Píšeme si svoje sny

 Atis

Dám vám jednu malú radu: nikdy nevyužívajte letenku od neznámeho odosielateľa. Nikdy!

Alebo, keď sa ju už rozhodnete využiť, zistite si, či sa v meste do ktorého cestujete, nekoná nejaký bláznivý festival, vďaka ktorému budú všetky existujúce budovy, v ktorých sa dá aspoň trochu vyspať, maximálne preplnené.

Vchádzam hlbšie do tienistého parku a sadám si na najbližšiu voľnú lavičku. Väčšina stromov sú jasene. Predlžujúce sa dlhé tiene, dotýkajúce sa radu panelákov oproti, patria ich hrubým kmeňom a objemným korunám s nehybným lístím. Občas počuť nejakého vtáčika, ale väčšina zvukov prichádza z neďalekej križovatky. Neustále vrčanie áut, ktorých pneumatiky sa v tomto teple roztápajú a lepia ne cestu. Som v centre Frankfurtu, ale tento park je takmer prázdny. Každý, kto má aspoň trochu rozumu, sedí niekde v chládku alebo vyrazil k vode.

Po pevnom prašnom chodníku sa smerom ku mne rúti nejaká postava na skeyborde.

Ako prichádza bližšie, rozoznávam, že je to dievča, asi v mojom veku. Má krátke vlasy po plecia, nafarbené na červeno a na očiach slnečné okuliare. Na jednom pleci má prevesený starý otvorený batoh, z ktorého trčia nejaké papiere. Všimla si ma. Otočím sa a predstieram že si ju nevšímam, ale počujem ako sa približuje. Keď prechádza okolo, hodí do mňa hŕbu papierov.

„Tá, ale musí meť naponáhlo.“ Otrávene skonštatujem.

Takým istým spôsobom hodila tieto papiere aj do staršieho páru o pár metrov ďalej. Začali po nej niečo kričať a pán si zhodil šiltovku na zem a začal po nej dupať. Skeybordačka si ich vôbec nevšimla. Pravdepodobne preto, lebo mala v ušiach slúchadlá, z ktorých som ešte aj ja na chvíľu započula nejakú hudbu. Nečudovala by som sa, kedy bola nahluchlá.

Zoberiem jeden z tých plagátov a obzerám si ho.

„Crazy fest.“ Čítam. Konečne som sa dozvedela, ako sa ten blbý festival vlastne volá. Zrak mi padne na malý papierik pod lavičkou.

Zatajím dych. „Práve ste získali 85% zľavu na vstupné Crazy festu na celý čas jeho trvania a k tomu ubytovanie v luxusných stanoch zdarma!!! Neváhajte!“

Zvýsknem od radosti a vyruším ešte stále sa zlostiaci pár. Pozerajú sa na mňa , ako na najväčšieho hlupáka pod Slnkom, ale ja už počítam koľko ma vyjde ubytovanie na nasledujúce dni.

„Páni, super to zvládnem.“ Komentujem cenu a porovnávam malý kúsok mapky na plagáte s mojím nie celkom spoľahlivým GPS v mobile.

„Páni!“ poviem si len čo vstúpim na obrovské priestranstvo, na ktorom sa koná festival. Je tak trochu hruškovitého tvaru a takmer celé

oplotené. Sú tu tri pódia pre vystupujúcich, umiestnené tak, aby sa ich hudba nemiešala. Vydláždený chodníky sa kľukatia medzi rôznymi stánkami s občerstvením a všakovakými čačkami a hračkami až k farebným stanom. Pri vstupnej bráne som dostala zelený pásik na zápästie a malú zelenú kartičku s číslom 22. Rýchlo kráčam pomedzi rôzne stany k zelenému s obrovským číslom 22. Je prázdny. Pokojne by sa tu zmestili aj tri osoby. Vchádzam dnu a hádžem si môj tmavomodrý ruksak do rohu.

„Čo teraz?“ pýtam sa sama seba a môj žalúdok mi dáva odpoveď. Naposledy som jedla ešte pred odletom z Nórska. Už si ani nemôžem spomenúť čo to bolo. Hlad víťazí a ja vyrážam na prieskum stánkov s občerstvením.

Po dlhom obzeraní a vyberaní som si konečne naša niečo pod zub. Kúpila som si jednu veľkú varenú kukuricu a pollitrovku Coca-coly. Pomaly ju jem a usrkávam si z Coly. Sadám si na malú voľnú lavičku pred pódiom a počúvam veľmi chytľavú hudbu od nejakej neznámej kapely. Musí tu byť dosť populárna, pretože všetci ovládajú ich texty a skáču pred pódiom ako zhypnotizovaný. Začínam si kývať nohou do rytmu a vychutnávať si hudbu. Ani som si nevšimla a kukurica zmizla. Rozhliadam sa po nejakom odpadkovom koši, keď zazriem svoj stan číslo 22. Zdá sa mi to, alebo je otvorený? V slabom svetle lampy sa snažím zaostriť na stan.

„Zlodej!“ šepnem, keď vidím ako zo stanu vylieza nejaká osoba.

Vyskočím z lavičky a rozbehnem sa k stanom. Sú tu zátarasy. Musím znova obehnúť pódium aj so všetkými fanúšikmi, ktorý teraz skáču na nejakú energetickú pesničku. Keď dobehnem je už neskoro. Zlodej je dávno preč. Vleziem do stanu a zostávam prekvapená. Nič nechýba, práve naopak. Na druhej strane leží ďalší ruksak a na spacáku ďalší zelený lístok s číslom 22. Mohlo ma napadnúť, že tu nebudem sama. Asi mi tu niekoho pridelili. Podľa ruksaku usudzujem. Že to musí byť dievča. V strede stanu niečo leží. Naslepo nahmatám moju malú baterku a zasvietim do stredu stanu. Zalapám po dychu. V strede stanu leží kniha. Na vlas rovnaká kniha, ako tá, ktorú mi niekto poslal. Nie, je to moja kniha. Z boku vytŕča malý papierik popísaný mojím písmom. Takže predsa je to zlodejka. Musela sa mi znova vlámať do izby a pravdepodobne mi poslala aj letenku, vďaka ktorej som sa tu ocitla. Som zvedavá na dôvod, kvôli ktorému ma sem ťahala. A možno ani netuší koho ma za spolubývajúceho. Pri predstavení ako by mohla vyzerať, keď zistí, že ju jej obeť predbehla, sa musím usmiať. Posadím sa do môjho rohu a čakám, kedy príde.

Dobre, Vydržala som to asi 10 minút. Moja zvedavosť ma premáha, otváram knihu a vyberám z nej kľuč k jej čítaniu, ktorý je presne na tom istom mieste, na ktoré som ho založila v Nórsku. Všimnem si na strope stanu malý háčik. Zavesím naň moju malú baterku. Teraz jej svetlo osvetľuje celý stan. Otvorím ju na náhodnej strane a pomaly prekladám symboly:

Colligare/ color malun, infra cubitus dextrorsum, cursus index.

Laxare/ color vaccinium, infra cubitus sinistram, cursus digitus.

„Lenže v akom to je jazyku?“ Pýtam sa a vtom si všimnem slovo cubitus. Niečo mi to hovorí. Vezmem kúsok papiera na ktorý som si ešte v Nórsku prekladala papierik z obálky od neznámeho odosielateľa.

Cor vitae

„Cor, cor. No jasné, srdce!“

Spomenula som si na nášho profesora biológie, ktorý nás všetky názvy s obľubou učí po latinsky. Aj vďaka nemu má celá naša trieda  stiahnutý latinský slovník v mobile. Vyťahujem mobil a vyťukávam doň text z knihy. Môj slovník mi preložil toto:

Zviazať/ farba citrón, pod lakťom vpravo, smer ukazovák.

Rozviazať/ farba čučoriedka, pod lakťom vľavo, smer malíček.

„Čo, to...“nedokončím lebo zvonku počujem hlasy. Lúči sa tam nejaký párik. Počujem tiché „zbohom“ a vzdialujúce sa od stanu. Ticho zhíknem. Ruka ma znova začala páliť. Triem si ju pravou rukou a snažím sa zmierniť bolesť. Zmeraviem. Otvorom v stane vstupuje dnu nejaká osoba. Je to dievča. Môže mať asi 16 alebo 17 rokov. Má čierne obtiahnuté rifle a voľné modré tričko, ktoré jej ladí s modrými botaskami. Vystrašene sa na mňa pozerá veľkými, prenikavými, hnedými očami a nervózne si uhladí červený prameň za ucho, kde jej kontrastuje s jej dlhými vlnitými čiernymi vlasmi. Vystrie ku mne prvú ruku na ktorej žiari podobní znak, ako mne. Už som si stopercentne istá, že ma tu dotiahla ona. Oba znaky naraz zmiznú.

„Tak to si ty?“ otrasene sa jej opýtam.

„Čo? Ty ma poznáš?“

„Nie, ale rada by som vedela odkiaľ ma poznáš ty.“

„Ale ja ťa nepoznám.“ Nechápavo sa na mňa pozrie.

„Nehovor. Ako nemôžeš poznať človeka, ktorému sa vlúpeš do izby a posielaš mu nejaké hlúpe knihy?“

„Čo? Robíš si zo mňa srandu dievča? Prečo by som niečo také robila?“

„Prosím ťa neklam. Videla som ta vychádzať zo stanu!“

„Tak pre tvoju informáciu, o tento stan sa budeš musieť so mnou podeliť. Momentálne je náš spoločný.“ Ukazuje mi zelený lístok s číslom 22.

„A dúfam, že vieš čo to znamená spoločný.“ Pozrie sa na mňa ako na nejakého rozmazleného spratka.

„Neodbiehaj od témy. Si zlodejka. Tu knihu si tu mohla doniesť iba ty.“

„Knihu?“ Zatvári sa nechápavo. Ale ja som už rozbehnutá.

„Odkiaľ vieš o mojej tajnej skrýši?“

„Tak počúvaj, ja neviem o žiadnej tvojej skrýši a s nejakou rozmazlenou fiflenou, ktorá ma nazýva zlodejom, nezostanem už ani sekundu.“ Kričí po mne a vychádza zo stanu.

Tak tá zlodejka ma ešte aj nazýva rozmaznanou fiflenou? Tak to si vyprosím. Robila sa, že ma vôbec nepozná a pritom ma musela pozorovať minimálne týždeň. Takáto naštvaná som nebola už riadne dávno. Nevydržím tu len tak sedieť a vychádzam von do tmy. Pofukuje tu upokojujúci, jemný vánok a je príjemne teplo. Zhlboka dýcham a upokojujem sa. Opatrne kráčam za hudbou. Zajtra si vezmem všetky moje veci a vrátim sa domou. Toto bola ta najhlúpejšia vec na svete. Načo som tu len šla.

Ocitla som sa pri pódiu, kde hrá nejaká rocková kapela. Obyčajne rock nepočúvam, ale tieto piestne sa mi mimoriadne páčia.

„Au“

Niekto ma zozadu surovo drží za predlaktie a syčí mi do ucha:

„Pokús sa utiecť, vykríknuť alebo niekoho na seba upozorniť a zomrieš nielen ty, ale aj pár ľudí okolo. Teraz sa pohni, lebo ta prepichnem hneď tu.“

Od ľaku som celá stuhnutá. Chcem vykríknuť ale moje hlasivky zlyhali. Cítim ako mi priloží čepeľ noža k chrbtu a núti ma, pohnúť sa smerom dopredu. Ten psychopat ma stále tlačí preč od davu ľudí. Je už dávno po polnoci a na pódiách dohrávajú posledné kapely. Smerujeme na neosvetlené priestranstvo za zónou stanov. Prechádzame pomedzi stany, párkrát zakopnem, ale on mi ani na okamih nepovolí ruku. Je celá stŕpnutá a pomaly odumiera. Pred sebou vidím temnú siluetu lesa. Uvedomím si, že tu nie sú už žiadny ľudia.Rozhodnem sa. Teraz alebo nikdy. Podvedome pomaly spomaľujem, ale nezdá sa mi, že by si to všimol. Sme takmer v lese. Nadýchnem sa. Prudko sa otočím, napriahnem voľnú ruku a udriem ho. Uvoľnil mi zovretie ruky a zapotácal sa dozadu. Rýchlo sa mu vytrhnem a chcem utiecť preč. Viem, že som ho neomráčila nadlho. Vykríknem. Tesne pred očami sa mi blyskne čepeľ. Rýchlo za mnou vyrazil a zahnal sa po mne dlhým vojenským nožom. Prekvapene padá na zem. Nezasiahol ma. Netuším ako, ale vyhla som sa mu. Omyl!

V pravej ruke mi pulzuje bolesť a cítim ako mi teplá krv pomaly tečie po predlaktí a kvapká z prstov na zem. Chvíľu hlúpo stojím na mieste omráčená zásahom. Otáčam sa a dávam sa na útek, ale namiesto toho padám s priškrteným výkrikom tvárou do tŕnia. Za členok ma drží silná ruka a ťahá ma z neho. Tŕnie mi trhá pokožku na franforce. Páli ma celé telo. Kým ma odtiaľ vytiahne, tŕnie si nechá na pamiatku aj poriadnu guču mojich vlasov. Prevalí ma na chrbát a sadne si na mňa blokujúc mi obe ruky.

„Tak ty by si rada utiekla, čo?“ Vyprskne na mňa.

Pozriem sa naň a zarazím sa. Tvár mu slabo osvetľuje neďaleký reflektor. Je  celý oblečený do čiernej. Vietor mu strapatí jeho uhľovočierne vlasy a jeho tvár tiež dostala do daru pár škrabancov od tŕnia. Ale najviac ma desia jeho oči. Sú prenikavo modré a ma v nich výraz šialenca.

„Čo, čo odo mňa chceš?“ Pýtam sa ho roztrasene.

„Tebe to ešte nedošlo?“

„Nechápem, pusti ma!“ Vykríknem a pokúsim sa spod neho dostať. Zacítim ostrý úder do hlavy. Zasiahol ma rukoväťou noža. Mám zahmlené pred očami a krúti sa mi hlava. Akoby jeho hlas prichádzal s obrovskej diaľky.

„Dobre vieš, čo sa stane každej tebe podobnej. Teraz si zistila, že som silnejší a ja zase, že svoje schopnosti ešte nevieš využívať, čo je pre mňa obrovská výhoda.“

„Aké schopnosti?“

„Ó, tak ty chceš predstierať, že o nich nevieš? Poviem to takto, ak budeš teraz poslúchať, tak možno zabudnem na túto tvoju rebéliu a zomrieš rýchlo a bez bolesti.“

Nejako som tušila, že je so mnou koniec. Kapitulovala som. Postavil sa a poloomráčenú ma zdvihol zo zeme. Nevládzem nič vnímať, iba sa nechávam viesť do záhuby.  Znova ma chytil za ruku a začal mi ju zvierať ako vo zveráku. Z druhej mi pomaly na zem kvapká krv, ktorá za nami robí stopu. V kútiku duše dúfam, že si ju niekto všimne skôr ako sa ma pokúsi zabiť.

Z tmy sa vyrúti silueta nejakej schátralej chatrče. Aspoň že sme už na mieste. Som totálne vyčerpaná a nevládzem sa pohnúť už ani o krok. Obchádzame ju, ale zo zadnej strany sa k nej začíname približovať. Chvíľu niečo hmatá okolo a ani na chvíľu mi nezabúda zvierať ruku. Počujem hlasné zaškrípanie. Otvára staré, vŕzgajúce, pivničné dvere.

Vidím pred sebou nekonečné, strmé schody vedúce kamsi do podzemia. Strčí ma dnu a rýchlo ma tlačí smerom dole. Nestíham mu a keby ma tak silno nedržal za ruku, už dávno by som sa z nich skotúľala. Vidím nejaké svetlo.

Cítim tvrdí náraz. Skotúľala som sa z posledných, asi piatich schodov a hlavou som tvrdo narazila do protiľahlej steny. Nie, neskotúľala som sa sama. Sotil ma. Okamžite po náraze ku mne vyrazila nejaká postava. Nevidím ho jasne, ale jeho krik mi derie ušné bubienky.

„Čo tu robí to dievča? Veď sme sa dohodli...“

„Áno, žiadnych rukojemníkov. Čo, čo tu robí ona?“ Šokovane povie a pomaly schádza zo schodov.

„Zviažme ich a potom si to vysvetlíme.“ Pokojne dokončuje môj únosca. Dostávam tvrdý úder a zrazu necítim nič. Všade je iba čiernota.

Hlava sa mi chce rozletieť ma milión kúskov. Chcem si pretrieť oči, ale zisťujem, že nemôžem pohnúť rukami. Pokúšam sa otvoriť oči ale nejde to. Nie! Sú otvorené! Nevidím nič iba hustú tmu. Oslepla som? Pomaly dvíham hlavu a otáčam ju nabok. Vidím slabé svetlo. Uľaví sa mi. Nie som slepá. Znovu sa snažím pohnúť rukami. Mám ich zviazané. Opäť ma chytá panika. Prečo som zviazaná? Nie som tu sama. Zozadu cítim ďalšiu osobu. Sme tu spútané obe. Snažím sa rozpomenúť, čo sa vlastne stalo. Na ramene cítim svoju zaschnutú krv. Uniesol ma nejaký psychopat, ktorý ma chce zabiť. Napriahnem uši.

Z vedľajšej miestnosti počujem:

„Akoto, že sú dve. Podľa kníh bola vždy iba jedna.“

„Upokoj sa. Tak ich zabijeme obe. Jedna či dve, to máš fuk.“

„Ale čo ak to nie sú ony?“

„Určite to sú ony dve. Videl si predsa tie znaky, čo sa im objavili na rukách, keď sme ich zväzovali.“

„Áno, ale keď som ju tu vliekol, tak okrem toho, že sa mi pokúsila utiecť, neprejavila žiadne schopnosti.“

„Ani tá, ktorú som doviedol ja, nič neprejavila. Keď som spomenul schopnosti, zdalo sa mi, že nevie o čom hovorím, zrejme súčasť ich plánu.“

„Aký plán myslíš?“

„Nepoužijú svoje schopnosti. My si budeme myslieť, že ich ešte nenadobudli a privedieme ich pred vodcu.“

„Vodcov.“

„Áno presne, vodcov.“

„Ale nemajú pri sebe žiadnú knihu.“

„Možno nerátali, že ich chytíme tak skoro a nechali ju v ich stane.“

„Možno. A tá, ktorú som priviedol ja. Prečo si bol taký šokovaný?“

„Nebol som šokovaný.“

„Ale bol. Poznáš ju?“

„Nie, nepoznám. Poďme podať správu vodcovi...“

„Vodcom.“

„Áno, vodcom, zabiť ich a pohľadať tú knihu.“

Bola som si istá, že hovoria o mne a tej druhej osobe, ktoré je ku mne otočená chrbtom. Z miestnosti vedľa bolo počuť nejaké nepravidelné ťukanie a pípanie. Podľa vypočutého rozhovoru som usúdila, že osoba za mnou, musí byť dievča. Vôbec sa nehýbe. O akých knihách hovorili? Žeby o tej mojej prekliatej knihe, ktorú mi niekto poslal? Veď sú v nej iba znaky.

Snažím sa rozpamätať aspoň na jedno slovo, ktoré som tam preložila. Dúfam, že keď ma tá prekliata kniha dostala so tejto šlamastiky, tak ma z nej aj vytiahne.

„La, lax, laxare?“ nečujne šepkám.

Zrazu pocítim pálenie. Cítim ho pod ľavým lakťom. Snažím sa tam vykrútiť hlavu, ale vidím iba slabučké modré svetlo. Teplé brnenie mi prechádza od lakťa až k malíčku. Prestalo to.

No tak Atis, spomeň si čo to znamenalo. Áno, spomínam si. Znamenalo to rozviazať!

Čo tam bolo ďalej? Nejaká čučoriedka. Čučoriedka je modrá. To by mohla byť ta žiara.

A čo potom? Nad lakťom? Nie, pod lakťom. Ľavom? Áno. Tam ma to začalo páliť, ako pri tých znakoch. Smer malíček. To bude asi to teplé brnenie, ktoré mi prechádzalo do malíčka.

Snažím sa vykrútiť si ruku tak, aby som sa dotýkala povrazu.

Zašepkám: „Laxare!“

Cítim pálivú bolesť, teple brnenie rýchlo postupuje do malíčka a cítim ako ma opúšťa.

Čakám. Strašne dlhú chvíľu sa nič nedeje. Zrazu cítim, ako sa povraz začal prudko sťahovať okolo našich zápästí. Prepadne ma zlé tušenie. Poplietla som to!

Povrazy mi hladko skĺznu z rúk.

Osoba vedľa mňa hlasno spadne na zem. Chvíľu sa vystrašene neodvážim ani pohnúť, ale keď neustály ťukot a pípanie neprestávajú odvážim sa pohnúť smerom k tej osobe. Podľa dlhých vlasov usudzujem, že je to naozaj dievča, ale nevidím jej do tváre. Znovu zašepkám Laxare, ale tentokrát malíček niekde nepriložím. Zhíknem, ale hneď by som sa za to najradšej prekliala. Je to tá zlodejka. Vlastne, neviem či to radšej neodvolám. O tej knihe vie oveľa menej ako tý dvaja vo vedľajšej miestnosti, s ktorej sa neustále ozýva ťukot a pípanie. To dievča vyzerá rovnako, ako keď sme sa po prvý raz stretli v stane a pohádali sme sa, ibaže jej na čele pribudla nepekná rana. Presnejšie má rozťatej pol hlavy a plno škrabancov. Asi ju niekto musel poriadne ovaliť niečím tvrdým. Zatrasiem ňou. Musí sa čo najskôr prebrať. Zabralo to. Alebo asi nie. Pomaly začína otáčať hlavou a čosi mrmlať. Opriem si jej hlavu o kolená a snežím sa jej jemne zakryť ústa aby nás neprezradila. V slabom svetle z vedľajšej miestnosti zbadám malý pohár. Je celkom blízko. Natiahnem sa a rýchlo ho zoberiem. Cez malú škáru vidím do vedľajšej miestnosti. Sedia tam dvaja chalani asi v rovnakom veku. Jedného už poznám. Je to ten, ktorý mi spôsobil tú nepeknú ranu nožom na ruke. Druhého nepoznám, ale pravdepodobne sa vyriadil na dievčati, ktoré sa teraz usilujem prebrať. Má na sebe tmavomodré obtiahnuté rifle a bledomodré tričko, ktoré je niečím pofŕkané. Pravdepodobne krvou. Vlasy má tmavohnedé a strapaté akokeby hrebeň ani nepoznal. Vidím že obaja majú na rukách nejaké čudné hodinky. Veď kto už len teraz nosí hodinky? Počkať! To pípajú tie hodinky.

To dievča sa už vážne preberá. Zanechávam pozorovanie a venujem sa mu. Pohár je do polovice naplnený vodou. Trochu ho ovoniam a keď nespozorujem nič zvláštne trocha si odpijem. Je čerstvá! Omočím mu pery a dám mu trocha napiť. Prebudila sa! Vypila celý pohár a teraz sa neohrabane rozhliada. Pozrie sa na mňa a už, už chce niečo vykríknuť, ale v poslednej chvíli mu zakryjem ústa rukou a pošepky hovorím:

„Počuj, neviem ako si sa sem dostala ty, ale mňa tu dotiahli násilím. Boli sme zviazané, ale nejakým kúzlom či čím sa mi podarilo nám oslobodiť, ale ešte stále nás môžu tý dvaja vedľa ľahko zabiť, tak buď prosím ťa ticho!“

Odpovedala kývnutím hlavy. Opatrne jej zložím ruku z úst a pýtam sa jej:

„Ako sa vlastne voláš?“

„Anaitis Nallová a ty?“ Roztrasene odpovedá a rozhliada sa okolo.

„Ja som Anaitis Torreová.“ Odpoviem zarazene

„Ešte nikdy som sa nestretla s niekým kto by sa volal podobne.“ Dodám.

„Je mi to jedno. Máš nejaký plán ako sa odtiaľto dostať?“

„To ešte neviem, ale spomínam si ešte na jedno slovo, ktoré som čítala v knihe.“

„O akej knihe to stále hovoríš, dočerta?“ Spýta sa neisto.

„Niekto mi poslal nejakú čudnú knihu, plnú nezmyslených znakov. Potom aj kľúč k ich čítaniu a letenky, vďaka ktorým som sa

objavila tu.“

„Mne sa stalo presne to isté.“

„Vážne?“ spýtam sa neveriacky.

„Ver mi alebo never, je mi to jedno. Ale rýchlo povedz ten svoj plán. Nechcem v tejto diere stráviť už ani desať minút.“

„Dobre, to slovo ti radšej napíšem do prachu, lebo sa bojím, čo spôsobí.“

„Čo spôsobí?“

„Áno. Malo by zväzovať. Pokiaľ viem mal by sa ti pod pravým lakťom objaviť nejaký symbol žltej farby.“ Hovorím a píšem to slovo do

prachu.

„Symbol? So symbolmi už mám skúsenosti. Nespomínam na ne v dobrom ale ak ma to dostane von, fajn.“

„Na koho ukážeš ukazovákom, tak toho by malo niečo zviazať. Aspoň myslím.“ Dodávam.

„Počkaj, koľko ich tam je?“

„Dvaja.“

„Dobre, ja zvládnem jedného a ty druhého ale musím ti povedať že je to šialené. Na druhú stranu nemáme nič lepšie takže idem do toho.“  Hovorí.

„Takže na tri?“

„Na tri. Raz, dva, tri.“

Vrútime sa do miestnosti a hneď na prvého, ktorého tam vidím ukážem ukazovákom a kričím: „Colligare!“

Rúti sa na mňa ten druhý chalan. Má nádherné jantárové oči. Zo snenia ma prebudí prudká bolesť pod lakťom a v zapätí vidím žlté svetlo, ktoré mi vychádza z ukazováka a zasahuje ho. Zastaví sa vo vzduchu a modré svetlo okolo neho sa zhmotní do tenkých povrazov, ktoré ho omotajú takmer od hlavy po päty. Pozriem sa na Nal. Vyjavene, nevšímajúc si čo sa práve stalo, sa pozerá na chalana, ktorý ma tu dovliekol, a on na ňu.

„Nathaniel?“ pomaly prekvapene vykokce.

„Ty ho poznáš?“ Opýtam sa vyjavene.

Chalan, ktorého som práve zviazala s buchotom dopadne na kamennú podlahu. To preberie Nathaniela a vyrazí po mne. Rýchlo zdvihnem ukazovák a skríknem: „Colligare!“

Už zviazaný Nathaniel tvrdo dopadne na podlahu. Nal sa stále naň nechápavo pozerá a tak ňou rýchlo potrasiem.

„Musíme vypadnúť. Neviem ako dlho to bude fungovať.“

Vystrašene na mňa pozrie a otočí sa k schodom. Snažíme sa stúpať čo najrýchlejšie a nespadnúť na strmých schodoch. Rozrazíme spráchnivené dvere a vybehneme do lesa.