Naila

Zobudím sa v neznámej miestnost s hroznou bolesťou hlavy. Aby som sa zorientovala, pokúsim sa sadnúť si, lenže v tej chvíli sa so mnou začne krútiť celá izba a ja spadnem späť na vankúš. Vankúš! Rukami ho ohmatám. Je mäkký, pérový a voňaví ako,... ako ten bastard Theo. Podvihnem hlavu, zdrapnem vankúš a hodím ho dopredu, kde sa práve začali otvárať dvere.

"Vzádam sa!"

Ozve sa spoza nich a mne sa uľaví. Nie je to Theo ale jeho malá sestrička Annie. Rukami si pretieram oči a snažím sa vybaviť si posledné chvíle vedomia. Všetko mi perfektne vychádzalo. Mala som veci, mala som zbraň, mala som batoh ale niekto ma zo zadu udrel do hlavy. Izba sa už prestala točiť a tak sa pokúšam opäť si sadnuť. Posteľ je umiestnená pri stene a tak sa nadvihnem, posadím a opriem. Annie strčí hlavu do dverí a rukou si chráni tvár pred ďalším útokom. 

"Smiem vstúpiť?"

Neodpovedám. Aj tak som v tejto miestnosti cudzia ja. Skrížim ruky na prsiach a pohľadom sledujem každý Anniin pohyb. Keď konečne vstúpi dnu, zavrie dvere a spraví dva malé kroky smerom k posteli. Chystá sa niečo povedať ale ja ju predbehnem svojou otázkou.

"Ako som sa sem dostala?"

Annie uhne pred mojím pohľadom a začne sa hrať s prstami na rukách. Zhlboka sa nadychne ale neodpovedá. Keď ku mne opäť zablúdi pohľadom zodvihnem obočie v náznaku, že sa odpovedi nevyhne a nie som veľmi trpezlivá. Ešte pár sekúnd spolu súperíme pohľadmi ale nakoniec Annie zvesí plecia, podíde k posteli a sadne si na jej koniec.

"Naila, pochop, že sme ti nemohli dovoliť odísť. Tvoj život je príliž cenný aby sme ti dovolili stratiť ho."

Moja od hnevu skryvená tvár hovorila za všetko. 

"Ale to nevysvetľuje ako som sa sem dostala!"

Precedím pomedzi zaťate zuby.

"Áno, ja viem. Viem! Môj brat je hrdé stvorenie a keď si ho odmietla ako trénera, urazil sa a trvalo mi pár minút, kým som mu dohovorila aby sme ťa šli hľadať. Nakoniec súhlasil a blúdili sme po chodbách, keď sa pár metrov pred nami otvorili dvere a vyšiel odtiaľ mladý vojak. Skoro som skutočne uverila, že je jeden z armády ale Theo sa nedal oblbnúť. Vyrazil dopredu a hneď ako si bola v jeho dosahu ťa udrel lakťom do hlavy. Je to však aj milý braček a nenechal ťa padnúť na zem. Vzal ťa do náručia a odniesol až sem. Trvala som na tom aby si spala v mojej izbe ale nedal sa odbiť. Vraj sa vyspí v telocvični na žinienkach."

Mykla pleciami mierne sa usmiala. Mne však do smiechu vôbec nebolo. Bola som znechutená ako sa snažia rozhodovať za mňa. A ešte ešte je Theo považovaný za hrdinu s dušou romantika.

"Myslím, že mi začína byť zle."

"Naila, skutočne sa ťa snažíme len chrániť. Nezazlievaj nám to. Theo a ja,..."

"Theo je len ďalší namyslený, drzí, arogantný chlap a ty jeho malá milovaná sestrička, ktorá následuje jeho kroky."

Rozzúrene sa postavím z postele a vykročím smerom k dverám. Nemám chuť ďalej počúvať tieto nezmysli, zatiaľ čo Atis trčí ktovie kde.

"Dávam vašej armáde týždeň na to aby Atis našli a priviezli späť inak odchádzam."

"Cesta je dlhá, daj im aspoň mesiac." 

Snaží sa vyprosiť Annie ale ja rozhodne odmietam čakať celý jeden mesiac.

"Žiaden mesiac ale týždeň."

"Tri týždne." Začne vyjednávať.

"Dva týždne." Ustúpim.

"Dva týždne a tri dni." 

"Musíš byť taká otravná?" Odvrknem.

Annie sa postaví a pozrie na mňa psími očami. Ešte nikdy som nevidela človeka, ktorého pohľad vyzerá tak presvedčivo, že musíte ustúpiť. 

"Fajn, tak dva týždne a tri dni. Ani o deň viac."

Annie sa spokojne uškrnie a ja sa otočím na päťe a otvorím dvere. 

"Napriek tomu, že je môj brat podľa teba namyslený, drzí a arogantný, o piatej sa ti v telovcični začína výcvik." 

Hlesne za mnou Annie. Prudko sa zastavím a zhlboka sa nadýchnem. Čo si o sebe ten chlap myslí? Že budem skákať ako on píska? Na to nech zabudne. Vydychnem a rýchlými krokmi sa vzdiaľujem od izby. 

Blúdim chodbami sem a tam, netuším kam mám ísť, netuším kde som ani kam smerujem. Labyrint chodieb ma celkom pohltil. Vyhýbam sa pohľadom ľudí, ktorých obchádzam a snažím sa nemyslieť na to ako ich nenávidím. Od toľkého hnevu celá horím. Vyzlečiem si vojenskú bundu a uviažem okolo pása. 

"Môžem byť rada, že ma neprezlikol, keď je taký starostlivý."

Hundrám si popod nos. Stále dookola sa mi v mysli tvoria scény ako Theovi úder do hlavy vraciam. Vidieť bolestne skryvený výraz na jeho peknom ksichte by bolo požehnaním. Peknom ksichte? Stutočne som si práve pomyslela, že je pekný? Bŕŕ! Musel ma poriadne udrieť. Masírujem si spánky a pocítim ďalšiu bolesť. tento raz však nie hlavy. Prázdny žalúdok prosí o pozornosť. Ani sa mu nedivím. Kedy som jedla naposledy? Včera? Deň predtým? Alebo ešte predtým? Na moje posledné jedlo si ani nedokáźem spomenúť. Na ľudí okolo mňa stále kašlem ale začínam si všímať čo majú v rukách. Ovocie, káva, čaj, koláče. Niekde tu musí byť jedáleň alebo niečo podobné. Vyrazím opačným smerom ako oni a ďalej sa riadím ľuďmi s jedlom alebo nápojom v rukách. Keď už mám byť vtáčikom v zlatej klietke, chcem jesť. Stopy ma vedú zákrutami a križovatkami chodieb ale nakoniec sa predsa dostanem do cieľa. Pozľahlá, však nízka miestnosť s bielymi stenami a žltými stolmi a stoličkami ešte nikdy nevyzerali tak nádherne, ako keď cez ňu rozvoniavala vôňa rôznych jedál. Ako omámená vojdem dnu a prihrniem sa k stolu so všetkým v menu. Vajíčka, polievky rôznych chutí, rezne, steaky, ryby, ovocie, zelenina, palacinky, čokoláda,... Všetko na čo si len spomeniem tu leží na stole predo mnou. Žalúdok od radosti bolestivo zaškvŕka. Neviem po čom siahnúť ako prvom ale včas si uvedomím, že musím ísť na to pomaly. Toľko jedla, ktoré túžim ochutnať, by som po dňoch hladovania určite vyvrátila.

"Ach, keby ste len nevoňali a nevyzerali tak lákavo."

Zastonám a s rozumom si beriem misku čokoládových cereálií s mliekom.

S mojim úlovkom si nájdem voľný stôl a spokojne sa zložím na žltú stoličku. Všetky cereálie najskôr utopím v mlieku aby ho nasiakli a neboli tak chrumkavé. Najradšej mám, keď sa v mlieku úplne rozmočia, lenže už nie je v mojich silách toľko čakať. Popadnem lyźicu a naberiem prvé cereálie. Chuť čokolády a mlieka vo mne vyvolajú nirvanu. Keby som len mohla zjem to hneď. Nie, len pekne pomaly. Karhám sa v myšlienkach. Do úst vložím druhú lyžicu, potom tretiu a za ňou štvrtú. Kým si vychutnávam a prežúvam svoje fantastické jedlo, obzerám si miestnosť podrobnejšie. Nebyť stolov, stoličiek a ľudí je miestnosť takmer prázdna. Na stenách visí pár obrazov ale inak tu nie je nič. Ešte dvere po mojej pravici, ktoré zreme vedú do kuchyne. Akoby vycítili, že sa na ne pozerám, zrazu sa otvorili a vyšiel z nich Theo. No, a je po nirvane. Sledujem jeho pohyb až kým si neprisadne k stolu plnému chalanov. Všetci ho pozdravia hlasitým revom ako zvery. Pokrútim hlavou a opäť sa venujem svojej miske. 

"Videl som ťa."

Rozoznie sa mi v hlave jeho myšlienka. Mykne so mnou a cereálie z lyžice spadnú naspäť k ostatným v miske. Nemám v úmysle sa naň ani pozrieť. Kaziť mi príjemnú chvíľku s jedlom, je to skutočný hajzel. Ponorím lyžicu naspäť a pomaly akoby sa nič nestalo si ju plnú vkladám do úst.

"Netvár sa. Ja viem, že si videla aj ty mňa. Dokonca pozorovala. Nemôžeš si pomôcť?"

Zastavím lyžicu napolceste k ústam. Nemusím ho ani vidieť a viem, že sa smeje. Pustím lyžicu, ktorá s menším rachotom dopadne do takmer prázdnej misky. Narovnám sa a ruky položené na stole pritiahnem k sebe a zložím ako prváčik natešený, že sa priučí niečomu novému. Zodvihnem hlavu a ocitnem sa s jeho priamim pohľadom. Kútiky nadvihnuté, pravou rukou si vyklepkáva na stôl nejaký rytmus a vlasy má nechutným spôsobom spustené do čela. Zodvihnem pravú dlaň a vystrčeným prostredníkom mu dám jasne najavo ako veľmi sa mýli.