Nathaniel

Všetko mi zrazu začína liezť hore krkom. Naozaj netuším, prečo robím samé blbosti. Za dnešný deň som zreval minimálne na desiatich ľudí a výcvik s mladšími som totálne pokašlal. Len Raven je stále rovnaký aj keď naň kričím, zrejme preto lebo ma pozná už od malička. Ja a nebezpečný? Áno, to som vždy, ale podráždený? To už tu dlho nebolo. Naposledy, keď som mal takéto stavy, skončil jeden z chudákov, ktorý ma dráždil, mesiac na ošetrovni. Jesť musel cez slamku. Ja som si odsedel týždeň na izbe, s pozorovacím zariadením na ruke. Akonáhle som sa pokúsil presť po chodbe mimo času na raňajky, obed alebo večeru, ochranka ma spacifikovala, odniesla späť do izby a pre ponaučenie mi odopreli jedlo na celý deň. Už nikdy takto strávený týždeň nechcem prežiť. Radšej sa presne ako teraz zašijem na strechu nad jedálňou, sadnem si na jej okraji a pozorujem nočnú oblohu. Moje rozhodnutia dokazujú len jediné, som idiot. Nechať újsť Nailu, to by som ešte preźil, aj ke´d utrpelo moje ego po porážke s dievčaťom. Ale ľahnúť si do postele s Olíviou, to už je moc. 

"Zasa si tu?"

Obzriem sa za seba na hrdzavý rebrík, po ktorom na strechu leie Raven.

"Kde inde." odvrátim pohľad a zadívam sa na svoje nohy hompáľajúce sa desať metrov nad zemou. 

Raven zaujme svoje zvycajne miesto pri tehlovom komíne, kde si večne vyhrieva zadok. 

"Čo ťa to pochytilo?" 

Je pokojný a dokonca sa usmieva. Vždy som obdivoval ako všetky problémy hodil za hlavu a žil pre prítomnosť. 

"Ale nič." pokrútim hlavou.

"Počul som, že po našom návrate si mal na izbe návštevu."

Odfrknem si. Olívia dlho nedržala jazyk za zubami ale vôbec ma to neprekvapuje. 

"Nemôžem uveriť, že si sa s ňou vyspal aj ty. Fakt si za tých šesť mesiacov úplne zblbol? V Taliansku si sa mal dať po rozchode s Erin opäť do kopy a nie robiť ešte väčšie hovadiny."

"Bol som donútený, dobre?" vravím nahlas a dôrazne. Rukami sa chytím za hlavu.

"Donútený? Olívia ťa ktomu donútila? Snáď nechceš aby som ti toto zožral."

"Nie, nie. Donútila ma k tomu moja vlastná hlava. Potreboval som na pár vecí zabudnúť a toto sa v tej chvíľu zdalo ako dobré riešenie." 

Raven ma pozoruje bez mihnutia oka.

"A pomohlo ti to? Stálo to za ten výsmech, ktorý stretneš všade, kam odteraz vstúpiš? Veď si pretiahol najväčšiu pobehlicu v tomto baráku!"

"Veď nie som jediný, kto s ňou chrápal!" rozčúlene sa na neho oborím.

Pokrúti hlavou, "Ale ty si Karhonen, do čerta!"

A je to tu zas. Vstanem a začnem sa prechádzať po okraji strechy. Táto výmena názorov sa zrazu otáča naplno proti mne.

"Nemáš len poctu byť medzi ľuďmi, ktorý stáli na Zaxarovej strane ale tebe v žilách koluje krv tohto rodu."

Hovorí to akoby šlo o niečo nadpozemské a dokonca sa podľa toho aj tvári.

"Lenže mne v žilách neprúdi Zaxarova krv, ale krv jeho brata Manopa. Toho, ktorý zapríčinil túto nikdy nekončiacú vojnu. Toho, ktorý bol tak pochabí a nezabil Dett skôr ako dopovedala svoje priznanie. Toho, ktorý sa už na veky tak odcudzil vlastnému bratovi." 

Nenávidím, keď na mňa použije meno môjho predka. Vždy to vedie len k ďalším zbytočným hádkam.

"Lenže jeho potomkom bolo odpustené a s radosťou následovali svojho strýka. Stáli za ním a získali si Zaxarovu dôveru. Oni očistili tvoju pokrvnú líniu a viacerí k tebe vzhliadajú ako k vzoru. Okrem tvojej matky si jediným žijúcim Korhnenom. Tak sa podľa toho aj správaj!"

Všetko je to pravda. História môjho rodokmeňa je naozaj veĺmi pestrá a pozná ju celá Korhnonenská garda. Hovoríme si garda, pretože armáda je trocha silné slovo na označenie len takmer jednej tisícky ľudí. 

Nikto sa nikdy nedozvedel, prečo Zaxarov jediný potomok neplodil deti pre silnejšie vojsko do budúcnosti, ktoré po Zaxarovej smrti sám cvičil. Nikde sa nepíše ani jeho meno. Zaxarovi najobľubenejší vojaci sa postarali o to aby zaniklo spolu s jeho nositeľom. Niektorí ľudia hovoria, že bol opačne orientovaný a nechceli ním pošpiniť dobré meno jeho otca. Možno je to pravda, možno nie. Už len mŕtvy vedia, kde je pravda.

Fajn, vypočul som si celú jeho prednášku, snáď už môžem odísť. Otočím sa na päte a veľkými krokmi mierim k rebríku. 

"EŠte si mi neodpovedal na otázku!"

Zastavím sa a zakláňam hlavu. 

"Nie nestálo to za to a nie nepomohlo mi to. Stále ma to všetko žerie. Spokojný?"

Hlavu otočím do ľava aby som na neho aspoň kútikom oka videl. Stále sedí rovnako ako keď prišiel. Keď prikývne chytím sa rebríka a stúpnem si na prvú rebrinu.

"Nathaniel?" pozriem jeho smerom. "Ešte jedna otázka."

Povzdychnem si a skloním hlavu. "Aká?"

Na pár sekúnd nastane ticho. Počuť len slabí vietor, čo mi fúka kolo uší.

"Na ktoré veci si chcel zabudnúť?"

Zavriem oči a pevne v rukách rovriem hrdzavé železo rebríka. Dúfal som, že to nebude vyťahovať. Lenže to by nebol on, vždy o všetkom informovaný. 

"Na tie s Nailou." odpoviem a chvíľu zostávam stáť, prekvapený sám sebou. Konečne som to vyslovil, až teraz som si uvedomil v akej veľkej som kaši. Zostupujem po rebríku a dva metre nad zemou zoskočím. Ravena nechávam samého s mojími problémami, ktorým sa určite smeje.