovým okám. Jedno je zatlčené v zemi a druhé v ráme, ktorý nesie strechu.

„Vstávať, kvetinka! Tvoja posledná šanca je tu,“ smeje sa mi veľký, ryšavý muž s hlbokou jazvou na líci. Hnusí sa mi. Pristúpi ku mne a chytí ma za krk. Zapácha po skazených rybách tak príšerne, až sa mi chce zvracať.

„Kde je kniha?“ ovalí ma jeho smradľavý dych.

„Tú nikdy nenájdeš,“ vyprsknem mu do tváre a začnem sa smiať. Nebojím sa ho.

Odstúpi odo mňa, rozoženie sa a udrie ma päsťou do brucha. Schúlim sa, ako mi len putá dovolia. Tvár mám skrútenú od bolesti a ťažko lapám po dychu. Ale ani  nemuknem a som na to hrdá.

„Posledný raz sa ťa pýtam,“ znova ku mne pristúpi. Teraz je už zjavne naštvaný, „kde je tá kniha?!“

Rozosmejem sa a pokrútim hlavou. Na to mi dá facku, obráti sa a odíde z chatrče. O chvíľu príde naspäť aj s dvoma ďalšími mužmi. Obaja sú veľký a zarastený. Bez slova ma odpútajú od rámu a od podlahy, ale dávajú si záležať na tom, aby mi pri tom ani trošku neuvoľnili putá. Príde mi smiešne, že sa ma boja. Vynesú ma z chatrče a položia do malého dreveného člna. Vedľa mňa položia veľký okrúhly kameň a dierou uprostred. Viem, že ma chcú utopiť,ale nedám najavo ani náznak strachu. Je skoro ráno, slnko práve vychádza a nikde nie je ani živej duše. Rýchlo sa presúvame do stredu hlbokého jazera. Slnko ešte stále nevyšlo celé.  Pripevnia mi kameň o nohy a hodia ma do vody. Pred tým ako sa potopím sa zhlboka nadýchnem. Snažím si uvoľniť ruky z reťazí, ale už dávno viem, že je to zbytočné plytvanie síl. Kameň ma rýchlo ťahá dolu. Cítim ako tlak vody stúpa. Už nevidím takmer žiadne svetlo z hladiny. Posledný krát z celej sily trhnem reťazami. Je to zbytočné. Viac to už nevydržím. Telo sa chce nadýchnuť. Zapchám si nos a ústa a snažím sa nevypustiť poslednú vzduch čo mám v sebe.Tlak vody a nedostatok kyslíku ma postupne omračuje. Kameň dopadol na dno. Už si necítim ruky. Vnímam, ako uvoľním zovretie úst a nosa. Vnímam ako bubliny vzduchu opúšťajú moje pľúca a ako sa chcem zúfalo nadýchnuť, ale nemám čoho. Pozerám sa do temnej vody okolo seba a umieram. Trvá to strašne dlho. Všetko sa postupne zahmlí. 

Na okamih hmla okolo mňa urobí úzky kruh, no v hneď ma opäť pohltí.

„Nie, toto sa nemalo stať!“ nadávam v duchu a predieram sa hustým lesom. Modlím sa, aby som neuviazla niekde v kríkoch.

V ľavom boku mám zapichnutú malú šípku. Nie je hlboko, ale aj tak ma spomaľuje.

Vybehla som na čistinku na vrchole nízkeho kopca. Zastavím a obzerám sa naokolo. Okrem stále prudšieho vetra nevidím žiadny pohyb. Strhnem zo seba mokrú plátennú bundu. Je to ideálne miesto. Nebudú vedieť, ktorým smerom som sa vydala.

Zhlboka sa nadýchnem a s výdychom vytrhnem šípku.

„No do...“ zahreším. Zo šípky na mňa vystrekla neónovo žltá tekutina. Určite ich najnovší vynález. Rýchlo sa ju snažím zotrieť, ale nedarí sa mi to.

V diaľke sa ozvú štyri výstrely. Okamžite sa rozbehnem tým smerom.

„Zle!“ prudko zastavím.

„Je to pasť,“ Presviedčam sa, ale v hlave sa mi premietajú obrazy priateľov z mojej skupiny. Všetci padajú k zemi s malou dierkou na čele.

Donútim sa zmeniť smer a znova sa rozbehnem najrýchlejšie, ako mi to nohy a hustý les dovolia.

„Haoúúú!“ zavýjanie sa rozľahne lesom. Pustili na mňa psy. Spomalím a rozhliadam sa po vhodnom strome. Rozhodnem sa pre vysokú lipu a rýchlo na ňu vyleziem. Teraz sa môžem pohybovať iba po vetvách.

„Ešteže je tento les taký hustý,“ pomyslím si. Preliezam zo stromu na strom. Viem, že keď sa budem pohybovať týmto spôsobom, tak ma môžu rýchlo dobehnúť. Našťastie ani na stromoch nie som moc pomalá a o pätnásť minút konečne vyprchá premer.

Začujem tlmený dupot psov a na chvíľu zmeraviem. Je to svorka asi dvanástich psov. Nikdy som nevidela podobné. Sú obrovské a rozzúrené. Keď sú na všetkých štyroch sú veľké ako dospelý človek. Snažia sa ku mne dostať a skáču na strom. Jednému z papule visí kúsok mojej bundy. Tá tekutina ich dráždi. Dúfam že Krokonhenovci  nie sú taký rýchli. Stačí keď sa posuniem vyššie, a počkám pár minút. Potom ich odoženiem nejakým kúzelným trikom. Pomaly sa šplhám na vrchol stromu. Vyťahujem sa na hrubý konár nado mnou, keď v tom jeden zo psov z celej sily narazí do stromu a mne sa pošmykne ruka. Chvíľu balansujem, ale neustojím to a padám dole. V poslednej sekunde sa zachytím. Som príliš nízko. Alfa samec vyskočí a zahryzne sa mi do nohy. Prehltnem výkrik.  Je veľmi ťažký a nechce sa pustiť. Kopem ho do papule, ale nepomáha to. Moje vysilené ruky ma už neudržia a padám doprostred svorky krvilačných psov. Pri dopade na zem si zlomím pravú ruku. Chvíľu sa bránim, ale je ich na mňa priveľa. Schúlim sa do klbka a chránim si hlavu a krk. Strácam veľa krvi. Psy zo mňa zaživa strhávajú kusy mäsa. Dochádzajú mi všetky sily. Nakoniec som ako handrová bábika. Už necítim žiadnu bolesť. Pozerám sa cez konáre stromov na oblohu. Vietor rozohnal oblaky a ukázalo sa Slnko. Psy ma vláčia po zemi...

„Čo vidíš? Vrav!“ niekto mnou trasie.

Hrdo sa pozerám na dav pred sebou. Každý odvracia odo mňa pohľad. Boja sa, že ich prekľajem. Kat sa ma nebojí. Nesie žiariacu pochodeň. Rozľahlo sa mŕtvolné ticho. Aj vietor nepohne ani listom na javoroch v záhrade starej vdovy. Zapálili hranicu. Oheň sa približuje. Oblizuje mi nohy. Potom trup a chrbát. Vďaka bolestnej agónii nepočujem svoj vlastný krik...

„Odpovedaj!“ zúfalo kričí.

Jačí a rúti sa na mňa. Obrovský chlap v červenej flanelovej košeli. Mykám nohou zakliesnenou pod ťažkým starým trámom. Už je blízko. Srdce mi bije až v krku. Podhrabávam trám. Obzriem sa. Vidím záblesk čepele...

Ležím v prachu na zemi. Trasiem sa. Chcem na všetko zabudnúť.

Chytí ma za ramená. Strhnem sa.

„Už odišla?“

„Kto?“ hlesnem.

„Hmla, spomienky. Už sú preč? Povedz mi čo si videla!“

„Kto...“ zlyhá mi hlas. Upadnem do nepokojného spánku.

Vznášam sa v polospánku. Pred očami sa mi stále premietajú obrazy spomienok, ktoré nepatria mne, ale aj tak som ich prežila.

Počujem kroky. Stále sa šuchtá v tme okolo mňa.

Pred pár dňami som bola obyčajné dievča, knihomoľka, ktorá žila napoly v iných, vysnených svetoch. Odkedy sa zjavila kniha, nebola som tam. V mojej hlave,  kde som žila svoje tajné životy. Kniha spôsobila že môj život bol nabitý do poslednej minúty.  Zaplňoval ho útek pred dvoma maniakmi a mierna snaha o vychádzanie s mojou tvrdohlavou a natvrdlou spoločníčkou.

A čo z toho? Celý môj život si predstavujem, že som niekto iný. Že žijem v inom svete, kde som odvážna, múdra a rýchla a pritom som presný opak.

A teraz zomriem. Zabijú ma jednou z metód, ktoré som videla v spomienkach, alebo vymyslia nový spôsob, ktorý na mne otestujú.

Vraj ľudom pred smrťou prechádza celý život pred očami. Čo uvidím ja? Len dlhé prechádzky po príliš známych miestach, kopu kníh a školské povinnosti. Možno pár vzácnych okamihov z rodinou a tento neskutočný výlet. Zomriem bez priateľov, ktorý by si ma pamätali, bez dobrodružných zážitkov, ktoré by som mohla niekomu vyrozprávať. A dokonca nepobozkaná.

V podstate nezomriem, lebo som ani nežila. A práve to vo mne zobúdza zúfalú túžbu žiť.

Prvý raz v mojom nudnom živote ma prepadne šialená chuť urobiť niečo bláznivé. Veď už na tom aj tak nezáleží. Buď budú mať so mnou viac práce, alebo to aspoň rýchlejšie skončí.

Nové kroky. Pomaly otvorím oči. Keď sa prispôsobia tme, zistím, že prichádza Raven s malým svietidlom.

Obleje ma premerom a mne to príde stašne smiešne. To sama naozaj tak boja? Začnem sa potichu smiať. Nedokážem to zastaviť. Bolestivo sa zodvihnem na rukách a posadím sa. Bolí ma celé telo a vďaka tomu môj smiech znie pološialene. Zdvihnem zrak a pozriem sa Ravenovy do tváre. Keď vidím ako primrzol na mieste a ako sa mu na tvári objavil nechápavý výraz, rozosmejem sa ešte viac. Je to akoby sa vo mne spustila lavína všetkého, čo sa vo mne nahromadilo.

Raven z doširoka otvorenými očami vycúva z cely a otočí kľúčom na dva západy. Každý jeho pohyb a výraz tváre mi príde komickejší, ako ten predchádzajúci.

Od smiechu si zvieram na zemi brucho a Raven sedí na stáži na opačnej strane priepasti. Cítim na sebe jeho ostrý pohľad.