Naila

Neskoro ráno sa budím na lúke medzi žltými a modrými kvetmi, ktoré ma šteklia po tvári. V objatí mačkám svoj batoh. Chvíľu ležím a pozorujem pohybujúce sa stebla trávy a kvety v jemnom vánku ale potom sa pomaly posadím a rukou si uhladím rozcuchané vlasy. Sú mokré. Zrejme od rosi ale keď sa na ruku pozriem je celá od krvi. Tak isto aj oblečenie. Pohľad na vlastnú krv nie je vôbec lákavý. Zrejme je na čase konečne sa prezliecť. Takto predsa nemôžem chodiť medzi ľuďmi a hľadať Atis. V batohu mám ešte posledné kusy oblečenia, ktoré som si na tomto príjemnom výlete nestihla obliecť. Bože ja musím páchnuť po tej nočnej naháňačke. Pokrútim hlavou a z veľmi skromnej ponuky si vyberám rifle, sivé voľné tričko s krátkym rukávom a anglickým nápisom a nakoniec jedinú mikinu, ktorá nie je špinavá, roztrhaná alebo som ju nepožičiala Atis. V duchu zakľajem, že som jej dala práve jednu z najlepších. Rozhliadnem sa navôkol, či sa tadeto náhodou niekto nepotuluje. Predsa som len necelé dva kilometre od zámku a v okolí sa to hemží turistami. Nikto nikde a tak si rýchlo špinavé tričko vyzlečiem a hodím sa späť do trávy. Vrtím sa v nej a studenými prstami si vchádzam do vlasov. Nahmatám si ranu a zastonám. Keby som nebola taká hlúpa, nemusela som ju uštedriť. Vzdychnem si, posadím sa s špinavé tričko roztrhnem na dve časti. Jednou polovičkou sa snažím utrieť z krku, tváre a hrude zaschnutú krv a druhým si ako tak vysuším vlasy. Z pohľadu na toľkú krv, sa mi zakrúti hlava. Natiahnem na seba čisté veci a staré hodím do batohu. A čo s vlasmi? Stále sú miestami krkavo červené. Zatiaľ si ich stiahnem do konského chvosta a nepochybujem, že vizerám ako postavička z hororu. Veď v jednom práve som, tak prečo nie. So sklonenou hlavou sa rozhodnem lúku opustit a zamierim na trhovisko, ktoré som včera minula. Musím sa síce vrátiť k hradu, čo je veľmi riskantné ale nepoznám inú cestu. Batoh mi naráža do krížov, čo mi onedlho začne niezť na nervi a zazu si uvedomím tú samotu. Niekedy otravné a niekedy zasa zmysluplné mrmlanie Atis mi chýba. Nahradilo ju len ticho. Ako sa asi má? Ublížili jej? Dúfam, že nie. Nemajú predsa knihu a určite očakávajú, že si po ňu prídem. Zatnem päste a na okamih zavriem oči.

„Len si počkajte. Všetko si s vami vybavím a hlavne s Ravenom.“

Pri hrade sa snažím splynúť v hlúčiku ľudí, ktorý moje bordové vlasy zrejme považujú za módny trend. Nezdržujem sa pri nich dlho, pretože nepríjemný kovový zápach krvi je mojím druhým tieňom. Ako sa tak motám pomedzi vysmiatých turistov a stánkami so suvenírmi, nebadane uchmatnem z jedného stánku čiapku podobnú vojenským šiltovkám. Ešte pár metrov ju pevne zvieram v rukách až kým sa nič netušiacému obchodníkovi nevytratím z dohľadu. Tmavozelená farba čiapky mi aspoň ladí k oblečeniu, ale čo je hlavné môžem si pod ňu schovať svoje vlasy. Ďalšia výhoda je, že mi konečne slnko nesvieti do očí. Trocha spokojnejšia sa predieram cestou k ďalším stánkom a k ďalším ľuďom. Teplota dnes vystúpila určite nad tridsať stupňov a ja sa začínam potiť. Nikomu by to samozrejme neprekáźalo, lebo každý sa potí, lenže u mňa to predstavuje nebezpečenstvo. Hlavu skloním ešte viac a snažím sa prechádzať bez povšimnutia. Hľadím na zem, ľudom do ktorých narazím sa ani neospravedlním, veď by mi zrejme aj tak nerozumely. Pod batohom sa mi tričko začne lepiť na chrbát. Tak isto aj dlane, ktoré mam pevne zovreté a aj čelo sa mi ligotá od potu. Zápach krvi sa ešte zosíli a ľudia sa začnú za mnou obracať. Radšej zrýchlim krok. Na konci pešej zóny zodvihnem hlavu aby som nevykročila na cestu a neskočila rovno pod auto. Už je však neskoro. Neskončím pod autom, to nie ale narazím do statnej postavy. Zhíknem. Muž, o pol hlavy vyšší ma chytí za plecia a usmeje sa. Je to policajt a navôkol je ešte pár jeho kolegov. Hlasno sa rozprávajú ale nerozumiem im. Niektorý su točený k hradu a ukazujú naň prstm. Ďalší pozerajú na vytlačené čiernobiele fotky na ktorých spoznám seba. Môj strach sa ešte zintenzívni. Začnem sa ospravedlňovať ale opäť si uvedomím, že mi nerozumejú. Policajtova tvár sa zvrášti do nechápavého výrazu a pustí ma. Rýchlo obídem jeho aj jeho kolegov, cítim však na sebe stále jeho pohľad. Určite už zachytil môj neprirodzený pach. Pravá, ľavá, pravá, ľavá. Stále opakujem tento pokyn a náhlim sa preč. Budovy zakrývajú slnko a preto si až neskôr, keď prejdem popred nižšiu budovu, všimnem, že čapicu mám posunutú a pár prameňov sa uvoľnilo a poletujú mi popred oči a šteklia na krku. Preľaknem sa, zastanem a dotknem sa krku. Nahmatám na ňom pár prilepených prameňov. Po krku mi tak isto tečie pot a práve toho som sa obávala. Ruka je mokrá a červená. Ako potom vyzerá môj krk. Pomaly sa otočím k policajtom. Všetci sa venujú nášmu prípadu ale nevenujú mi pozornosť. Len ten, do ktorého som vrazila sa pozrie na jednú z fotografií a potom na mňa.

"A do čerta!" zakľajem a rozbehnem sa preč.

Spoza chrbta počujem výkriky ako upozorňuje na mňa ostatných kolegov, ktorý sa okamžite rozbehnú za mnou. Bežím po úzkom chodníku, vedľa mňa prúdi premávka a takmer tucet policajtov mi je za pätami. Lepšídeň si naozaj nemôžem priať. Inokedy by mi nohy už pomaly vypovedali službu ale za posledných pár dní si už zvykli na tento stereotyp. Myšlienky mi behajú sem a tam a nie a nie sa ustáliť. Do čerta ako mám teraz myslieť? Jemi jasné, že ak pobežím stále rovno, onedlho ma chytia. Zabočím preto do najbližšej uličky naľavo odo mňa. Našťastie nie je slepá, čo je pri mojej smole celkom úspech. Na jej konci abočím do prava a táto ulička ma vyženie až na cestu. Len tak tak sa vyhnem brzdiacemu autu a rýchlo prebehnem na druhú stranu. Premávka chvíľu policajtov zdrží ale ja už nemám čas na prestávky. Je to len malý úsek plný stromov ale širokým chodníkom vedúci cez stred. Bežím po ňom, míňam ľudí sediacich na lavičkách a často sa otáčam aby som skontrolovala pozíciu pánov policajtov. Nebezpečne rýchlo sa presúvajú cez premávku a bežia za mnou. Ani sa nedivím, veď policajti naháňajú oveľa rýchlejších zločincov. A možno aj s menej vážnymi priestupkami zákona. Takmer narazím do smetného koša no celkom sa mu aj napriek veľkemu úsiliu nevyhnem. Kôš padá k zemi a vysype sa celý jeho obsah za čo si zaslúžim pohoršujúce kriky a pohľady starých tiet. Ďalšími zbytočnými ospravedlniami sa nezaťažujem. Veď je úplne jedno či budem zdvorilá, milá alebo odmeraná. Aj tak budem vždy nebezpečná s problémymi za chrbtom. Policajti ma dobiehajú, musím nabrať rýchlosť a čas, ktorý som stratila vďaka tomu smetiaku. Nohy a pľúca mi horia ako v ohni ale aj napriek tomu sa snažím nabrať ešte viac energie. Ešte viac síl aby som im unikla. 

"Bež až na koniec chodníka!"

Vykríknem a sťažka dýcham. Nejaký chlapčenský hlas mi znie v hlave. Čo sa to robí? Zmätene pokrútim hlavou akoby som sa snažila niečo zo seba striasť. Nemôžem stále bežať rovno. Už dávno som mala niekam odbočiť. Rozhliadam sa ale v tej rýchlosti nevidím žiadnu múdru odbočku.

"Rob čo ti hovorím! Bež až na koniec!" 

Zasa ten hlas! Vzduch, ktorý do mňa naráža mi vtlačí do očí slzy. Nedokážem ich zadržiavať. Tak rada by som spomalila, tak rada by som si niekam ľahla, tak rada by som teraz počúvala Atisine múdrosti, lenže nemôžem. Nie vždy máme to, po čom naše srdce alebo skôr hlava túži. Keď pootočím hlavu a zisťujem, že policajti sú za mnou už len pár metrov som takmer na konci chodníka.

"Teraz zaboč do ľava k siedmej arkáde budovy."

Budova na ľavo ku ktorej ma chce nahnať neznými hlas je dvojposchodová, stará a ošarpaná. Chodník sa končí a ak nechcem opäť vbehnúť k autám, mala by som odbočiť. Na pravo by som taktiež vbehla na cestu a tak mi neostáva nič iné ako ten hlas poslúchnuť. Prudko zabočím do ľava, prebehnem pomedzi dve lavičky a potom popri arkádam. V duchu počítam. Prvá, druhá tretia, štvrtá, piata, dvere, moment. Mám počítač ako obluk dverí? Na to nie je čas a tak vletím do prvej arkády, ktorá sa objaví po dverách a o ktorej si myslím, že bola správna. Predomnou sa objaví stena a tak sa šmykom rozbehnem opäť doprava. V tom ma ale chytia ruky a potiahnú k múru. Niekto my stiahne batoh z chrbta a taktiež čapicu z hlavy.

"Nie!" skríknem.

Cez závoj neposlušných vlasov zbadám len nejaké dievča, ktoré sa rozbehlo preč, cestou ktorou by som pokračovala aj ja a ako ma ruky a mocné telo pritislo k múru. Skôr ako sa cez arkády prebehnú aj moji prenasledovatelia, pocítim na svojích perách pery niekoho iného. Bozkávajú ma a veznia medzi stĺpom a telom. Schytím neznámeho za tričko a protestne mu zasadím tvrdý úder do hrude. S ľahkosťou odoláva môjmu napadnutiu a bozk predĺžuje až pokým sa všetci policajti nevytratia za rohom ulice. Prudko sa odtiahne a ja si konečne môžem prezrieť tohto neohrabaného násilníka. Ako som správne usúdila je to chalan, len o pár centimetrov vyšší odo mňa. Má hnedé rozstrapatené vlasy a hnedé oči. Môže mať tak osemnásť, devätnásť, viac mu netypujem. Sleduje ma kým ja lapám po dychu.

"Čo si do čerta myslíš, že robíš?" skríknem naň.

Odfrkne si a pokrúti hlavou.

"Nič vážne, len ti zachráňujem kožu."

Ten hlas. Je to ten hlas z mojej hlavy. Ako sa mi dostal do hlavy? A kto to do čerta je? Hrudník sa mi dvíha ako splašený a ja som momentálne vďačná múru, že sa oň môžem opierať.

"Ty si ten hlas z mojej hlavy. Ako si to do čerta urobil? A kto bolo to dievča, ktoré mi vzalo veci?" otázky sa zo mňa sypú hlasnejšie ako by sa malo.

Pristúpi ku mne bližšie až sa takmer opäť spoja naše pery a preto sa snažím čo najviac odtiahnúť.

"Do hlavy som sa ti dostal vďaka mojej schopnosti." Zašepkal. "Stačilo ťa len vidieť a mohol som sa s tebou telepaticky rozprávať. A to dievča bola moja sestra. O svoje veci sa nemusíš báť, prinesie ti ich naspäť. Potrebovali sme len zmiasť tú bandu tupcov."

"A ako im utečie tvoja sestra, ty chytrák?"

"Ma samozrejme tiež schopnosti, ty chytrá. Dokáže byť neviditeľná."

Dobre, tak už radšej mlčím. Stále sa vydychujem ale jeho blízkosť mi nie je dvakrát príjemná. Pohľadom prechádzam z jeho očí na jeho pery a naspäť. 

"Dúfam, že ten bozk si si užil." fľochnem naň.

Zaškerí sa a o pár krokov odstúpi. "Prosím ťa, nič pre mňa neznamenal. Len som ťa musel nejako skryť."

Prikývnem. "To je dobre, pretože ja som s chalanmi nadobro skončila." 

S povytiahnutým obočím na mňa pozrie ale už nestihne nič povedať. V chodbičke začujem hlasné kroky ale nikoho nevidím až pokiaľ sa pri stene neobjaví to dievča s mojou šiltovkou na hlave a batohom na pleci. Zadržím ďalší výkrik. Je veľmi strašidelné a neslušné, len tak sa pri niekom zjaviť. Škaredo na ňu pozriem ale ona s úsmevom od ucha k uchu kráča priamo k nám a podáva mi moje veci.

"Ľudia ale poriadne som ich popreháňala. Nemohla som nájsť vhodnú uličku, v ktorej by sa dalo nebadateľne stratiť. Až potom na konci bol stánok so zmrzlinou za ktorý som sa hodila. Zelený šli ďalej a mňa nikto nevidel." chváli sa.

"Prečo asi?" prevráti očami jej brat.

"Samozrejme preto lebo som bola neviditeľná." Zašepká s jeným okom prižmúreným ako keby hovorila o nejakom spiknutí. "Oh, milujem svoju schopnosť."

Čiapku si okamžite natiahnem na hlavu a schovám pod ňu vlasy, batoh vyhodím na plecia a pozriem na tých dvoch. Dievča presne ako jej brat má hnedé oči a vlasy, ktoré jej dopadajú až na pás. TV risoch tváre sú ale každý odlišný. Dievča šťastne prestupuje z nohy na nohu, zatiaľ čo jej brat sa oprie o stenu naproti mne a s malým náznakom úsmevu pozerá na svoju sestru. Musí byť od neho mladšia a odo mňa tiež.

"Ako sa vlastne voláte?" opýtam sa po minúte trápneho ticha. 

"Ja som Annie a toto je môj brat Theo." povie to dievča a päsťou udrie brata do pleca. Typické súrodenecké hry. "A ty?"

pozrie na mňa svojimi veľkými usmievavými očami a čaká odpoveď. Pozriem na Thea, ktorý tiež na mňa hľadí a zrejme očakáva odpoveď. Povzdychnem si.

"Som Naila. Celým menom Anaitis Nallová ale skrátene Naila."

"Teším ma." Annie tleskne dlaňami a pozrie na Thea. "Myslím si, že by sme už mali ísť. Úloha je splnená a mama nás čaká s obedom." Súri svojho brata a potiahne ho za rukáv.

Nestihla som ich ani spýtať ako je možné, že majú schopnosti ale čo už len ja o tom môžem hovoriť. 

"Tak teda ďakujem za záchranu a za to všetko čo sa tu udialo a snáď sa ešte niekedy uvidíme." 

Začnem cúvať k arkáde ale Theo sa ku mne s hlúpim úsmevom opäť priblíži a chytí za zápästie.

"Nikam, ty ideš s nami. A za to čo sa stalo ďakovať nemusíš. Ak by bolo treba rád do toho pôjdem znova." žmurkne na mňa a ja viem, že nerozpráva o záchrane ale o bozku. 

S prižmúrenými očami sa necham viesť až k Annie, ktorá zrejme ničomu nechápe. Je to tak lepšie.

"A kam mám s vami akože ísť? Nie ste náhodou ďalší blázni, ktorý sa ma snažia zabiť a dostať knihu?"

Theo si odfrkne a vedie ma ďalej po vydláždenej ceste. "Keby som bol jedným z Korhonenovcov, už by si asi na žive nebola, nemyslíš? Podľa tvojho rozprávania usudzujem, že už si ich pár stretla. No je celkom potešujúce, že ešte žiješ." 

Zvráštim obočie a pozriem na Annie. "Korhonenovci?" 

Prikývne. "Početna skupina ľudí, ktorý sú potomkovia Zaxara Korhonena. Dávneho nepriateľa našej komunity."

"Akej komunity?" všetky informácie zachytávam ale dlho mi potrvá, kým si všetko poprepájam aby mi todávalo zmysel.

"Našej komunity." ozve sa Theo. "Komunita pomstiteľov Dett. Sme ďalšia početná skupina, ktorá čelí Korhonovcom." 

Otvorím ústa aby som sa opýtala na ďalšie nejasnosti ale Annie ma zastaví. "Všetko potrebné a všetky odpovede na tvoje otázky sa dozvieš čoskoro."

Z vrecka na nohaviciach vyberie poskladaný papier a začne ho rozostierať. Až keď ho položí na zem, spoznám mapu celej Európy. Theo si spoza opaska vyberie nôž, ktorý som doteraz vôbec nepostrehla a špičkou si pichne do palca. Jednú kvapku, ktorá sa ako prvá vydrala napovrh, vezme na nôž a chytí Annie za ruku. Annie zasa chytí mňa a hlavou mi naznačí aby som sa chytila aj Thea. Namoment zavriem oči a povzdychnem si ale poslušne chytím jej brata za rukáv. Keď tak spravím, Theo nechá z noža spadnúť kvapku krve na fľakaté miesto na mape. Je to niekde v Chorvátsku v horách. Nestihnem zistiť viac, pretože svet sa mi začne strácať pred očami a žalúdok prevracať. Keby som niečo jedla, určite by to už zbadali aj Annie a Theo. Necítim pevnú zem pod nohami a radšej nechcem ani nič vidieť. Pevne zavriem oči a snažím sa nemyslieť nad tým čo sa asi práve deje. S kým to práve som. Čo je cieľom tých skupin a čo sa to deje? Trhnutím ma z myšlienok preberie Annie, na ktorú pozriem a vidím, že už som opäť na pevnej zemi. Navôkol sú stromy, husté lesi ale priamo predo mnou je strieborná brána. Za ňou sa hemží kopec ľudí a dlhé sivé budovy. Asi dvesto metrov od brány je vysoký kopec, v ktorom je obrovský otvor. Dnu a von vychádzajú deti, dospelý i dôchodcovia. Všetko je povyzdobované striebornou sivou farbou. 

"Tak vitaj v našej komunite." ozve sa Annie a vyberie sa k bráne. Neotáľa ani Theo, ktorý s úsmevom kráča za ňou. 

Komunita? Toto, že je komunita? Určite nie je len miestom pre malú skupinu. Ohromene zízam na bránu a na vrchu si všimnem starodávnym písmom vyryté "Pomstitelia Dett."

"Ach, Atis, to to by si určite chcela vidieť."