Naila

Začiatok prázdnin som trávila väčšinou s Liou. Dário a kapela mala v klube veľký úspech. Dostali ponuku tam vystupovať každý týždeň. Odvtedy sú celé dni zavretí v skúšobni. Vymýšľajú nové songy, a preto na mňa už Dário nemá čas. Najprv mi aspoň zavolal, ale ako čas ubiehal, nenašiel si pár minút ani na to. Hudba preňho znamená viac. Všetok čas čo som chcela stráviť s ním som nahradila výletmi s Liou. Keď sme sa vracali príliš neskoro, striedavo sme u seba prespávali. Mojej mame sme ale museli sľúbiť, že sa už nebudeme pokúšať si prepichnúť uši alebo niečo podobné. 

Dnes sa prebúdzam vedľa Lii a oči si pomaly zvykajú na svetlo. Sadnem si a obzerám jej izbu. Izba je vymaľovaná svetlo fialovou farbou.  Pri okne sa nachádza písací stôl s kopou farebných ceruziek a čistých kancelárskych papierov. Na stene je zavesená nástenka s Liinými maľbami a starým rozvrhom hodín zo školy. Celú ďalšiu stenu zakrývajú skrine natlačené jedna na druhú. Na zemi má krásne žiarivý biely koberec a na ostatných stenách poličky s fotkami a sadrovými postavičkami. No a v strede izby sa nachádza posteľ. Našťastie dosť veľká aby sme sa z nej nevysypali. Dole pri nohách je pohodený zapnutý laptop, ktorý sme zabudli včera vypnúť. Natiahnem sa poň a s ním sa opäť hodím na vankúš. Pohnem myšou, kliknem na ikonu internetu a zapnem svetoznámy facebook. Zobrazia sa mi tri neprečítané správy. Jedna je od Dária a hneď ju otvorím. 

„ Zlato, prepáč že teraz na teba nemám čas, ale kapela nám dáva všetkým poriadne zabrať. Naozaj nehnevaj sa na mňa, nemám si kedy ani odskočiť na záchod."

Chudáčik môj. On je zavretý v jednej miestnosti a ja si behám po múzeách. 

„ To nevadí. Robíš čo máš rád. Je mi len ľúto, že nemáme čas byť spolu."

Keď odohrajú piatočný koncert, určite sa to zlepší. Musím len vydržať. Druhá správa je od mojej dobrej kamošky, ktorú som tiež vtedy zavolala na koncert do klubu.

„Ahoj Nal, ideš zajtra znova do Pareli? Chalani boli úžasný a chcem ich počuť znova."                                                                                                                                                                                                                     Písala mi to včera, takže myslela dnes. No jasné, že chce počuť chalanov znova. Netúži po celej skupine ale išlo jej konkrétne o jedného z nich. Každý si všimol, že pokukuje po Richim, bubeníkovi. Nespustila z neho oči. Bála som sa, že prestane dýchať.                                                                                                                                                                   „Samozrejme. Predsa tam nebudem chýbať. Ak chceš zoznámim ťa s Richim."                                                                                                                                                                      Pridám jej tam ešte troch vysmiatých smajlov a odošlem. Kliknem na tretiu správu. No moment. Veď mi neukazuje kto ju poslal. Keď sa zobrazí sú v nej len nejaké symboly, ktoré mi nič nehovoria. Až na jeden. Je mi známi, akoby som ho videla len nedávno. A potom mi to docvakne. Je to ten symbol, ktorý sa mi objavil na ruke. Úplne som naň zabudla. Každého som sa totiž pýtala kto mi to spravil, ale nikto mi nevedel odpovedať. Keď si nespomenuli ani pri vyhrážkach, nechala som to tak.  

„Nech si ma ten červ nepraje keď zistím jeho meno.“

Lia sa začína zobúdzať. Nechcem ju zaťažovať nejakým idiotským žartom. Odhlásim sa a zaklapnem laptop.

„Dobré ránko spachtoš.“ Lia na mňa rozospato pozrie.

„Dobré. Koľko je hodín?“

„Je len pol deviatej, ale maly by sme si švihnúť ak chceme splniť plán dnešného výletu.“

Dnes máme navštíviť Archeologické múzeum, pizzeriu a večerný koncert.

„Jasné, ešte päť minút.“ Lia sa začne opäť zabaľovať do perín. To snáď nemyslí vážne.

„Žiadnych päť minút. Vstávaj!“ zavelím a prudko z nej stiahnem perinu. 

O dve hodiny už stojíme pred múzeom del Castello. Pomaly sa blížime k vchodovým dverám. Zatlačíme na dvere a nič. Skúsime to ešte raz ale dvere sa neotvoria.

"Zatvorené? Prečo je zatvorené?"

Pristúpim k vitríne naľavo od dverí. Visí tam oznam pre návštevníkov.

"Našla som odpoveď." 

Hrubým čiernym písmom na kancelárskom papieri je napísané:

"Zatvorené z dôvodu rekonštrukcie múzea."

"No super. A kam ideme teraz?" 

"Zatiaľ poďme na tu pizzu. Tam niečo vymyslíme."

Naša obľúbená pizzeria Premiata je našťastie otvorená. Obslúžiť nás príde mladý, celkom pekný čašník a ako si všimnem, Lia so mnou tento názor zdieľala. Naša objednávka je jednoznačná. 

"Jednu Margheritu a Hawai."

"Hneď to bude, slečny." s Liou si vymenia dlhé pohľady a opätujú úsmevy. Potom sa zvrtne na päte a odíde.

"Ale, ale! Čože sa to tu práve odohralo?"

"Čo máš namysli?" odpovedá akoby sa nič nestalo.

Nasadím vyzvedačský pohľad. "Nepreskočila tu náhodou medzi niekym iskra? Ty a ten čašník. Tie túžobné pohľady a hanblivé úsmevy."

"Aha toto." Lia očervenie. "To nič nebolo, len také milé gesto."

"Gesto! Robíš si zo mňa srandu? Veď ste sa tu takmer roztopili."

"To nieje pravda!" 

"Nie? Tak čo sa tu medzi vami stalo?"

"Vôbec nič!" 

"Lia, poznám ťa a ty sa takto nesprávaš. Vyklop to!"

Lia si vzdychne a lakťami sa oprie o stôl. "Poznáme sa zo školy."

"Takže vy sa poznáte." zasmejem sa.

"Chodili sme spolu na dejiny umenia."

"To boli tie hodiny, kde ste preberali tých bohov, ich príbehy, čarovné schopnosti a iné fascinujúce veci?"

"Áno, presne to. Pár krát sme spolu hovorili, ale len o tom čo sa preberalo."

"Aha. Jeho meno?" opriem som sa o stôl presne ako Lia.

"Volá sa Dominico."

"A zamilovaná si doň ako dlho?" spýtam sa potichu.

"Zamilovaná? Ja nie som zamilovaná!" 

Z môjho výrazu určite dokáže vyčítať, čo si o tom myslím ja.

"Iba sa mi páči." povie napokon.

"A on to vie?"

"Šibe ti? Nepovedala som mu to. To sa nesmie nikdy dozvedieť. Vieš čo by sa potom stalo?"

"Boli by ste šťastný až do smrti?" Opriem sa späť o operadlo lavice, pretože vidím ako čašník vychádza z kuchyne.

"Toto nie je rozprávka. Keby sa dozvedel, čo k nemu cítim, vysmial by ma."

"Budeš radšej žiť v neistote?" opýtam sa a pozeriem ako Dominico kráča s pizzami priamo k nám.

"Nemôžem mu len tak povedať, že ho ľúbim." vyhlási Lia a Dominico zastaví tesne za ňou, takže ho nevidí. 

S bolesťou v očiach sa pozrie na Liu. Potom pristúpi k nášmu stolu. Prekvapená Lia rýchlo zloží lakte zo stola a vyčítavo na mňa hľadí. Dominico nám položí obe pizze na stôl a ponáhľa sa preč. Lia na mňa stále nenávistne pozerá. 

"Toto by sa stalo, keby sa to dozvedel." vyštekne na mňa. "Ako si mi to mohla urobiť? Teraz sa mi bude vyhýbať."

"Áno, bude sa ti snažiť vyhnúť." poviem s úsmevom.

"Ešte sa tomu smej. Si hrozná. Nenávidím ťa."

Zdvihne sa na odchod no ja ju chytím za ruku a zastavím.

"Lia. Vôbec nevie, že sme hovorili o ňom." 

"Veď som práve priznala, že ho ľúbim. O kom by sme mali asi tak hovoriť?"

"Áno ale on nevedel, že si myslela jeho. Myslel si, že hovoríme o niekom inom."

"Ako to môžeš vedieť?" vytrhne si ruku z môjho zovretia ale ostáva sedieť.

"Keď sem kráčal bol vysmiaty od ucha k uchu. Keď si však povedala "Nemôžem mu len tak povedať, že ho ľúbim,"   zbledol, zastavil sa a chvíľu na teba pozeral. Vyzeral akoby si mu zlomila srdce." 

Lii sklesnú plecia. Vyzerá prekvapene. 

"Je to ešte horšie ako som si myslela." 

"Ako to myslíš?"

"Nenávidí ma!" vypľuje na mňa Lia. "Nedošlo ti to?" Teraz sa už Lia rozplače.

"Jediné čo mi došlo je to, že ten chalan cíti to isté čo ty cítiš k nemu." pozriem smerom ku kuchyni a zbadám Dominica úplne zroneného.

"To je nezmysel."

"A prečo teda teraz Dominico stojí pri kuchynských dverách a vyzerá, že sa každú chvíľu neudrží a rozplače?"

"Čože?" Lia sa obráti. Pozerá jeho smerom hodnú chvíľu. Slzy jej stekajú po líciach a dopadajú priamo na dlážku. 

"Naozaj vyzerá dosť zle."

"Lia, mala by si za ním zájsť a všetko mu vysvetliť." smutnými očami zamrká. "Nemáš čo stratiť."

"Asi máš pravdu. Už nemám čo stratiť."

Postaví sa a pomaly kráča k nemu. Dominic má hlavu sklonenú ale všimne si, že prichádza. Z taniera si zobreriem kúsok pizze a pomaly začnem prežúvať. Chvíľu tam len stoja a Lia rozpráva. Keď dorozpráva skloní hlavu aj ona. Dominic sa vystrie a usmieva sa. Chvála bohu. Chvíľu som si naozaj myslela, že ju má na háku. Chytí Liu za ruku a kým sa stihne spamätať už sa vášnivo bozkávajú. 

"A takto sa začína ďalšia krásna etapa tvojho života, milá Lia." usmievam sa a zahryznem do ďalšieho kúska pizze. 

Lia sa ku mne už nevracia, a tak zaplatím a odchádzam. Kráčam po ulici celá nadšená z toho, že už aj Lia má priateľa. Veď jej to trvalo. Zafúka prudký vietor, ktorý zošle na moju tvár plagát. Vyľakane ho zo seba strhávam a zahľadím sa naň. Je na ňom obrázok nejakých malých animovaných postavičiek, čo v rukách držia meče a luky. Idem ďalej, no za rohom zbadám niečo, čo som určite vidieť nemala. Približuje sa ku mne párik a drží sa za ruky. Vizerajú spolu naozaj šťastne. Od šoku ja ani nepohnem len na nich zízam, kým si ma to dievča nevšimne. Zostáva na mňa hľadieť akoby nechápala čo od nej chcem. Zrejme teraz už jej chalan sa opýta čo sa deje. Keď sa Dário pozrie na mňa, rozsvieti sa mu. Áno, presne tak. Som to ja. Naila, tvoja bývala priateľka ale neako si nespomínam, kedy sme sa rozišli. Neveriacky pokrútim hlavou a bežím naspäť tým smerom odkiaľ som prišla. Pri najbližšom vchode do obchodu zastavím aby som to mohla rozdýchať. V ruke stále držím ten hlúpy plagát a na chvíľu si predstavím ako tie malé obludky pobehujú okolo Dária a snažia sa mu ublížiť. Zrazu mi z ničoho nič začne v ruke pulzovať bolesť. Podobne ako pri tom symbole na ruke. Pustím plagát na zem, ktorý sa mi zrazu zdal oveľa ťažší a v tú chvíľu sa Dário vyrúti spoza rohu ulice. 

"Naila!" kričí na mňa. "Nechaj ma to vysvetliť!" 

Jasné, už len tvoje vysvetlenie ma zaujíma, chcem naň skríknuť ale v tom sa udeje niečo veľmi čudné. Na ruke mi zažiarí symbol. Je však iný ako ten predtým. Plagát na zemi začne svietiť fialovým svetlom a povyskakujú z neho tie kreslené postavičky čo na ňom boli akurát tereaz sú živé. Rozbehnú sa k Dáriovi, ktorý zostal z toho taký prekvapený, že sa potkol o vlastné nohy. Ja na tom nie som o nič lepšie. Nevládzem sa ani pohnúť. Len sa prizerám ako tie postavičky útočia a skáču na Dária. Každú, ktorú zmetie rukami sa zmení na prach. Čo sa to do pekla deje? Keď sa znova hýbem, jediné na čo sa zmôžem je útek. Dário je mi ukradnutý, ale napriek tomu mi z očí tečú slzy. Domov dobieham o desať minút. Je tu len Jack. Zavriem sa v izbe a zvalím na posteľ. Z očí mi padajú krokodílie slzy ale presvedčam sa, že po tomto výleve za Dária už nevyroním ani slzu. Vstane, zotriem slzy a posadím sa na svoju stoličku pri písacom stole. Až teraz si všímam veľký balík adresovaný mne. Keď obal roztrhám na kusy objaví sa kniha. Veľká čierna kniha so strieborným stromom, ktorého konáre sú rozvetvené po celom obale. So záujmom ju otvorím. 

"Toto už vážne prestáva byť vtipné." 

Opäť tie znaky. Žiadne písmená ani čísla, len znaky. Hodím ju cez celú izbu do najvzdialenejšieho kúta. Bojím sa ich. Cítim z nich nebezpečenstvo. Nemôžem to vysvetliť, ale mám zlý pocit, že sa niečo deje. Niečo zlé. Niečo iné. Určite sa niečo stalo. 

"Naila, vitaj v horore, kde máš hlavnú rolu."