Naila

Zo sladkého spánku ma zobudí budík. Je streda ráno a čas ísť do školy. Ako každý deň mi trvá najmenej päť minút kým vstanem a vbehnem do kúpeľne. Keď len pomyslím na to, že z mäkkej teplej postieľky sa musím vybrať do

chladného rána tam vonku, nikam sa mi nechce. Nachystať veci a spraviť zo seba človeka mi trvá hodnú chvíľu. Roztvorím skriňu a prásk. Ujde sa mi facka hneď z rána. Toto je naozaj dobrý vtip. V skrini nevidím žiadne svoje tričko. Sú tam len blúzky saka a rovné sukne. Chvíľu omráčená stojím a rozdýchavam náhly šok.

„To snáď nemyslíš vážne mami!“ nahlas zakľajem, no mama je už dávno v robote. Jack malú Sandy zaviezol do škôlky pred pol hodinou, takže som v byte celkom sama.  Mama sa zo mňa už dlho snaží urobiť ďalšiu elegantnú slečinku, ktoré zapĺňajú chodby našej školy a premávajú sa po celom meste. Vlastne je ňou aj ona. Lenže ja sa ňou

odmietam stať. Tresknem dverami od skrine a vyletím z izby. No kde ich mám hľadať?

„No tak Nal, mysli! Kam ich mohla schovať?“

Začnem v koši na bielizeň. Kompletne celý ho vyhádžem a nič. Ani jediné tričko, rifle či mikina. Nahádžem teda

všetko naspäť do koša a vyberiem sa do maminej a Jackovej spálne. Je malá, ale útulne zariadená. V strede veľká manželská posteľ, vedľa nočné stolíky, mamin stôl s líčidlami a pri stenách veľké skrine s posuvnými dverami

a zrkadlom.  Rýchlo ich otvorím a prehľadám pohľadom. Vyzerala presne ako moja práve teraz. Samé elegantné háby. Hore na policiach má najmenej dvadsať kabeliek a za nimi veľkú škatuľu. Do nej by sa mohli vojsť všetky moje veci. V momente ju vytiahnem a s prosíkaním nazriem do jej obsahu.

„Chvála Bohu.“

Sú tu všetky. Odnesiem ich späť do mojej izby a v rýchlosti si čierne voľné tričko a obtiahnuté rifle s dierou na stehne a pod kolenami navliekam na seba. Škatuľu s ostatnými vecami schovám pod posteľ. Bleskovo sa zvýrazním svoje hnedé oči linkou, čierné vlasy s modrým ombré si len prečešem a opúšťam byt.

Inak som Anaitis Nallová, ale nikto sa ma neodváži nazvať inak ako Naila alebo Nal. Mám sedemnásť a bývam v malom byte v centre Milána, spolu s mamou, mojou mladšou sestrou Sendy a maminým priateľom Jackom. Jack je Američan a s mamou sa zoznámili v Neapole, kde bola mama na služobke. S mojim otcom sa nestretávam. Je riaditeľom jednej marketingovej agentúry a práve preto sa s ním mama rozviedla. Nemal na nás čas, večne len telefónoval a vybavoval svoje kšefty. Vlastne nikdy sa ako otec nesprával. Jediné čo mu pripomína, že má deti je čas platenia alimentov a štúdia. Chodím na univerzitu Milana Bicocca. Nachádza sa desať minút od bytu. Je to veľká budova, ktorá vyzerá ako inštitút pre bláznov. Zrejme sa tam dokonale hodím, ale keby som v triede nemala nádherný výhľad z okna, nevydržala by som tam ani minútu. Veď viete ako to chodí. Učiteľ rozpráva, nuda, píšete poznámky, nuda. Ešte k tomu mám v triede samých kockáčov, takže sa nemám s kým ani porozprávať. Jednoducho veľká nuda. Najkrajšie chvíle zažívam, keď si s kamarátmi alebo mojim priateľom v piatok večer vyrazíme do mesta na pizzu, do kina alebo tancovať. Zbožňujem divoké party, kde sa dokážeme poriadne odviazať a zabaviť. Môj priateľ je členom miestnej kapely. Volá sa Dário, má osemnásť a hrá na elektrickú gitaru. Kapela nesie názov „Uno dei motivi“ čo znamená jeden dôvod a väčšinou hrajú Rock.

Na ulici ma už čaká Lia, kamarátka zo školy. Chodí do inej triedy tak spolu trávime len cestu tam a späť.

„Meškáš!“ to je mi pekne povedané ahoj.

„Aj tebe pekné ráno Lia.“ Zbehnem zo schodov a objímem ju.

„Prídeme neskoro a ja mám dnes skúšku z matiky.“ vyčítavo na mňa vyprskne.

„Dnes je koncoročná porada a ty ešte nemáš uzatvorené známky?“ spýtam sa jej, keď vykročíme po chodníku. "Už aj mne poslednú známku uzatvorili najmenej pred týždňom."

„Matika mi nejde. Mám šťastie, že som presvedčila profesora aby ma ešte dnes preskúšal na štvorku a ja kvôli tebe nestíham.“

„Dobre prepáč! Matka mi vymenila celý šatník. Zobrala mi všetky veci a vymenila za tie elegantné rovnošaty.“

„Ešte stále sa ťa pokúša zmeniť?“ spýtá sa s grimasou na tvári. 

„Hej. Stále dúfa, že ma zmení na vždy úhľadne vyzerajúcu mladú dámu. Lenže ja nechcem byť ona. Musí sa však uznať, že má poriadnu výdrž. Je neoblomná.“

„Bohužiaľ, veľmi sa na ňu podobáš.“ Nahnevane na ňu zízam. Keby sa naozaj dalo prebodnúť pohľadom, určite by som to práve urobila.

„Nenávidím keď ma s ňou niekto porovnáva, už som ti to povedala snáď tisíc krát.“

„Jasné, ja viem, ale nezapriete sa. Máš jej oči a keď sa nahneváš máš podobný výraz ako ona.“ 

To vedela z vlastnej skúsenosti. Raz nás totiž našla v mojej izbe ako si prepichujeme uši. Vtedy som mala pocit, že obe vyletíme von oknom. Nakoniec to dopadlo celkom dobre. Zobrala nám síce všetky ihly a ostré predmety, vyrazila Liu z bytu ale mne sa ušlo len dvojtýždňové domáce väzenie.  

„Dobre nemienim sa o tom baviť.“

„Dobre! Vieš čo budeš robiť cez prázdniny?“

„Zatiaľ nič neplánujem, ale asi ich strávim potulkami s Dáriom po meste. A kto vie. Možno spolu strávime aj noc.“

Lia na mňa prekvapene pozrie. 

„To s ním myslíš až tak vážne? Brala som ho len ako dočasnú možnosť, kým nezlákaš niekoho iného.“

„Nie, Dário je fajn. Je pozorný, je milý, je pekný a talentovaný. Neviem či existuje lepší chalan než on. Nemá chyby.“ Vtom mi zapípa telefón. Usmejem sa. Správa od Dária.

„No super! My o vlkovi a vlk...“

„Dnes po vyučovaní prídem pre teba pred školu. Mám úžasné novinky.“  Hm, čo také sa stalo?      

„Ehm, Li? Dnes po škole na mňa nemusíš čakať.“ zavriem správu a schovám mobil do kapsy.

„Chápem, Rómeo má s tebou plány.“ Prekrúti očami.

„Niečo také, ale nehneváš sa na mňa, však nie?“ spýtam sa vyčítajúc si, že pôjde domov sama.

„Nie, len si to uži.“ Mávne rukou a vykúzli jemný úsmev.

Vstupujeme na pozemok Univerzity, tak sa rozlúčime a každá ide svojou cestou. 

Hodiny sú opäť nudné ale aspoň sa už neskúša. Pozerám von oknom a predstavujem si ako sa cez prázdniny s Dáriom prechádzame pod mrakodrapom Pirelli a vášnivo bozkávame.

Ani sa nenazdám a už s jednou babou od nás z triedy klebetím pred školou a čakám na Dária. O pár minút sa zo zákruty vyrúti čierna motorka Suzuki GSR 600 a riadí ju očarujúci chalan s prilbou, v koženej bunde, rifliach a vychytanými botaskami. Zastaví rovno pred nami. Keď si stiahne prilbu, odhalí svoje modré oči, krásne tvarované pery a rozstrapatené dlhšie hnedé vlasy. Pozrie naším smerom a venuje mi krásny úsmev. 

„Môžeme vyraziť?"

Rozlúčim sa a pobrala k Dáriovi. Ten si ma k sebe okamžite pritiahne a nežne pobozká.

„Chýbala si mi.“ povie a podá mi druhú prilbu.

„Tiež si my chýbal." zanôtim, kým si na hlavu nasadzujem prilbu a naskočím k nemu na motorku. Objímem ho okolo hrudníka a môžeme ísť. Cestou prechádzame jednu ulicu za druhou a míňame módnu štvrť, kde majú svoje obchody takmer všetci uznávaný módny návrhári. Zastavíme až pri hrade Sforzesco, pred ktorým sa nachádza obrovská fontána. Tu sme sa s Dáriom spoznali. Sadneme si na jej okraj a pozorujeme ako voda zo stredu fontány vyviéra.

„Tak čo mi to chceš povedať?“ opýtam sa nedočkavo.

„Naša kapela vystúpi tento piatok v klube Pareli a zaplatia nám dvesto eur za dve hodiny nášho koncertu.“ Je z toho úplne nadšený a ja som s ním. Je to pre nich veľká šanca uplatniť sa.

„To je úžasné. Zoberiem všetkých mojich priateľov a prídeme vás povzbudiť.“

„Ďakujem. Určite budeme pred koncertom nervózny, ale všetci sa strašne tešíme, že si tam zahráme.“

„Ani sa nečudujem. Je to veľká šanca. Čo ak tam bude niekto z brandže?“

„Ja viem. Ak by sme sa niekomu zapáčili mohli by sme vydať CD-čka, zbohatli by sme a to nehovorím o tom množstve fanyniek.“

„Tak moment! Ja už ti nestačím??“ urazene sa odtiahnem.

„Tak som to nemyslel.“ Prisunie sa bližšie. „Ja by som si ich samozrejme nevšímal, ale chalanom by sa to hodilo. Veď vieš, že ľúbim len teba.“

Rukou ma pohladí po líci a pobozká. Je mu odpustené.

Nastal piatok. Odteraz sú oficiálne prázdniny. Dnes ráno sme sa všetci zhromaždili v škole vypočuť si koncoročný príhovor nášho riaditeľa a pobrali si naše rozsudky smrti, pekne povedané vysvedčenia. Všetko sa to zbehlo strašne rýchlo a teraz som už s priateľmi v klube Pareli, kde tancujeme na pesničky od DJ-a. Uno dei motivi sa zatiaľ pripravujú na svoje veľkolepé vystúpenie v šatni. Chvíľu pred deviatou idem Dáriovi a ostatným chalanom zaźelať veľa šťastia. Ako predpokladali majú veľkú trému, ale z počtu ľudí, ktorí sú dnes v klube. Je ich snáď tisíc.

„Ta nervozita ti pristane." rýpnem do Dária.

„Ani netušíš čo sa vo mne teraz deje." nervózne si vytrasiava ruky a prehrabuje vlasy.

„To zvládnete. Nacvičujete tri dni v týždni."

„A čo ak zabudnem akordy alebo sa pomýlim v sólu?" oprie sa o zárubňu dverí a pozerá na mňa. Je taký vystrašený a zlatý. Musím si ho k sebe privinúť a upokojiť ho.

„Ale no ták. Nič také sa nestane. V horšom prípade môžeš improvizovať." zasmejem sa.

Zrazu vstúpi holohlavý chlap so slúchadlami na učiach a oznámi, že musím vypadnúť. Chlapci sú na rade.

„Tak sa držte. Držíme vám palce."

Ako pravá fanúšička sa postavím rovno k pódiu. Keď nastane ten čas a chalani vyjdu na pódium, spustí sa veľký ošiaľ. Neisté úsmevy a poďakovania za účasť sa hrnú na každú stranu davu. A potom zaznejú prvé tóny. Počas koncertu ich všetok stres opustí a začnu si to poriadne užívať. Svetla blikajú, všetci tancujú, kričia a dokonca sa

objavia nejaké fanúšičky. Na pódiu totiž namiesto obvyklých plyšákov pristane pár pdprseniek. Všimnem si ako Dáriovi žiaria oči. Keď hrá nevníma nič len hudbu. Na konci si všetci vyžiadame ešte jednú pieseň, čo chlapcov prekvapí a vytasia ďalšiu skladbu. Celý koncert bez chybičky. Sú jednoducho úžasný. Po koncerte sa ešte chvíľu rozprávam s kamošmi, kým príde môj gitarista a pozve ma na parket. 

„Tak, ako sa cítiš po vašom veľkom úspechu?" vyzvedám a sledujem tú žiaru v jeho očiach. 

„Úžasne! Povznesene! Vzrušujúco!" vychŕli zo seba.

„Toľko pocitov. Nejdeš vybuchnúť?" zasmejem sa a opriem si hlavu o jeho plece.

„Nie, zvládam to. Mám pri sebe človeka s ktorým sa o tie pocity môžem podeliť." spokojne privriem oči a nechám sa unášať hudbou. Ale len krátko. 

„Je už neskoro. Mala by som ísť domov."

„Odprevadím ťa." chytí ma za ruku a spoločne vybehujeme z klubu von. Odprevadí ma až k vchodovým dverám, kde si vymeníme pár bozkov na rozlúčku. Do izby sa snažím odcupkať čo najtichšie, aby som nezobudila ostatných. Hneď ako sa do nej konečne dostanem, vydýchnem si. Nemám ani silu sa odmaľovať a prezliecť.

Jednoducho sa hodím na posteľ a zaspím. Sú však asi tri hodiny ráno keď sa zobudím na pulzujúcu bolesť v ruke a lúč svetla. Rozsvietim si lampu nech vidím čo ma tak páli. Pri pohľade na ruku takmer zvriesknem. Akýsi čudný symbol mi žiarí bielomodrým svetlom a strašne páli. Vyzerá ako by mi ho tam niekto vypálil. Vstanem a rozbehnem sa do kúpeľne. Ruku strčím pod studenú vodu a s úľavou vzdychnem. Nechám ju tam asi minútu, keď zrazu bolesť úplne ustane. Otočím kohútikom a pozriem na ruku. Nejakou záhadou po symbole nie je ani stopy.