Naila

Z bezsenného spánku ma zobudí oslnivá modrá žiara. Je taká silná, že musím privrieť oči aby som si všimla odkiaľ vychádza. Jeden z našich batohov, momentálne neviem ktorý, sa zmenil na lampáš a osvetľuje celú miestnosť. Zľaknem sa. Priplazím sa k batohom a preberám ich obsah. Tričká, šatky, jablká. Rukou zastanem až na knihe. Jednej knihe. Som si celkom istá, že včera som do jednoho batohu vložila obe knihy. Svoju aj Atisinu. Netuším čo sa deje a tak vysypem celý obsah batohov na zem. S nádejou hľadím na padajúce veci a prosím, nech sú tam tie knihy dve. Smola. Vypadne len jedna.

„To snáď nie!“

Poviem namosúrene a s obavami pristúpim k Atis. Chytím ju za plecia a jemne ňou potrasiem aby sa zobudila. Oči však nespúšťam z vecí na podlahe.

„Atis, no tak vstávaj.“

Tá teda musí mať riadne tvrdý spánok. Zatrasiem ňou o čosi silnejšie. Snáď to bude stačiť na jej prebratie.

„Čo sa deje? Prečo so mnou trasieš?“

Spýta sa rozospatá Atis, keď konečne pootvorí oči. Nemusím jej nič vysvetľovať, pretože sa jej hneď zdá čudné, že ju obklopuje toľko modrého svetla.

„Čo to je?“

Na jej tvári zračím zdesenie. Ani sa jej nečudujem. Netuším čo jej mám povedať a tak len myknem plecami. Vstáva a obe sa prikradneme k neobvykle žiariacej knihe. Odhodím mikinu, čo ju zakrýva. Kniha celá žiari modrým svetlom no po jej povrchu plávajú všetky znaky tej hlúpej abecedy. Spájajú sa a vytvárajú slová, ktoré už dokážem s menšou námahou prečítať. Som za to vďačná Atis. To ona ma tlačila do lúštenia tých znakov, z ktorých sa vykľuli písmená.

„Atis, Je to moja, či tvoja kniha?“

Chvíľu len s úžasom sleduje čo sa obale knihy formuje, prechádza prstami po písmenách a nahlas ich číta.

„Oheň, život, láska, sestry, bolesť a kliatba. Tieto slová sa formujú stále na tom istom mieste.“

Je ako zhypnotizovaná. Zreničky sa jej rýchlo zužujú a rozťahujú, ako keby mala nejaký šok. Zoberiem mikinu a radšej ňou opäť knihu zakryjem. Atis zmätene zažmurká a pozrie na mňa. Ja však na ňu hľadím vydesene a nechápavo.

„Prepáč. Hovorila si niečo?“

Ona ma nevnímala. Bolo to zvláštne. Zrejme naozaj bola v nejakom tranze.

„Pýtala som sa ťa, či je to moja alebo tvoja časť knihy. Ja som to v tej žiare nerozpoznala.“

Trocha zmätená pokrúti hlavou a pozrie na knihu.

„Netuším. Ani ja to nedokážem rozpoznať. Prečo?“

„Pretože, pred tým ako sme si ľahli som dala do batohu obe naše knihy.“

Hovorím zreteľne.

„Lenže teraz som našla iba túto.“

Prstom ukážem na knihu pod mikinou a pozerám Atis do očí. Som trocha vydesená. Ak jedna časť knihy zmizla, znamená to, že tu niekto bol. Žeby Nathaniel a ten jeho podarený kamarát? Nie, určite nie. To by nás tu predsa nenechali len tak spať. Určite by už bolo dávno po nás. Ale čo ak sú v tejto miestnosti a sledujú našu reakciu? To oni zapríčinili, že jedna kniha svieti? Nervózne sa rozhliadam okolo seba.

„To je čudné.“

Ozve sa Atis. Vyberie knihu spod mikiny a začne v nej listovať. Listuje veľmi dlho. Keď sa dostáva za polovicu prekvapene vytriešti oči ale neprestáva pretáčať strany.

„Čo sa deje? Prečo sa takto tváriš?“

Listuje čoraz rýchlejšie až kým neprelistuje celú knihu a nezavrie ju. Zdvihne hlavu a na tvári jej už svieti úsmev.

„Naila, nič sa nedeje.“

Nechápavo pozriem na knihu.

„Akoto, že sa nič nedeje? Veď nám zmizla druhá polovica knihy. Čo ak nám ju niekto vzal? Čo ak to boli tí dvaja? Čo ak nás teraz sledujú, Atis?

Začínam panikáriť. Ešte nie som pripravená umrieť a už vôbec nie som pripravená stretnúť sa v boji s Nathanielom. Čo ak mu nedokážem ublížiť. Hlavou mi behá toľko otázok na ktoré nepoznám odpoveď.

„Naila. Žiadnu knihu sme nestratili. Obe sú tu.“

Zdvihne žiariacu knihu. Zoberiem ju do rúk a v tej chvíli žiara zhasne. S Atis sa ocitáme v tme veľkej miestnosti. Stačí mi však jeden ohmat knihy aby som zistila, že je oveľa hrubšia ako moja alebo Atisina polovička. Nahmatám neďaleko seba baterku, ktorú som zaregistrovala už pred tým a rozsvietim.

„Obe naše polovice kníh sa opäť spojili do jednej.“

Povzdychnem si. To dievča v našej vidine sa ju snažilo zničiť roztrhnutím, lenže kniha jej napokon zmizla. Keď sme však obe polovice priložili k sebe, opäť sa spojila. Spokojne zvesím plecia.

„Tak to som si naozaj vydýchla.“

Poviem a usmejem sa. V tom však začujeme kroky. Ja aj Atis sa pozrieme sa jediné dvere v miestnosti, ktoré vedú na chodbu. Kroky však nevychádzajú spoza nich ale z vedľajšej miestnosti. Ak nás niekto nájde tu, nebudeme mať kam utiecť. Okná sú zamrežované a aj keby neboli, skok z desať metrovej výšky by sme zrejme neprežili.

„Naila, musíme vypadnúť.“

Dolieha ku mne Atisin šepot. Prikývnem a začnem rozhádzané veci baliť do jedného prázdneho batohu. Knihu položím úplne na vrch a až keď sme pri dverách a držíme kľučku, zhasnem baterku a taktiež ju vložím do dnu. Pomaly otvárame dvere a pozeráme po oboch stranách dlhej chodby. Nevidíme však v diaľke žiadne svetlo. Kráčame pomaly a po tichu, keď sa kroky začnú približovať. Zavŕzgajú dvere a na chodbe sa objaví lúč svetla. Atis ma okamžite stiahne za najbližšie záclony pri oknách. Sú dlhé a hrubé, ako tenký koberec. Neodvážim sa ani vykuknúť, keď sa dvere zatvoria a na chodbe je opäť tma, pokiaľ niekto nezažne baterku. Kroky sa pomaly vlečú chodbou a lúč baterky smeruje z jednej strany na druhú. Prejdú okolo nás bez povšimnutia, naďalej však máme s Atis zatajený dych. Naberiem trocha odvahy a vykuknem spoza záclony. Nevidím však nič len dlhý čierny plášť s kapucňou, ktorú má postava natiahnutú na hlave. V ruke drží baterku s ktorou sa za malý okamih stráca za ďalšími dverami. Vydýchnem si a natiahnem ruku aby som záves odtiahla. V tej istej chvíli ma rýchlo za druhú ruku chytí Atis no je už neskoro. Moju ruku osvetlí ďalší lúč svetla a ja hľadám vo dverách človeka v kapucni, lenže ten tam nie je. Pozriem späť na svoju ruku na ktorej svieti čiernomodrý náramok od Nathaniela.

„Tam sú!“

Začujem zakričať známy hlas a vystrčím sa spoza záclony. Je to Nathaniel.  

„Oh, do čerta!“

Zakľajem, beriem Atis za ruku a bežím s ňou k dverám, za ktorými zmizla postava v kapucni. S ťažkosťou otvárame masívne dvere a bezmyšlienkovite prebehujeme cez sálu plnú starého nábytku a šiat z vtedajšej doby zavesených na figurínach. Nestihnem zazrieť viac a prebehnem pod klenbou do ďalšej miestnosti. Táto miestnosť má skôr poukázať na keramiku, ktorú používali urodzený páni a ich družky. Čajové servisy rôznych farieb olemované zlatou farbou a stoličky s mäkkým čalúnením dodávali tomuto miestu na honosnosti. Toľko pozorujem všetku tú krásu až takmer narazím do zábrany, ktorá oddeľuje cestičku od nábytku. Chytím hrubé červené lano s papierom, na ktorom je výstražným červeným písmom svieti „Nedotýkať sa exponentov“! Potiahnem ho za sebou a urobím pred klenbou prekážku. Hneď sa však rozbehnem ďalej za Atis, ktorá už za sebou zatvára ďalšie dvere. Dobehnem k ním práve vtedy, keď sa Nathanielov spoločník zamotá do červeného lana a spadne na zem. Prekvapene zdvihne hlavu a hľadí na mňa s nahnevaným pohľadom a rozbitým nosom, z ktorého sa mu valí krv. Aj by som víťazne zaburácala, keby následne do siene nevtrhol aj Nathaniel, neskontroloval situáciu a s ladnosťou nepreskočil svojho komplica.

„Dosť bolo otáľania!“

Roztvorím dvere a s treskom ich za sebou opäť zavriem. Ocitám sa na ďalšej dlhej chodbe. Napravo aj naľavo odo mňa sú dvere vzdialené asi tridsať metrov. Atis ma tu nepočkala a tak sa sama musím rozhodnúť, ktorým smerom sa vybrať.

„Kam asi mohla ísť Atis?“

Kľučka na dverách za mnou zavŕzgala a dvere sa začnú otvárať. Už nie je čas na rozmýšľanie. Atis nájdem neskôr, teraz sa musím stratiť tým dvom. Vydám sa chodbou v ľavo a keďže celá je pokrytá drevenými parketami alebo niečim podobným, celou chodbou sa ozýva dupanie dvoch párov nôh. V tento moment bolo tridsať metrov dlhších ako kilometer. Dvere ako by sa odo mňa stále viac a viac vzdiaľovali. Nathaniela už mám za pätami, keď konečne chytám kľučku a roztváram masívne dvere. Nechám ich roztvorené a naslepo kráčam izbou bez okien a osvetlenia. Svoj náskok nechcem stratiť chabým pokusom o zatvorenie dverí, keď viem, že Nathaniela ani jeho druha nezastavia. Nech robím čo chcem a hľadím kam chcem, v tme nevidím žiadne dvere a žiadny možný únik.

„Som v pasci!“

Pomyslím si. Dvere sa s vŕzganím zabuchnú a ja ostávam stáť na mieste ako socha.

Tak a teraz je hlavné nerobiť žiadne prudké pohyby a žiadne hlasné zvuky. Rukami nahmatám stolík za mojim chrbtom a opriem sa oň aby ma vo chvíli slabosti udržal na nohách. Jediný zvuk v izbe sú pomalé kroky a popritom vŕzgajúce parkety. Srdce sa mi prudko rozbúcha a nohy rozklepú. Kroky mieria naľavo odo mňa ale zakrátko smerujú priamo ku mne. Prstami kĺžem po lakovanom povrchu stolíka až narazím na niečo kovové. Nechcem sa moc nakláňať. Súdiac od toho, že s tým nie je ľahké pohnúť myslím si, že je to tácka s nejakou keramikou. Nahmatám jej kraj a pevne ho zovriem. Vŕzganie je počuť pár metrov na ľavo a stále sa približuje. Zatajím dych ale šťastie dnes nie je na mojej strane. Stolík na moje opretie nezareaguje veľmi prívetivo. Odsunie sa o pár centimetrov dozadu a drevo o drevo zavŕzga. Inokedy by to nebolo nič nezvyčajné ale v tomto tichu to znelo hlasnejšie a nebezpečnejšie ako výbuch atómovej elektrárne. Kroky a vŕzganie ustali. Tvár skrivím do bolestného výrazu a prudko dýcham. Rukou opäť nahmatám tácku a očami sledujem miesto odkiaľ sa naposledy ozvalo vŕzganie parkiet. Uši sa mi napínajú aby začuli nejaký zvuk ale všade panuje ticho. Prelomí ho až hlasité „šťuk“ a následne ma osvetli lúč baterky. Nezazriem tvár. Môže to byť Nathaniel alebo ten druhý chalan. Schmatnem tácku do oboch rúk a tresnem ňou čiernu siluetu po hlave. Kovový zvuk prehýbajúcej sa tácky, tvrdý dopad ľudského tela a rozbíjanie keramiky, ktorá z tácky dopadla na zem nastal v mojej hlave veľký rozruch. Všetky moje zmysly mi jasne naznačujú, že je čas utiecť. Svetlo z baterky osvetlilo tmavé dvere na druhej strane izby a ja sa okamžite vrhám k ním. Nepriateľ sa už zviecha zo zeme, no ja už zmiznem za dverami.

Opäť sa ocitám v úplnej tme. Za sebou cítim len chlad kovových dverí a pred sebou voľný priestor. Na stranách sa pridržiavam stien, ktoré postupne ako kráčam ďalej, začínajú byť chladnejšie a nakoniec sa spolu s podlahou menia na ostré kamene. Vzduch a všetko navôkol po pár metroch ochladlo asi o desať stupňov a mne začali naskakovať zimomriavky a drkotať zuby. Zúfalá aspoň trochu sa zahriať sa púšťam stien a objímam. Oči ma pália od toho ako sa v tej ničote snažím niečo zahliadnuť. Stačí len jedno neopatrné šliapnutie a padám k zemi. Hlava mi dopadá na kameň a v bezvedomí ostávam ležať. 

 

Bežím a kamennou chodbou sa ozýva ozvena mojich krokov. Všade je tma, iba cez malé štvorcové okná na zem predo mnou dopadajú kúsky mesačného svetla. Cítim sa, akoby som práve zabehla maratón. Pľúca mi chcú vybuchnúť a nohy si takmer necítim. Asi v polovici chodby sa hodím do najbližšieho temného kúta a nastražím uši. Chvíľu počujem iba moje prudko bijúce srdce a zrýchlený dych, ktorý sa snažím zatajiť ako najlepšie viem. Neúspešne. Som až príliš udýchaná aby som mohla len tak z ničoho nič zatajiť dych. Prekryjem si ústa rukávom a započúvam sa do priestoru navôkol. Všade je ticho. Opriem sa o chladnú stenu a zhlboka dýcham, pričom sa každú chvíľku strhnem a započúvam sa. Až príliš sa bojím, že by sa na koncoch chodby mohla vynoriť nejaká postava. Moje nohy mi vypovedali službu. Zveziem sa na studenú podlahu a potichu sledujem chodbu oboma smermi. Naskočili mi zimomriavky a začínam sa triasť.

„Do pekla, Nall!“ potichu zakľajem a vytiahnem sa na nohy.

„Ako ťa tu mám nájsť?“ pýtam sa sama seba a obzerám sa.

Urobím to ešte raz a pomaly vykročím do svetla. Doprava. Nestihnem prejsť ani tri metre, keď zrazu počujem hlasnú ozvenu krokov. Niekto beží mojím smerom. Zmätene sa obzerám na obe strany, ale nedokážem určiť odkiaľ prichádza zdroj tých krokov. Otáčam sa dokola v strede chodby a snažím sa rozhodnúť ktorým smerom sa mám rozbehnúť. Na obe strany by to bol risk päťdesiat na päťdesiat. Kroky počujem už príliš blízko. Rýchlo sa stiahnem naspäť do tieňa a na hlavu si natiahnem kapucňu. Len čo to urobím z rohu sa vynorí postava. Zadržím dych a snažím sa splynúť s kamenným múrom. Rúti sa chodbou a rýchlo sa približuje ku miestu, kde sa ukrývam ja. Každý jeden nerv v mojom tele chce utiecť, ale ja sa prinútim stáť namieste a nevydať ani hláska. Je to Nathaniel. Prebehne okolo mňa a ani nespomalí. Vydýchnem si až potom ako sa jeho kroky stratia v tichu. Vyjdem z tieňa a rozbehnem sa opačným smerom ako on. Snažím sa našľapovať najtichšie ako viem, ale aj tak počujem ozvenu svojich krokov. Zahnem za roh a do niečoho narazím. Zdvihnem zrak a na okamih sa zapozerám do prekvapených jantárových očí. Lenže prekvapený výraz rýchlo vystrieda nenávistný pohľad. Pevne ma schytí za ramená a bleskovo pritlačí o stenu aby som nemohla ujsť. Vystrašene vykríknem. 

 

„Atis!“

Vykríknem, otvorím oči a prudko sa posadím, čo bola chyba. V hlave mi treští ako keby som zažila najväčšiu party a poriadne to prehnala s alkoholom. Chytám sa za hlavu a rozmýšľam o tom čo sa práve teraz stalo. Bola som Atis. Cítila a videla som všetko čo ona. Dokonca som mala strach spolu s ňou. Otázkou teraz ale je, či to všetko bola pravda a naozaj sa to stalo alebo to bola len jedná mojich nočných môr. Opieram sa o stenu a čakám kým mi v hlave prestane aspoň trocha prúdiť bolesť. Odrela som si koleno, ktoré štípe a zrejme aj krváca ale v tejto tme nič nevidno. A v tom sa mi v hlave rozsvieti.

„Moje nervy. Ja som tak sprostý človek, že aj kniha rekordov je na moju sprostosť málo.“

Z pliec si stiahnem batoh a vyberiem baterku. Celý ten čas som ju mala pri sebe, no aj tak som kráčala v tme. Nechápavo krútim hlavou sama nad sebou a rozsvietim. Konečne zbadám kameň o ktorý som sa potkla. Je taký veľký, že s baterkou by som ho nemohla prehliadnúť. Prekrútim očami a pomaly vstanem. Batoh držím v ľavej ruke a baterkou si svietim pod nohy. Všade samá skala a chlad. Pery mám určite modré aj keď si do nich zahryzávam.

„Snáď odtiaľto vedie aj cesta von.“

Povzdychnem si a opatrne našľapujem. Na strope sú zavesené imitácie netopierov a pavúkov. Moment, teraz sa pohli. Zhlboka sa nadýchnem. Fajn, usudzujem, že je čas odtiaľto čo najskôr zmiznúť. Zrýchlim krok a neďaleko predo mnou konečne jaskynné prostredie vystriedajú hlina a betón. Uľaví sa mi.

„Super, tak čo najrýchlejšie von.“

Teraz, keď už sa povrch po ktorom bežím vyrovnal, nemusím sa sústredene pozerať pod nohy a hľadať niečo na čom by som opäť zakopla. Postupujem čoraz vyššie, dovolím si tvrdiť podľa stúpajúcej teploty v tunely.

„Naila!"

Vystrašený výkrik, možno zúfalý sa niesie celým tunelom. Zostanem stáť a po chrbte mi prebehne mráz a kvapky potu.

„Atis!“

Poviem si vystrašene sama pre seba. Krik sa neozval z ďaleka a to znamená, že tu niekde musí byť východ. Rozbehnem sa vpred a o pár metrov nájdem železný rebrík, nad ktorým sú padacie dvierka. Vyzerá nestabilne ale je to jediná cesta hore, zrejme. Nemám čas hľadať ďalší východ, keď Atis potrebuje pomoc. Roztrasenými rukami sa zapieram o železné rebriny a stúpam na hor. Rozsvietenú baterku držím v zuboch a mám čudný pocit, že spolu so mnou sa trasie celý rebrík. Nedívam sa hore, čo sa mi neskôr vyplatí. Mojej hlave uštedrím ďalší náraz. Tentokrát o dvierka. Baterka mi vypadne a už ju nestihnem zachytiť. Padá dole a o sekundu sa rozbije o betónovo hlinenú podlahu. A znova v tme. Pritisnem sa k rebrinám, a čakám, kým trieštivý zvuk nezanikne. Ak práve niekto nado mnou prechádzal, musel to počuť. Ak ma nájdu, budem sa brániť. Prejde hodná chvíľa a nič sa nestalo. Zdvíham jednu ruku a zapriem sa do dvier. Hneď ako ich otvorím, obklopí ma mesačné svetlo, ktoré do miestnosti dopadá cez oblúkové okná. Miestnosť je úplne prázdna. Ale ako dlho? Rýchlo vyšplhám hore a potichu padacie dvierka zavriem. Podídem k jednému z okien a pozriem na rozľahlú krajinu. Hneď pred zámkom je ZOO a pár reštaurácií. Myslím, že by sa tu Lii páčilo. Prišli by sme tu a spolu si vypočuli krásnu históriu tohto zámku. Potrasiem hlavou.

„Hlupaňa. Atis chytili a ty tu pozeráš z okna a spomínaš na priateľov, ktorý sú v bezpečí a niekoľko stoviek kilometrov ďaleko.“

Hreším potichu sama seba. Otočím sa a s nebojácnym výrazom vybehnem z miestnosti na chodbu, po ktorej som pred chvíľou prešla ako Atis. V rýchlosti mojej chôdze si prezerám všetky uličky pokiaľ nenájdem tú, do ktorej chcela ujsť. Na mieste, kde ju ten sviniar chytil nájdem na zemi spadnutý zlatý medailón. Na sto percent som si istá, že je Atisin, pretože ho často držala v rukách a zrejme taktiež spomínala na domov ako ja pred chvíľou na priateľov. Určite je pre ňu veľmi dôležitý. Zodvihnem ho a schovám do vrecka.

„A teraz kam?“

Absurdná rečnícka otázka. Na konci uličky sú však pootvorené dvere a tak sa vydám k ním. Nič nenachádzam len ďalšie dvere. Už sa chcem vrátiť späť, keď začujem hlas.

„Kde je tá kniha? Dobre viem, že ju ukrývaš.“

„Koľko krát ti mám ešte povedať, že so mnou len márniš čas. Ja ti to aj tak nepoviem. To už ma radšej zabi.“

Atisim hlas znel akosi inak. Bolo v ňom plno hnevu a žiaden strach. Takúto ju nepoznám. Pousmejem sa a nazriem dnu cez kľúčovú dierku. V slabom svetle ju vidieť stáť pri okne a nahnevane vytŕčať bradu. On stojí o tri metre ďalej v strede miestnosti a stráži dvoje dvere. Jedny za ktorými sa schovávam a ešte jedny na druhej strane. Pár sekúnd sa nezmôže na slovo, ale potom sa narovná a z puzdra, čo mu visí na opasku, vyberie nôž.

„Fajn, ako myslíš.“

Pomalými krokmi sa blíži k nej s pobaveným úškrnom. Vyžíva sa v tom. Už nemôžem ďalej čakať. Ten cvok jej naozaj ublíži. Stisnem kľučku a vrútim sa do miestnosti sprevádzaná hlasným dupotom. Toho chudáka to síce prekvapí ale vôbec nezaváha. Pritisne zo zadu Atis nôž na krk a žmurkne na mňa.

„Nie! Prestaň!“

Zvriesknem a zostanem stáť na mieste. Hlas sa mi trasie. Mám strach.

„Neubližuj jej!“

Snažím sa upokojiť a sústrediť ale je to veľmi ťažké. Vedela som, že skôr či neskôr sa niečo podobné stane. V hlave sa mi premieta viacero možných stratégií ako mu zobrať nôž, ale všetky postupne zamietam. Jeden pohľad na jeho šialený výraz a viem, že by to bola hlúposť. Skúsim sa o krok priblížiť.

„Si normálna? Ešte jeden krok a je po nej!“

Poslúchnem ho. Nôž tlačí Atis až na krk a ona zaviera oči. Ruky má zviazané za chrbtom a ten chalan jej ich pevne zviera voľnou rukou.

„Prosím, pusť ju!“

Hlesnem a pozriem mu do očí. Sú jantárovej farby ale s iskričkami šialenca.

„Ty si naozaj šialená. Prečo by som to robil?“

Pomaly sa vystriem. Len žiadne prudké pohyby. Keď to nejde po dobrom, skúsim vyjednávať.

„Dám ti za ňu čo len budeš chcieť. Aj tu hlúpu knihu, len ju pusť!“

Zúži pohľad a premeria si ma.

„Máš ju pri sebe?“

Atis sa snaží pokrútiť hlavou a ústami mi naznačí aby som nič nevravela. On sa však uškrnie a potiahne ju ešte viac k sebe.

„Áno, mám ju.“

Odvetím s povzdychom.

„To je skvelé. Naozaj skvelé. A ako sa vlastne voláš? Viem, že sa meno začína na N ale zabudol som ako ďalej.“

Prekvapene naň pozriem. Načo potrebuje poznať moje meno? Nechcem aby o mne vedel čo i len o trošičku viac ako ja o ňom.

„Povedz tvoje a ja poviem to svoje.“

Zrejme hrám jeho obľúbenú hru, pretože prikývne a naozaj mi ho prezradí.

„Som Raven. Teší ma. Ruku ti však nepodám, pretože držím túto Atis, či Anaitis, že? My už sme sa zoznámili.“

Jeho úsmev by som mu najradšej vyškrabala z tváre ale musím zachovať pokoj.

„Ja a Atis nesieme to isté meno, lenže každá máme svoju skrátenú verziu. Takže som Anaitis ale volajú ma Naila.“

S nechuťou pozorujem jeho úškrn. Zrejme mu to príde nesmierne vtipné ohrozovať niekoho a pri tom sa zoznamovať s ďalším nepriateľom.

„Nemôžem ale povedať, že ma teší. Prepáč.“

Zaškľabím sa a vrhnem po ňom vražedný pohľad. Raven, ten nechutný blázon, sa pobavene zasmeje a pristúpi s Atis o krok bližšie.

„Tak teda Naila. Mám lepší nápad. Počkáme kým nás tu nájde Nathaniel a chytí teba. Čo na to povieš? Budeme vás mať obe aj knihu. Komplet.“

Preglgnem, ale hrča v hrdle mi aj tak narástla. Som bezmocná. Všetky esá ,má v rukách on.

„Ale čo sa deje, Naila? Myšlienka na vaše stretnutie ti nerobí dobre? No ani sa ti nečudujem.“

Atis na mňa nechápavo hľadí. Zatnem päste a zrazu sa všetok môj strach premení na nenávisť. V ústach má šteklí pár štipľavých poznámok ale nestihnem ich povedať. Dvere na druhej strane sa rozletia a objaví sa v nich, práve spomínaný, Nathaniel. Jeho pohľad spočinie na mojej tvári a ja rýchlo pred ním cúvam. Zastanem až keď je medzi nami päť metrová vzdialenosť a Raven s Atis. Táto situácia sa čoraz viac zhoršuje. Netuším ako zachrániť kamarátku, keď mi v tom chce zabrániť chalan, ktorého som pred pár dňami takmer pobozkala.

„Práve včas, braček.“

Raven venuje spokojný pohľad Nathanielovi a potom sa na mňa zaškľabí.

„S radosťou ti prenechám Nailu a ja zatiaľ zoberiem do úkrytu túto druhú.“

Pohne sa s Atis k dverám ale ja sa pohnem s nimi.

„Nie!“

Sprostosť, taká sprostosť! Ako sebou Raven škubne a potiahne Atis, nôž jej na krku spraví hlbší škrabanec, z ktorého začne tiecť malý prúd krvi.

„Ty asi nechápeš, že máš v rukách jej život. Čím viac sa budeš približovať alebo o niečo pokúšať, tým jej šancu na prežitie skracuješ.“

Neveriacky na mňa hľadí, ako by som vôbec nechápala čo sa deje a v akej som situácii. Vôbec sa mi nepáči, že mám v rukách niečí život. Ticho, ktoré nastáva mi driape uši. Som naozaj taká hlúpa? Nie! Snažím sa len nájsť iné východisko, ako nechať ju odísť s ním.

„Raven, Atis radšej zoberiem ja a ty sa postaraj o Nailu. Vieš kde je úkryt, takže sa tam bez problémov dostaneš.“

Prerušuje ticho Nathaniel ale nespúšťa zo mňa oči.

„Nie! V žiadnom prípade!“

Zreve na celú miestnosť Raven až podskočím od ľaku. Nakloní hlavu na stranu a pozoruje ma ako nejaký zaujímavý objekt, čo nie je vôbec príjemné.

„Ty si jednoducho musíš riešiť svoje problémy sám.“

Odmlčí sa a sklopí zrak.

„Vravel si mi, že boj nie je hrá na fér a nefér. Preto nemám mať zľutovanie.“

Keď som Nathaniela spoznala, ani by mi nenapadlo, že by tieto slová mohol niekedy povedať. Teraz ma to však vôbec eprekvapuje.

„Najlepšie by bolo, keby si ju zabil a zobral knihu. Jedná čarodejka nám bude stačiť a myslím si, že aj ty budeš radšej vidieť pri našich ľuďoch Atis ako ju.“

Pre boha. Čo majú v pláne s ňou robiť? Hlavou mi preblesnú všetky možnosti od mučenia až po nemilosrdné odtínanie údov. Raven zloží nôž a sotí Atis k dverám. Tá ledva udrží rovnováhu ale aj tak naráža do dverí. Zastoná a so zviazanými rukami za chrbtom sa nedokáže postaviť. Na nohy ju prudko postaví Raven a otvára dvere, za ktorými s ňou mizne a ja sa nečinne pozerám. Aspoň viem, že Atis na niečo potrebujú a preto bude žiť. Lenže ja mám teraz väčší problém. Nathaniel zostal so mnou v miestnosti sám a zrejme sa ma pokúsi zabiť. 

Teraz hľadíme jeden na druhého a očakávame útok. Lenže ani on ani ja sa k ničomu nemáme.

„Máme teda dve možnosti."

Ujme sa slova.

"Buď nebudeš robiť problémy a pôjdeš so mnou a zasa sa uvidíš s Atis, alebo ťa budem musieť zabiť.“

Zalapám po dychu. Hovorí to kľudne a láskavo. Ako by sme preberali možnosti ako vypočítať zložitú úlohu z matematiky.

„Nechcem ťa zabiť a tak dúfam, že pristúpiš na tú prvú možnosť a necháš sa odviesť.“

Odfrknem si. Bola by som síce pri Atis, lenže tým by získali nás obe a ešte aj knihu. Presne ako povedal Raven. Komplet! A to nemôžem dopustiť.

„Prečo ma nechceš zabiť?“

Spýtam sa ho s pohŕdavým tónom v hlase. Lezie mi to na nervy. Vyzerá presne ako v tú noc na festivale a to ma ochromuje. Hľadím naň a v žiadnom prípade neuhnem pohľadom. Priam ho ním spaľujem. To napätie nakoniec ukončí on a sklopí zrak.

„Nedokázal by som to.“

Ak som pred tým lapala po dychu, tak teraz som už druhý dych nenašla. Líca mi planú a oči na okamih zjemňujú pohľad. Ako to do čerta myslel? Prečo by ma taký skúsený zabijak, teda súdiac po tom čo som počula o roly poradcu na súboje, ako to, že by ma nedokázal zabiť? Toľko dní nás naháňali a keď už jednu z nás majú a mňa nepotrebujú, on sa ma nedokáže zbaviť? Som ešte viac nahnevaná, pretože vôbec ničomu nechápem. Žily na pravej ruke sa mi napnú a ja musím hýbať prstami.

„Tak s tým ti rada pomôžem.“

Poviem cez zaťaté zuby. Cítim ako sa mi v tele zbieha energia a potrebujem ju zo seba dostať. Vystriem ruku jeho smerom zavriem oči a vyslovím prvé čo ma napadne.

„Recede.“

Nad srdcom mi zažiari symbol a z neho rýchlo prúdi do mojej ruky moc, ktorá sa vymrští a zasiahne Nathaniela rovno do hrude. Odhadzuje ho až na stolík vzadu v miestnosti, ktorý sa láme a nádoby na ňom s rinčaním padajú na zem. Nathaniel sa nehýbe a to je moja šanca utiecť. Ešte pred tým ako odídem, skontrolujem v akom je stave. Nemala som v úmysle ho zabiť, ale tá moc ho odhodila takou silou, že netuším ako veľmi sa udrel. So strachom ho chytám za hlavu a jemne mu ju nadvihnem. Trocha krváca na čele a vzadu na hlave sa mu robí poriadna hrča ale pravidelne dýcha.

"Si v poriadku."

Vydýchnem si. Pozriem k dverám, ktorými Nathaniel vstúpil. Hlavu položím opatrne na zem, rozopnem si náramok a položím ho Nathanielovi na hrudník.

"Myslím, že by to nefungovalo."

Pousmejem sa a viac sa nezdržujem. Cez širokú spleť miestností a chodieb sa nakoniec dostanem von z hradu.

„Tak tu sa už nikdy nevrátim.“