Naila

„Je tu tma.“ Hovorí Atis.

„Moment!“

Nahmatám bočné vrecko na vaku a vytiahnem baterku. Stačí len jedno šťuknutie a rázom nás obklopí svetlo. Vezieme sa vo vagóne plnom veľkých drevených dební a každá má hmotnosť sto kíl. Samozrejme na debnách je to napísané, nemám taký dobrý odhad. Okolo seba ich máme asi sto, možno aj viac ale nevidíme čo obsahujú. Postavím sa a kráčam k jednej na ľavo odo mňa.

„Čo si myslíš, že robíš?“ Pýta sa Atis a uprene ma sleduje.

„Chcem sa len pozrieť.“

Chytím vrchné dosky a snažím sa ich vytiahnuť, posunúť alebo nejako s nimi pohnúť.

„Márna snaha Nal. Je to pribité klincami.“

Posvietim si na ne lepšie a bohužiaľ má pravdu. Mňa však nejaké klince nezastavia. Prisahám, že som v knihe narazila aj na kúzlo čo všetko otvára, teda aspoň dúfam. Posadím sa opäť vedľa Atis a vyberám knihu. Keď si odmyslím všetky obrázky a zbytočné dlhé texty je to vlastne niečo ako lexikón.

„Atis, ako sa povie po latinsky „otvor sa“?“

„Nechceš použiť kúzlo aby si to otvorila, že nie?“

„Chcem.“

„Ale to nemôžeš!“

„Prečo nie?“

„Nemôžeš ich len tak používať!“

„Veď do teraz sme ich používali.“

„Ale mali sme na to dôvod.“

„Aj teraz ho mám. Som jednoducho zvedavá.“

„Zistia, že to niekto otvoril.“

„Vtedy už budeme preč, ďaleko od vlaku a pochybujem, že nás pôjdu hľadať.“

Aj keď by neboli jediný. Atis mlčí. Zrejme usúdila, že hádať sa so mnou nemá žiadny zmysel.

„Tak ako sa to povie?“

Vzdychne ale nakoniec povie: „Foramen.“ 

„Foramen, Foramen, mám to.“ 

Foramen/ color aurantiaco, scapula sinistra, directionem palmi.

 

Otvor sa/ farba oranžová, ľavá lopatka, smer dlaň. 

 

Postavím sa k debni a tesne nad ňu vystriem ruku dlaňou dole. Atis mlčí a svieti na mňa baterkou. „Foramen.“

 

Na lopatke pocítim pálenie, čo vo mne vyvoláva radosť z úspechu. Žiara sa mi presúva cez ruku do dlane, kde ešte zosilnie. Obklopí dosky a pomaly ich vyťahuje aj s klincami ako silné mužské ruky. Trvá to len pár sekúnd a žiara aj pálenie sa vytratia. Dosky sú na vrchu debne už len položené a je ľahké ich zhodiť dole.

 

„Hoď mi baterku!“

 

Atis mi ju neochotne hodí a mizne v tme. Keď zbadám obsah debne, srdce sa mi roztancuje od radosti. Práve sa pozerám na sto kíl krásnych červených jabĺčok. Srdce? Nie, to žalúdok sa roztancoval. Cíti, že sa o malú chvíľku naplní.

 

„Atis?“

„Čo?“

„Kedy si naposledy niečo zjedla?“

„Ešte pred festivalom, to budú skoro dva dni.“

„Tak poď sem!“

 

Vstáva a kráča ku mne. Pozrie do debne a aj v tom šere vidím ako sa jej oči rozžiarili.

 

„Jablká.“ Povie zasnene Atis

„Červené jablká.“ Opravím ju.

„A určite aj šťavnaté.“

 

Obom sa nám zbiehajú slinky pri predstave sladkej šťavy s ústach. Ale prečo by sme mali ostať pri predstavách?

 

„To hneď zistíme.“ Poviem a načahujem sa do debny.

 

Zázračne nepočujem žiadne námietky ale to je určite spôsobené hladom. Zoberiem dve jablká. Jedno si nechám a druhé podávam Atis. Chvíľu váha ale nakoniec si ho vezme a s veľkou nedočkavosťou doň zahryzne. Vagónom sa roznesie sladkastá vôňa, už nedokážem odolať a jablko mizne v mojich ústach.   

 

 

Ležíme vedľa seba. Nevládzeme sa pohnúť. Tie jablká boli také návykové, že sme nemohli ostať len pri jednom. Neviem spočítať koľko sme ich zjedli ale aspoň máme plné žalúdky. Veď kedy budeme mať opäť možnosť sa takto dobre najesť. Možno zajtra, možno pozajtra, možno o pár dní a ak nás chytia, tak už zrejme nikdy.

Sledujeme mihajúcu sa krajinu cez pootvorené dvere. Zrejme sme už prekročili hranice Nemecka.

„Atis. Čo myslíš, kde vlastne sme?“

 

Baterka nás zradila, preto vidím len obrys jej tela a hlavy ktorá sa kýva sprava doľava.

 

„Ja neviem. Podľa dĺžky cesty mám štyri možnosti. Holandsko, Belgicko, Dánsko alebo Poľsko.“

„Aspoň im to chvíľu potrvá, kým nás nájdu.“

„Dúfam, že aspoň jeden deň.“ Dodá Atis a neskýva nechuť.

 

Spomínam si na naše stretnutia. Nikdy sme neboli pripravené, robili sme to čo sme v danej chvíli považovali za rozumné. Improvizovali sme. Takto to nemôže zostať. Odvaha nám síce nechýba ale čo ak sme mali len šťastie?

 

„Nemali by sme si nacvičiť nejaké kúzla?“

 

Zdvihne hlavu a hľadá ma v tme.

 

„Ty s tým vážne neprestaneš? Veď už ich vieme dosť.“

„Rozviazať sa z pút, zviazať nepriateľa, vytvoriť hmlu a niečo si otvoriť. Áno to vieme ale ja myslím nejaké kúzla na obranu.“

„Ty sa chceš učiť bojové čary?“

 

Posadím sa a pozerám smerom kde by sa mala nachádzať jej tvár.

 

„Presne. Chcem ovládať niečo, čo zmení ich mienku o nás. Myslia si, že sme slabé a celkom im to vyhovuje, lebo to naozaj sme. Ale ak sa zaučíme tomu čoho sa boja oni, pochybujem, že nás budú hľadať bez strachu. Chápeš to? Môžeme byť pripravené na každý ich útok.“

„Ja ich odrážam tlakovou vlnou.“ Pripomenie mi.

„Ale čo ja? Nemôžem sa stále spoliehať na teba. Čo ak zastavíš jedného ale druhý pôjde po mne?“

Atisina tvár zvážnie. Tiež sa posadí ale už na mňa nepozerá.

 

„Alebo čo ak chytia teba a ja ti nedokážem pomôcť?“ Pokračujem vo vymenúvaní dôvodov.

 

Nikdy by som si neodpustila ak by som jej nesplatila všetky tie chvíle, keď nás zachránila obe. Hlava jej padne do dlaní. O chvíľu ju však opäť zdvihne a dlane si utrie do nohavíc.

 

„Dobre ale najprv treba rozsvietiť.“

 

Usmejem sa na ňu a už sa naťahujem po knihe a slovníku.

 

„Žiadny problém.“

 

Vlak prechádza popri lampách, ktoré nám dodávajú aspoň trochu svetla. Sadnem si teda k dverám a hľadám latinské slovo pre svetlo.

 

„Lux“

 

Atis začne listovať v knihe.

 

Lux/ color album, Armumque dextrum, directionem palmi.

 

Svetlo/ farba biela, Pravé plece, smer dlaň.

 

Hneď to zapíšeme na papier, aby sme ho už nemuseli hľadať.

 

„Tak Nal, predveď sa.“

 

Podá mi papierik a ja si slovo na ňom najprv desať krát prečítam sama pre seba, kým ho vyslovím nahlas. Stupňuje sa vo mne adrenalín až je ho vo mne priveľa a musím sa ho zbaviť.

Natiahnem dlaň vysoko nad hlavu a poviem:  „Lux.“

Očakávaný symbol na pleci začne žiariť bielym svetlom a prechádza do mojej pravej dlane. Bolesť už takmer necítim. Svetlo ktoré my vychádza z dlane sa rozletí po vagóne a osvetlí každé tmavé miesto. S úsmevom pozriem k Atis. Po dlhých hodinách tmy si opäť môžeme pozerať do očí.

 

„Tak rozbehneme žúrku.“

 

Dlhé hodiny skúšame rôzne kúzla. Na obranu ale nezanedbávali sme ani tie, ktoré nám môžu pomôcť v núdzi. Ako terče sme spotrebovali všetky ostatné jablká z debne. Väčšina z nich len vyletela cez medzeru vo dverách ale tie ostatné sa budú musieť zoškrabovať zo stien. Nechcem si ani predstaviť tie tváre robotníkov, keď uvidia tu spúšť. Keďže nás tréning začal baviť, otvorili sme ďalšiu debnu. Tentoraz v nej boli melóny. Praktické ovocie na všetky party alebo na naše tréningy. No napokon sme pootvárali aj ostatné.

 

Keby pri koľajniciach stál nejaký človek, divil by sa čo sa tu deje. Počul by nás vykrikovať napríklad Percute a ako suvenír by ho trafil melón do hlavy. Ďalší by zas mohol počuť ako Atis kričí Ignis a dostane flambované kivi alebo banán. Deti by možno potešili jahody a čerešne v kuse ľadu.

Pri tých praktickejších kúzlach sme sa viac menej zabávali. Ja som svetlo zhasínala a Atis rozsvecovala, ja som debne otvárala a ona zavierala. Na konci sme od vyčerpania takmer zaspali. Dovolili sme si na pár minút vydýchnuť no potom sme usúdili, že je čas vystúpiť. 

 

 

Na cestu sme si zbalili takmer z každého ovocia a ostatok zatvorili späť do debien. Vlak stále nespomaľuje a zrejme ani nemá v pláne v blízkych hodinách zastaviť, rozhodli sme sa teda opustiť ho počas jazdy.

„Našla si niečo čo nám stlmí pád?“ Pýta sa ma Atis.

Pokrútim hlavou. „Nemala som dosť času ju prezrieť celú.“

„Takže si len tak vyskočíme z idúceho vlaku a budeme sa modliť nech prežijeme. Je to tak?“ Zrejme si myslí, že žartujem, pretože sa stále usmieva.

„Presne ako hovoríš.“

Pozriem na mihajúcu sa krajinu a zavriem oči. Hlavou mi preletia všetky možné následky tvrdého pádu. Keď znova oči otvorím už na Atisinej tvári nežiari úsmev.

„To myslíš vážne?“

„Je to jediná možnosť.“

Obe máme strach. Podám jej ruku, ktorú po chvíľke príjme a postavíme sa na kraj vagóna. Čakáme kým kamene mihajúce sa pred nami vymení tráva a skočíme. Vo vzduchu sa mi Atisina ruka vyšmykne a ďalej padám sama. Kričím a pri tom vnímam vietor čo brzdí môj pád a do očí mi vháňa slzy. Dopadám do mäkkej kôpky sena a s úľavou v nej zostávam ležať. Necítim žiadnu bolesť, to znamená, že som v poriadku alebo mŕtva. Vidím však okolitý svet, hýbem prstami a nohami, takže nie som mŕtva.

 

„Žijem. Naozaj som to prežila.“

 

Poobzerám sa okolo seba a zbadám Atis. Nemala také šťastie ako ja. Dopadla na tvrdú zem a nehybne leží. Rozbehnem sa k nej a pritom volám jej meno.

 

„Atis. Atis.“

 

Nereaguje. Nemá žiadne škrabance a ani otvorené zlomeniny. Chvála bohu, krv teda nestráca.

 

„Atis, no tak preber sa.“ Trasiem ňou no stále nič.

„Do čerta, Atis, Okamžite sa preber.“ Vlepím jej silnú facku na líce, kde jej ostane otlačok po mojej pravej ruke.

Čo je ale dôležité, okamžite otvorila oči a začala mi nadávať.

 

„Naila, šibe ti? Veď mi zmasakruješ tvár. Čo ťa to napadlo?“

 

Rukami si šúcha boľavé líce a posiela mi vražedné pohľady.

 

„Ty žiješ.“  Vravím jej s úsmevom a objímem ju.

„Samozrejme, že žijem. Nenechám ťa v tejto situácii samú.“

 

Odtiahne ma od seba a posadí sa.

 

„Au.“ Zastoná.

„Si v poriadku Atis?“

 

Prezerám si ju od hlavy až po päty a hľadám ranu ktorú som prehliadla. Možno je vnútorná.

 

„Nie len som si poriadne narazila zadok. Ale žijem, našťastie.“

 

Pomôžem jej postaviť sa no chodiť s mojou pomocou odmietne. Pred sebou zbadáme asfaltovú cestu a rozhodneme sa po nej vydať. Stačí nám pol hodina aby sme zistili, že to bolo správne rozhodnutie. Už z diaľky zbadáme tabuľku s názvom mesta.

 

„Katowice.“     

„Sme v Poľsku.“ Oznamuje mi Atis.

„Vážne? To je super. Ale teraz musíme nájsť nejaké miesto, kde prespíme. O to kde sa presne nachádzame sa budeme zaujímať neskôr.“

 

Atis prikývne a pohneme sa ďalej. Tesne pred vstupom do centra mesta, kde je veľa ľudí a budov, narazíme na malý motel. Neváhame a poberieme sa k nemu. Keď vstúpime dnu, donútim Atis posadiť sa na najbližšiu stoličku a ubezpečím ju, že všetko zariadim. Vidím, že ma isté pochybnosti o mojich komunikatívnych schopnostiach a tak sa rýchlo rozbehnem na vrátnicu, alebo ako to nazývajú.

 

„Dobrý deň, chceli by sme s kamarátkou na jednu noc prenocovať u vás v moteli. Máli by ste voľnú izbu?“

 

Pani, ktorá tu pracuje je už v strednom veku. Vlasy ma stiahnuté do drdola a po stranách jej vidieť šedivé pramene. Vyzerá však veľmi milo, preto ma zarazí, keď prehovorí.

 

„Samozrejme, že máme voľnú izbu ale žiadne striptérky či tuláčky tu neschovávame.“

 

Striptérky? Tuláčky by som ešte prežila ale striptérky? Vyzerám snáď, že som striptérka? Tá milá paní sa otočí a chce odísť.

 

„Tak moment. My nie sme žiadne striptérky a ani tuláčky. Osobne si myslím, že ako striptérky ani nie sme oblečené a tuláčky možno pripomíname preto, lebo cestujeme celý deň po výletoch.  Chceme tu len prespať a ráno zasa vypadneme. Takže ak by ste boli taká láskavá, mohli by ste nám ukázať tú voľnú izbu.“ Vytiahnem peniaze a hodím jej ich na pult, nech vidí, že máme čím zaplatiť. Otočím sa k Atis ale tá sa už smeje na plné hrdlo.

 

Na izbe sa obe osprchujeme a ďakujeme bohu za teplú vodu a čistotu. Ošetríme si rany a prezlečieme sa do čistých vecí. Ja si oblečiem modré nohavice nad kolená, čierne tielko a cez stoličku si prehodím modrú mikinu. Atis konečne zahodila svoje roztrhané modré šaty a vymenila ich za nohavice a tielko. Mikinu jej opäť musím požičať ja. Keď si takto čisté, voňavé, ošetrené a prezlečené ľahneme do postele, ani jednu nenapadne tú druhú vyrušiť. Konečne máme možnosť dospať posledné tri dni a nechceme to už dlhšie zdržiavať. Jediné slová čo sa nesú po izbe je tiché „dobrú noc.“  

 

 

„Nal, vstávaj!“

 

Atis ma mláti vankúšom, snaží sa ma tak zobudiť. Neprestáva ani keď otvorím oči.

 

„No tak vstávaj, sľúbili sme, že sa odtiaľto ráno odpraceme.“

 

Pomaly si sadám a chytám letiaci vankúš.

 

„A v čom je problém?“

 

Atis pobehuje z izby do kúpeľne. So zubnou kefkou v ústach si príde po hrebeň a začne sa rozčesávať.

„Problém je to,“ odpľuje do umývadla v kúpeľni, „že je jedna hodina po obede.“

„Čože?“

Načiahnem sa po mobil, ale zabudla som , že ten sa mi vybil ešte v Nemecku.  

„A ako si to zistila?“

Vstávam z postele a taktiež si zoberiem zubnú kefku a novú tubu pasty. Ešte som nemala možnosť ju použiť.

„Nad dverami visia hodiny.“

Pozriem teda smerom k dverám a naozaj tam visia okrúhle hodiny. Čo je horšie Atis mi nepovedala presný čas. Už je trištvrte na dve. Vrútim sa do kúpeľne k Atis, ktorú moc nepoteší, že sa so mnou musí deliť o zrkadlo. Umytá som behom minúty ale keď sa pozriem čistá do zrkadla, div že neprasklo.

„Do čerta to ako vyzerám?“

Atis na mňa nechápavo zíza, keď sa rozbehnem k batohu a vyberám svoju taštičku, ktorá obsahuje make-up, ceruzku na oči a špirálu. Oblečiem si mikinu a ponáhľam sa späť do kúpeľne.

„Hrabe ti? Veď kto sa už len teraz bude zaujímať o to ako vyzeráš. Utekáš pred smrťou, nejdeš na diskotéku.“

„To sa ti povie, keď nevyzeráš ako Frankenstein.“

Vzdáva to. Púšťa ma k zrkadlu a necháva kúpeľňu len mne.

„Máš päť minút.“

A ja ich nemienim preflákať. Strhávam leukoplasty z čela a hádžem ich rovno do koša. Rýchlo si nanesiem make-up, ktorým sa snažím čiastočne zakryť aj ranu. Bohužiaľ v tomto mi ani make-up nepomôže. Nechávam ranu ranou a sústredím sa na zvýraznenie očí. Ceruzka a špirála dokážu zázraky. Keď si priznám, že lepšie to už nebude, všetko opäť zbalím a strčím do batohu.

„Môžeme vyraziť?“ Spýta sa Atis čakajúca ma pri dverách.

Zastrčím mobil do kapsy, vyhodím batoh na plecia a vyberiem sa za Atis.

„Kam vlastne ideme?“ Spýtam sa.

„Ty si zaplatila izbu a ja zaplatím raňajky, obed a ak stihneme tak aj večeru.“

„Tak nato sa teším.“ Dodávam s úsmevom.

„Hej, je celkom fajn chvíľu sa neskrývať a normálne sa najesť.“

„Hlavne to nezariekni.“ Zastanem a zaviažem si neposlušnú šnúrku. Atis je taká milá, že na mňa počká.

„Myslíš si, že už sú niekde tu?“ Spýta sa s obavami Atis.

„Neviem ale nevylučujem to. Na to aký sú to idioti sú aj celkom šikovný. Nikdy im dlho netrvalo nájsť nás.“

„To vďaka tej pípajúcej guli ale tú som im zničila a vyhodila. Teraz sú na to sami.“

„Dúfajme, že máš pravdu.“ Zastrčím si šnúrku do topánky a vystriem sa. „Tak poďme jesť. Mám hlad ako vlk.“

„V batohoch máme ešte to ovocie.“ Povie Atis a sťahuje si batoh z pliec, no ja ju zastavím.

„Prosím ťa, to si nechávame na stav ďalšej núdze.“

Atis sa usmeje a slabo ma udrie do pleca. 

„Máš pravdu, veď kto by jedol ovocie, keď si môže dovoliť teplý obed z reštaurácie. Napríklad takú slepačiu polievku a vyprážaný syr by som privítala.“

„Čítaš mi myšlienky.“ Vzdychnem si a nasajem vzduch ako by ten obed už ležal predo mnou. „Už aby sme boli v tej reštaurácií.“

Hneď ako to dopoviem dopadne na mňa kvapka vody. Po nej začne jemne popŕchať. Pozriem na oblohu, lenže to už sa spustí hrozný lejak a s Atis sa dáme na útek.

 

Keď vrazíme do prvej reštaurácie, ktorú sme zbadali, sme takmer do nitky mokré. Udychčané a mokré si sadneme za voľný stôl úplne vzadu reštaurácie a obsluha je taká milá, že nám hneď donesie jedálne lístky. Nájdem tam aj pizzu s ananásom a hneď si spomeniem na  Liu a nesmelého Dominica. Ako sa asi majú? Určite lepšie ako ja ale zostali spolu? No ak túto hrôzu prežijem, možno sa to dozviem.

„Máme smolu Nal. Na lístku nie je ani kuracia polievka ani vyprážaný syr.“

„To je smola. Ale vidím tu kurací rezeň. Ten by nebol zlý, čo myslíš?“ Pozriem na Atis.

„Kurací rezeň je fajn.“

Zamávam na čašníčku a tá k nám hneď pribehne.

„Vybrali ste si?“

Objednávam ja: „Áno. Dva krát kurací rezeň aj s oblohou a dva čaje.“ 

„Ovocné alebo mätové?“

„Asi mätové.“ Pozriem na Atis či súhlasí s mojou objednávkou.

„Môže byť.“ Dodá Atis a podá čašníčke jedálny lístok. Ja urobím to isté.

Keď čašníčka odíde zoberiem z vedľajšieho stola sviečku a položím ju k tej na našom stole.

„Čo zas vymýšľaš Nal?“

„Nič nevymýšľam, len sa mi zdá, že je tu tma.“ Odpoviem s úškrnom.

Nasmerujem svoj ukazovák na jednu z nich a pošepky poviem: „Ignis.“

Na boku mi žiary symbol, ale našťastie cez mikinu to nie je vidno. Z ukazováka mi vystrelí malý plamienok a zapáli sviečku. To isté urobím aj s druhou sviečkou.

„Ty si hrozná.“ Smeje sa Atis. „Vôbec sa nebojíš, že ťa niekto uvidí.“

„Nikto sa nepozeral, takže to nemohol nikto vidieť.“ Ubezpečím ju a pokrčím pred ňou ukazovák.

Na jedlo a čaj sme nečakali dlho a taktiež nám dlho netrvalo všetku tu dobrotu zjesť. Z čaju si pomaly chlípeme a pozeráme pri tom televíziu, ktorá visí nad vedľajším stolom. Dávajú Harryho Pottera, čo ma celkom potešilo. Atis však nie.

„Čo sa deje?“ Spýtam sa.

So strachom pozerá na obrazovku a za stôl schováva trasúce sa ruky.

„Nikdy som si nemyslela, že science fiction sa stane skutočnosťou.“

„To asi nikto.“ Poviem a napijem sa.

 

„Dobrý deň, vysielame mimoriadne spravodajstvo. Včera, krátko po dvadsiatej tretej hodine strojvodca nákladného vlaku z Nemecka smerujúceho do Ukrajiny  zbadal, ako z jedného vagóna prevážajúceho ovocie, vyskočil neznámy tvor v oblasti Katowice. Strojvodca nevie spresniť, čo presne z vagóna vyskočilo. Tu je výpoveď svedka.“

 

„Len som pozoroval koľajnice, keď som začul krik alebo škrekot. Okamžite som sa pozrel z okna ale videl som len niečo čierne ležať v tráve. Potiahol som ručnú brzdu a vlak zastavil. Išiel som sa pozrieť na miesto, kde to malo dopadnúť ale už tam nič nebolo. Našiel som len otvorené dvere jedného vagónu s ovocím, ktorý vyzeral ako po útoku nejakého veľkého zvieraťa. Všade po stenách a na dlážke boli kusy ovocia, akoby to ovocie explodovalo.“

 

„O ďalších informáciách tohto prípadu vás budeme informovať. Prosíme však obyvateľov v oblasti Katowice, aby boli opatrný.“

 

V televízií opäť naskočil Harry Potter a v reštaurácií začala rušná debata. Ľudia kričia, hádajú sa a vybehujú do dažďa. Jedno dievča dokonca skolabuje a čašníčka mu volá záchranku. Ja s Atis sa stiahneme do kúta, aby nás nebolo vidno, sfúkneme aj sviečky. Vyvolali sme paniku celého mesta, čo je ako maják. K tomu všetkému poviem len jedno.

„Myslím, že začíname byť moc slávne, čo spôsobilo, že tým dvom sa práve rozpípala ďalšia guľa.“