Píšeme si svoje sny

Atis

V živote som nevidela väčšízmätok. Obyvatelia mestečka Katowice, asi nie sú zvyknutý na „veľké zvieratá“potulujúce sa po okolí.

V reštaurácii, v ktorejsme s Nal boli vládla panika.

Všetci zákazníci chceli hneďzaplatiť a čo najskôr sa dostať domov. Viacerí dokonca ani nedojedli ichpráve pripravené a na stôl donesené objednané jedlá a dezerty.Čašníčka v tom zmätku už tretíkrát vydala tomu istému pánovi zlý účet. To,že na ňu začal cez celú reštauráciu vykrikovať, aká je neschopná a že sa naňu bude sťažovať, jej viditeľne k lepšiemu výkonu nepomohlo. Práve naopak.Celá zbledla a ruky sa jej začali nekontrolovateľne triasť. Vyzerala, žeo chvíľu odpadne, ako jedno dievča pred chvíľou. Keď si ten pán uvedomil,čo spôsobil, začal sa jej ospravedlňovať a hodil jej na pokladňu párbankoviek. So slovami: „Drobné si nechajte,“ vyšiel na ulicu a ponáhľal sapreč. Našťastie čašníčka sa o chvíľu spamätala a začala účtovaťďalej. Zákazníci boli dokonca taký milí, že už na ňu nepokrikovali, ale vlastneuž ani nemali prečo, pretože tentoraz sa čašníčka priam až smrteľne sústredilana svoju prácu.

Ja s Nal sme stále sedelipri malom stole v rohu a snažili sme sa vyzerať čo najnenápadnejšie.

V tomto krásnom mestečku smespôsobili absolútny chaos. Vlastne rovnako, ako v meste predtým. Musíme odtiaľtočo najskôr odísť a nemáme ani poňatia o tom, kde. Každú chvíľu sa tumôžu objaviť a zajať nás. Teraz, keď už s Nal ovládame nejaké tiebojové zaklínadlá, by to nemali mať až také ľahké. Áno, priznávam. Naozaj tonebol Nailin najhorší nápad. Myslím, že sme sa celkom slušne naučili ubrániť sapred nimi. Dokonca sme sa neustálim prekladaním znakov na písmená naučilinaspamäť celú abecedu. Ale aj tak mám pri myšlienke na tých dvoch zlý pocit.Myslím, že pípajúca červená guľa nebol ich jediný nástroj určení na naševyhľadanie a zničenie.

„Asi by sme mali ísť aj my,“vyruší moje myšlienkové pohody Nal.

Zažmurkám a odpoviem: „Asinetušíš kde.“

„Máš pravdu, netuším. Ale kebysom to zistila, tak ti dám vedieť,“ žartuje. Dopije svoju šálku matového čajua netrpezlivo sa na mňa pozrie.

„Nechcem byť otravná, alenechcela si to náhodou platiť?“

Pozriem sa na pomaly sazmenšujúci zástup pri pokladni a snažím sa narýchlo vypiť horúci čaj.

„Ako si to mohla vypiť?“nechápavo na ňu zazerám.

„Čo? Nechutí ti? Mohla sa siobjednať aj ovocný. Majú jahodový, malinový, lesná zmes, záhradná zmes...,“začne vyratúvať.

„Čože? Nie, tak som tonemyslela,“ snažím sa ju zaraziť kým mi tu nevymenuje všetky možné príchute.„Ten čaj. Chutí mi, ale je strašne horúci. Nechápem ak si ho mohla tak rýchlovypiť.“

Začne sa na mňa usmievať svojimnajprepracovanejším šibalským úsmevom, aký som kedy videla.

„To nemyslíš vážne,“ hodím sihlavu do dlaní. „Nepreháňaš to už tak trošku? To, že niečo vieš neznemená, žeby si to mala stále využívať.“

Dúfam, že pochopila, čo som jejtým chcela povedať. Naozaj si myslím, že už to preháňa. Používa ich už takmeraj na všetko. Čakám, že o chvíľu ich začne používať aj na otváranie dverí.Tie kúzla sme sa predsa učili hlavne na obranu a v prípade núdze.

„Nemôžeš ich len tak používať,kedy sa ti zachce,“ snažím sa jej prehovoriť do duše.

„Prosím ťa. Pokoj,“ prevraciaočami. „Neboj sa, nikto ma nevidel. Veď ani ty si si nevšimla, kedy som hopoužila.“

Snažím sa jej odporovať: „Áno,ale čo keby...“

„No tak,“ skáče mi do reči.„Nechaj to už tak. Vypi to a poďme už.“

Znechutene sa na ňu pozriema naraz do seba vylejem celú šálku horúceho matového čaju. Mám popálenýcelý jazyk aj hrdlo a telom sa mi rozlieva neznesiteľná horúčava, alenechcem jej urobiť takú radosť a snažím sa to nedať najavo. Bez slovavstaneme a ideme zaplatiť.

 

Prechádzame okolo trojposchodovejobdĺžnikovej budovy. Celá je pokrytá nepriehľadným sklom, v ktorom saodrážajú dve historické budovy stojace na opačnej strane ulice. Je to dosť mätúce.Keď sa na sklenenú budovu pozriem v správnom uhle, vyzerá to, akoby som sapozerala do rovnakého, ale zároveň celkom iného sveta.

„Haló!“ Nal mi máva rukami predočami. „Vráť sa na zem. Si tu? Atis!“

Odstrčím jej ruky a pokračujemv ceste.

„Hej! Atis!“ chytí ma za pleciaa trasie mnou ako o život.

„Nal! Zbláznila si sa. Čo robíš,“odstrčím ju od seba.

Zatvári sa urazene: „Prečo tupochoduješ ako keby si bola úplne mimo?“

„Mimo?“ zarazím sa. „Kto tu jepodľa teba mimo? To ty mi tu chceš vytriasť dušu priamo na ulici!“

„Čo? To ty mi tu vôbecneodpovedáš.“ Prudko sa otočí a pokračuje ďalej.

„Žeby znova?“ zamrmlem si len takpre seba.

Dosť často sa mi stávalo, že somsa len tak z ničoho nič zasnívala aj cez deň a vôbec som si nevšímala,čo sa okolo mňa deje. Samozrejme skoro zakaždým to malo aj nejaké tie následky.Raz ma skoro zrazilo auto, inokedy som zabudla vystúpiť z autobusua potom som nestihla prísť do školy načas. No a v škole to je omne všeobecne známe. Našťastie je o mne všeobecne známe aj to, že vždy všetkoviem, čo síce nie je pravda, ale celkom mi to vyhovuje. Učitelia si ma väčšinouvôbec nevšímajú a ak sa náhodou na škole objaví nový učiteľ, po týždni jena tom rovnako ako ostatný.

Rozbehnem sa a dobehnem Nal.

„Prepáč. Ja som nechcela. Jasom...,“ ospravedlňujem sa.

„To je v poriadku. Len sivyzerala trochu strašidelne,“ zasmeje sa.

Zháčim sa. „Strašidelne? Takto maešte nikto nenazval.“

„No, áno,“ smeje sa. „Vieš, vôbecsi mi neodpovedala a človeka, ktorý by sa vedel tváriť neprítomnejšie akoty, nájdem asi len veľmi ťažko.“

„A čo si sa ma vlastne pýtala?“ snažímsa aby to neznelo príliš zanietene.

„Iba som premýšľala, že ťa vôbecnepoznám,“ premeria si ma.

Pomaly sa mi prestáva páčiť, kamsmeruje táto debata.

„Ale veď ani ja neviemo tebe moc veľa,“ pokrčím plecami.

„A čo tak to zmeniť?“ navrhneNal.

Toto sa mi už vôbec nepáči.Nerada rozprávam o sebe. Keď musím, vydržím počúvať hocikoho, alerozprávať o sebe. Je niečo celkom iné.

„Keď skončí toto naše malé dobrodružstvo,“odbíjam ju, „tak si s tebou pokojne sadnem niekde do kaviarnea môžeme sa rozprávať o našich životoch celý večer. Ale teraz radšejodtiaľto rýchlo vypadnime.“

Nal sa zatvári skormútene.„Škoda,“ vzdychne si.

„Aha,“ nadšene poskočía ukazuje na neďalekú pumpu.

„Asi som nám našla odvoz,“ usmejesa a chytí ma za ruku. Ťahá ma k veľkej zelenej dodávke pokreslenejvšetkými možnými druhmi ovocia.

„Počkáme, kým pôjde zaplatiť zabenzín a naskočíme dozadu,“ vysvetľuje svoj mi svoj plán.

Moc sa mi to nepozdáva. „PočkajNal, a čo keď nás tam objaví?“ 

„Neboj sa,“ prevracia očami. „Anisi nás nevšimne.“

Pozorujeme vodiča a čakáme.Po pár minútach má konečne plnú nádrž a ide zaplatiť ku pokladni.

„Ideme,“ zavelí Nal.

Prevrátim očami, ale idem tesneza ňou.

„Ak nás niekto chytí, tak si toodskáčeš,“ oznamujem jej.“

„Už to vidím,“ zasmeje sa Nala vlezie do dodávky.

„Švihni si už ide,“ pobáda ma.

Rýchlo vyskočím za ňoua skryjeme sa za veľké debne s ovocím. Počujeme, ako do dodávkynastupuje vodič a zapína si rádio. Štartuje a vyrážame, ani neviemekam.

Strčím lakťom do Nal. „Zaseovocie? Nemohla si vybrať nejakú dodávku so sušienkami alebo niečím podobným?“

„Čo máš proti ovociu?“ smeje saNal. „Ale nabudúce môžeš pokojne vyberať ty.“

„Ááá, jahody. Mňam.“ Oblizuje saNal, po tom ako otvorila jednu debnu s ovocím.

„Nedáš si?“ ponúka ma.

So smiechom odpoviem: „Óóó, ty maaj ponúkneš? Vyzeráš, že by si celú debnu zjedla na posedenie.“

„A aj zjem, ak nebudeš chcieť,tak ber pokiaľ ponúkam,“ vyhráža sa mi.

 

Nevládzeme sa ani pohnúť. Zjedlisme jednu a pol debničky jahôd a teraz sa ležiac hompáľamev dodávke.

„Ešteže tu nemajú toľko zákrut,“odfukuje Nal.

Ešte nikoho som nevidela zjesťtoľko jahôd na jedno posedenie, ako sa to podarilo Nal. Ešte párkrát potrénujea jej meno sa môže vynímať na stránkach knihy rekordov.

Zasmejem sa. „Priznávam, troškusme to prehnali.“

„Trošku sme to prehnali? Užv živote nechcem vidieť jahody.“

„Ale no. Ja som ti predsa vravelaaby si neotvárala ďalšiu debničku.“

Smejem sa a mávam jej jednoučervenou, veľkou a šťavnatou jahodou rovno pred očami.

„Prestaň!“ zhnusene sa na mňapozrie.

„Ale no!“ neprestávam. „Pozri sana mňa, aká som nádherná veľká jahôdka. Zjedz ma. Mňam, mňam.“

Obráti sa a pozerá sa na mňapohľadom zabijaka. Naozaj by ma zaujímalo koľko času strávila pred zrkadlomtým, že si všetky tie jej pohľady nacvičovala.

„Ak ma okamžite neprestanešotravovať s tou jahodou, budeš mať na sebe obsah môjho žalúdka.“

„To znelo presvedčivo,“ odhryznemsi kúsok z jahody a pomaly si ju pred Nal vychutnávam.

„Mňam, tá je výborná,“vychvaľujem jahodu pred Nal.

„Len si ju pekne vychutnaj,“smeje sa Nal.

„Čoskoro ti bude tak zle, že sibudeš priať aby si sa nikdy nenarodila.“

Zdesene sa na ňu pozriem: „Všaksi ju neočarovala?“

„To by si rada vedela, však?“pobavene odpovedá.

„Nal!“ prudko sa posadím.

„Keby si sa videla. Vyskočila si a tvárilasi sa ako kedy si videla ducha,“ hovorí Nal a od smiechu sa váľa po zemi.Trochu sa o ňu začínam báť. Celá je od smiechu červená a vyzerá, žesa nemôže nadýchnuť. Ktovie či už niekto zomrel na záchvat smiechu. Ale nadruhej strane by to nebola najhoršia smrť.

„Ale vážne, fakt si ničneskúšala?“ spýtam sa už o trochu opatrnejšie.

„Nie, neboj sa,“ odpovedázadýchane. „Ale takéto záchvaty mi už nerob.“ Drží sa za brucho a snaží sadýchať.

Ohradím sa: „Záchvaty? Stálenechápem čím som ťa tak strašne rozosmiala.“

Nal sa na mňa pozriea vzápätí vyprskne smiechom.

„No super,“ skonštatujem. „Akovidím, prišla druhá vlna tvojho záchvatu smiechu.“

Zrazu skríknem a chytím saza hlavu. Pulzuje je mi ňou nepredstaviteľná bolesť. Nevidím vôbec niča počujem iba neznesiteľný piskot. Po chvíľke piskot začne slabnúťa ja začínam vidieť. Motá sa mi hlava a je mi zle.

Vidím Nal, ktorá sa na mňapreľaknuto pozerá a roztrasene hovorí: „Ja som nič neurobila. Prisahám! Siuž v poriadku? Atis?“

Chytí ma za rukua v tom momente strašne zbledne a vykríkne. Chcem ju upokojiť noako sa k nej natiahnem, akokeby mi zmizla za závojom hmly. Cítim ako bežíma zároveň sedím s Nal v dodávke. Všade je tma. Vidím len nejasnéobrysy veľkých budov  postavenýchv radoch za sebou. V nočnom tichu sa nesú iba moje rýchle krokya roztrasený dych. Som na smrť vystrašená. Nie, to nie som ja. Musím saupokojiť. Ešte stále pri sebe cítim Nal. Akokeby som bola na dvoch miestachnaraz.

Prudko zahnem a vtrhnem dojedného z domou. Pomaly a čo najtichšie zabuchnem dvere a rýchlokráčam tmavou chodbou. Poznám to tu. Párkrát zahnem a objavím sav kuchyni. Chvíľu tu len tak stojím. Cez malé okno dopadá na starý kuchynskýstôl úzky tlmený pruh svetla z ulice. Pozriem sa na naň. Leží na ňomkniha. Zúfalo si vzdychnem. Strhnem sa keď započujem vzdialené hlasy. Idú z ulice.Opatrne na ňu vyzriem. Na vzdialenom konci ulice vidím dve siluety mužov, ktorésa pozorne obzerajú všade navôkol, akokeby niečo hľadali a pomalypostupujú smerom k domu, v ktorom práve som. Zachváti ma panika. Roztrasiemsa a zúfalo sa zveziem na zem. Po chvíli upokojovania mi zrak padne nastarú knihu ležiacu na stole. Postavím sa a pribehnem k nej. Otvorímju a začnem z nej šialene trhať stránky. Ale tie namiesto toho abydopadali na zem a všade okolo, padajú znova rovno do knihy, akoby ich tam niečo priťahovalo. Chvíľu toohromene pozorujem, keď sa stránky začnú znova spájať. Knihu som vôbec nepoškodila.Z okna čoraz zreteľnejšie vidím ako sa tý dvaja muži ku mne približujú.Začínam panikáriť. Ako zmyslov zbavená sa vrhnem do zásuvky s nožmi.Vytiahnem ten najväčší a najostrejší nôž ktorý vidím. Otvorím knihua začnem ju ním prerezávať napoly. Čím ťažšie mi to ide, tým viacprepadávam zúfalstvu a panike. K tej knihe cítim neopísateľný odpora nenávisť. Už som takmer v polovici. Ruka sa mi pod odporom knihytrasie, ale ja sa nevzdávam. Ešte raz sa poriadne zapriem do noža a knihunakoniec prerežem. Vyčerpaná sa opriem o dres. Plytko dýchama podozrivo sa pozerám na knihu. Čakám, že sa znova začne spájať, alenedeje sa nič.

„Au!“ strhnem sa. Horím! Okamžitehádžem nôž do dresu a utierkou sa snažím udusiť tých pár plameňov ktoré mitancujú na sukni. Keď sa mi to podarí, náhodou mi padne zrak do dresu. Pozerámsa na dobiela rozžeravený nôž ktorým som pred chvíľou rozrezala knihu. Zhasol.Z ničoho nič úplne sčernel. Cítim vánok. Pozriem sa na okno, lenže jezatvorené. Premkne ma strach. Pomaly sa obrátim a pozerám sa na malé,slabo svietiace, trblietavé tornádo v strede kuchyne. Vznáša sa priamo nadrozpolenou knihou. Pozerám sa naň ako zhypnotizovaná. To malé tornádo pomalyvznesie obe polovice knihy a začne ich rozpúšťať. Nemôžem od toho odtrhnúťzrak. Keď sa kniha rozpustí, tornádo postupne začne miznúť. Stále sa pozerám namiesto kde práve zmizlo tornádo aj s oboma polovicami kníh, neschopnáakéhokoľvek pohybu. Z tohto tranzu ma preberie až neznámi hlas.

„ To svetlo muselo vychádzaťodtiaľto. Musí byť tam,“ hovorí nejaký chrapľavý mužský hlas.

Precitnem a rýchlo vyzriemvon oknom.

„Videl som ju! Je tam,“ skríkneďalší hlas. Tento znel príjemne hrubo.

„Musí tam mať aj knihu,“ odpovedámu ten starší chrapľavý hlas.

Zvýsknem som od radosti a nadšenezačnem poskakovať po kuchyni.

„Kniha!“ zvolám.

Vybehnem pred dom a zakričímna nich: „Hej! Tu som! Tá kniha tu nie je. Zmizla! Zničila som ju! Vzal si jumalý vzdušný vír. Malé tornádo. Už tu nie je. Môžete ísť domou.“

Stoja predo mnou a vôbec sanehýbu. Nevidím im do tváre, ale aj tak cítim ich zarazené pohľady. Pohľadom siprechádzam ich siluety. Jeden sa začne pomaly vystierať.

„Ty suka!“ zrúkne.

Stuhnem na mieste. Počujemohlušujúci výbuch a vidím spŕšku iskier, ktorá na okamih osvetlí jehotvár. Má ju poskrúcanú do príšerne krutého úškrnu. Niečo ma udrie do plecaa obrovskou silou ma zhodí na zem. Pri páde ešte stihnem pocíť pálivúbolesť, a tupý úder do hlavy, po ktorom už len ďalej padám do tmavejtemnoty.

Zhlboka sa nadýchnema pozriem sa na Nal. Zdvihne ku mne zrak. V očiach jej vidím zdeseniea strach.

„Ty..., ty si to... tiež?“ pýtasa ma roztrasene.

Iba prikývnem hlavou a znovasa roztrasene zhlboka nadýchnem. Musím to rozdýchať. Rozdýchať to čo som právevidela.

Odvráti sa a schúli sa doklbka. Aj bez slov sme sa dohodli, že sa o tom nateraz nechceme vôbecrozprávať. Obe vieme až príliš dobre čo to znamená. Nejde im iba o knihu,chcú aj nás – mŕtve. Vyčerpane sa opriem o pár debničiek s jahodamia kolená si pritiahnem k sebe čo najtesnejšie.

„Tá kniha,“ šepnem asi po dvochhodinách úplného ticha takmer nečujne.

„Ako?“  spýtavo sa na mňa pozrie Nal. Pravdepodobnesom to povedala o trochu hlasnejšie ako som zamýšľala.

„Bože ja som len hlúpa! Tá kniha!“zvolám, „vytiahni tu knihu!“

„Ale?...“ zarazí sa, „jasné!“

Pochopila. Obe naraz vytiahnemesvoje knihy a položíme ich medzi seba.

„To je...?“

„...Myslím, že áno.“

Priložím ich k sebe.Dokonale do seba zapadnú.

„Je to naozaj ona!“ vydýchne Nal.„Ale prečo ju rozrezala na poly?“

Opatrne ju položím medzi nás a odpoviem:„Myslím, že ju chcela skôr zničiť, ako ju iba rozrezať na polovicu.“

„Jasné,“ prikývne Nal, „ibaže jejzmizla skôr ako to dokončila. Ale prečo by ju ničila?“ Nal vysloví ďalšiuotázku.

„Myslím, že jej trocha rozumiem,“Zamyslím sa. „Vieš prečo som vlastne prišla do Frankfurtu?“

„Nie.“

„Bolo to šialené. Normálne by somtú letenku nikdy nepoužila. Najprv sa mi vo všetkých knihách objavili lístočky,celé popísané rovnakými znakmi, aké sú aj v tejto knihe. Myslela som si,že si niekto chcel zo mňa vystreliť a vkradol sa mi do izby a všadeich poschovával, ale vedela som, že je to nemožné. Potom mi ten lístok prišielpoštou aj s významom tých znakov. A nakoniec som si ešte na poštevyzdvihla tento balík, v ktorom pola moja polovica knihy. Celé to bološialené. Chcela som byť od tých znakov čo najďalej a tak som vzala túletenku a išla do Frankfurtu. A tam, videla som ťa vychádzať zostanu. Myslela som si, že si nejaký zlodej. Išla som teda do stanu a tamsom našla tú polovicu knihy, ktorú som nechala doma. Vtedy som si myslela, žesi sa mi zase vlúpala do izby a tú knihu tam priniesla.“

„To preto si ma nazvalazlodejkou!“ preruší ma Nal.

„Áno, bola som z toho úplnezmetená. Ale ako viem ty si ju tam nepriniesla.“

„Nie, nepriniesla.“ Pokrútihlavou Nal.

„Predstav si, že by si pred touknihou takto stále utekala. Podľa mňa ju niekam zakopala, ale keď sa vrátiladomov, bola tam znova aj tá kniha. Ja by som sa z toho asi zbláznila.“

„To muselo byť strašné. Alenechápem prečo neutiekla pred tými zabijakmi?“

„Musela si myslieť, že im ide ibao tú knihu.“ Odpoviem.

Nal sa na mňa pozrie rozhodným pohľadom. „Užtu dlhšie sedieť nevydržím.“ oznámi mi.

Mlčky prikývnem a začnem sirýchlo kontrolovať veci. Do minúty sme pripravené vyskočiť hneď ako sa dodávkaaspoň na moment zastaví.

„Pripravená?“ ozve sa Nal, keďdodávka zastaví pred osamelým semaforom.

„Poďme na to,“ usmejem sa. Spoluvyhrnieme kúsok plachty a zoskočíme tesne predtým ako sa dodávka znovarozbehne. Našťastie nikoho naokolo nevidíme a ja len dúfam, že niktonevidel nás. Poobzeráme sa okolo a vykročíme úzkou uličkou do neznáma.

„Kde to sme?“ spýta sa ma Nal,akokeby bolo samozrejmosťou, že to viem. Ale v tomto sa mýli. „Nemám anipoňatia, ale myslím, že to o chvíľku narazíme na nejakú tú tabuľku.“,“ snažímsa povedať čo najpresvedčivejšie.

A v tom ho uvidím. Celýosvetlený sa vypína rovno pred nami. Bojnický zámok.

„Už presne viem kde sme.“

„Čo? Ako?“ Trocha popletene sapýta Nal.

Chytím Nal za pleciaa natočím ju smerom k zámku.

„Zámok? Ty vieš kde sme podľazámku?“ podozrievavo si ma premeriava.

„Normálne by som to asi nevedela,ale nedávno som o ňom čítala v jednej knihe. Strašne by som tamchcela ísť na prehliadku.“

„Lenže je noc a v nocižiadne prehliadky nebývajú. Keby sme tu čakali do rána, bolo by to rovnaké,akoby sme čakali na tých dvoch tupcov,“ Ostro vyratúva dôvody, prečo je môjmalý sen neuskutočniteľný.

„Ale, aj mne sa zdá nejakýpovedomí,“ pozrie naň zo záujmom.

Usmejem sa: „To bude asi preto,že sa tam natáčala aj Princezná Fantaghiro.“

„Čože? Ona sa natáčala tu? Keďsom bola malá, bola to moja obľúbená rozprávka.“

Vyzerá to, že zámok nakoniecpredsa len navštívim.

„Ale aj tak, na mojom rozhodnutíto nič nemení.“

Moja maličká iskierka nádejepráve zhasla.

„Ale no tak. Tak sa naň poďme pozrieťaspoň zvonka,“ snažím sa použiť svoje najpresvedčivejšie psie oči ktoré mám.

„Nevieš ich. Týmito by sinepresvedčila nikoho,“ kruto mi oznamuje Nal.

Rezignujem.

„Ale myslím, že zvonka si hopredsa len pozrieť môžeme,“ usmeje sa.

Priam neposkočím od radosti, keďju počujem.

„Ale iba zvonku, dnu nepôjdeme,“poúča ma, akokeby som bola schopná sa tam vlúpať.

Pozriem sa na ňu, ale ona lenpokrčí plecami: „Ja len tak, keby ťa to náhodou napadlo.“

 

„Wau,“ vydýchnem keď ho vidímtakto zblízka.

Ani Nal to nenechalo chladnou:„Vyzerá ako z rozprávky.“

Chvíľu pred ním len tak stojímea obzeráme si ho, keď v tom ku nám pribehne nejaká staršia, zadýchanápani.

„Tu ste! Už na vás čakáme vovnútri. Poďte, posledná nočná prehliadka sa začína o pár minút,“ oznáminám nadšene a beží napäť ku malej skupinke ľudí v tieni, ktorú sme siiba teraz všimli.

Chytím Nal za ruku a zadívamsa jej do očí: „Ideme. Musíme tam ísť. Toto je ako znamenie.“

Prevráti očami a zasmeje sa:„ No čo už s tebou.“

Zaplatíme a zaradíme sa nakoniec skupinky. Zvnútra je tento zámok rovnako rozprávkový ako zvonku. Práveobdivujeme jeden nádherný obraz uhorského šľachtica Matúša Čáka Trenčianskeho,ktorému tento zámok patril na prelome 13 a 14 storočia, keď si en takvzdychnem: „Prespať tu tak aspoň jednu noc.“

Na to sa Nal len zasmeje, ale keďsa na ňu pozriem, zistím, že ma už zase pozoruje tým svojím šibalským pohľadom.

„To sa dá ľahko zariadiť,“žmurkne na mňa.

„To nemyslíš vážne, ty si schopnásnáď všetkého!“ rozhorčujem sa, keď zistím, že sme v jednej malej komôrkezostali celkom sami. Skupinka odišla bez nás a ani si to nevšimla.

„Nal, prosím ťa povedz mi, že sizase neskúšala čarovať,“ vzdychnem si.

„Čo? Prečo si myslíš, že by somočarovávala. Zabudli nás tu celkom sami, a my by sme to mali využiť. Tá posteľv tej komnate, kde sme boli pred pár minútami, vyzerala naozaj vábne,“ ohradísa.

„To myslíš naozaj vážne? Nájdu nástu!“ začínam strácať trpezlivosť.

„Neboj sa už toľko. Nikto to tu určitenekontroluje, a keby aj, tak povieme pravdu. Obzerali sme si obraz a keďsme sa otočili, už tu nikto nebol.“

Rezignujem. Už zasa.

Pomaly s Nal vojdeme dokomnaty s obrovskou posteľou a zvalíme sa na ňu. V tom okamihuobe zaspíme.