Píšeme si svoje sny

Atis

Raven ma tlačí temnou kamennou chodbou zámku. Jednou rukou mi pevne zviera moje zviazané ruky a v druhej ma pre každý prípad pripravený veľmi ostrý nôž. Viem, že je ostrý. V sieni mi ho na krátky moment pritlačil k môjmu krku o trochu viac, a porezal ma. Nie je to nič vážne, ale aj tak mi krv z tohto "škrabanca" zašpinila mikinu.

Nie!

Nie je to moja mikina. Ja nemám žiadnu mikinu. Túto mikinu mi požičala Nal.

Nal, jediná osoba na tomto svete, ktorá mi je blízka. Pri ktorej sa môžem správať prirodzene a uvoľnene. Pri ktorej mi srdce hovori, že jej môžem dôverovať a povedať jej všetko. Ale nikdy som to neurobila. Zakazoval mi to môj vlastný rozum. Poznáme sa predsa iba tri dni, a skoro vôbec nič o sebe nevieme. Ale aj tak bola v sieni ochotná vydať im za mňa hoci aj knihu.

"Pohni sa!" vytrhne ma z mojich myšlienok Raven.

"Svojej milej kamarátke Nal, už aj tak nepomôžeš." zasyčí mi do ucha a nahlas sa rozosmeje. V prázdnej chodbe to vytvára strašidelnú ozvenu..

Pri pomyslení, že Nal môže práve teraz umierať v bolestiach, alebo už niekde ležať mŕtva, sa mi zatočí hlava. Mám stiahnuté hrdlo a do očí sa mi tisnú slzy. 

Prestaň! Zahriaknem sa v mysli. Teraz sa nemôžem rozplakať, aj keby som to najradšej urobila. Proste iba tak spadnúť na zem a vyplakať si dušu. Ale nie, musím byť silná. Silná ako Nal, ktorá mohla utiecť, ale namiesto toho sa ma pokúšala zachrániť. 

Takú radosť mu neurobím, nerozplačem sa.

Roztrasene sa zhlboka nadýchnem a kráčam ďalej, ale myšlienkam na ňu nedokážem zabrániť.

Teraz prechádzame po chodbe s oknami, dosť veľkými na to, aby som cez ne videla nádvorie zámku. Vidím aj miesto, na ktorom som Nal presviedčala, aby sme išli na prehliadku. Na prehliadku zámku, ktorá ju zabila. Môžem za to ja. Nemôžem sa zbaviť pocitu, že som ju zabila ja. Som vrah.

Pozerám sa na nádvorie, keď v tom...

Na krátky okamih som zahliadla štíhle dievča a brčkavými vlasmi a ruksakom na chrbte prebehnúť cez osvietenú časť nádvoria a zmiznúť v tieni. Bola to Nal. Musela to byť ona. Jej vlasy neklamú, a kto iný by mohol v noci vybehnúť zo zámku. Nal žije!

Od radosti sa mi roztlčie srdce, ale navonok neukážem nič. Raven sa do okna nepozeral a nevšimol si ju a ja mu na to nechcem dať dôvod. Toho druhého, Nathaniela, som za ňou nevidela, takže dúfam, že sa jej podarí ujsť niekde do bezpečia, aj keď pochybujem, že také miesto pre nás dve môže existovať.

Napadla mi ta najhlúpejšia vec, aká ma mohla kedy napadnúť. Nathaniel nezabil Nal, podarilo sa jej ujsť. Aspoň na teraz. Ale stále ju môžu vydierať mnou. Lenže keby nemali ani mňa... 

Nenápadne sa poobzerám dookola. Cez okná dopadá na chodbu celkom dosť svetla z vonkajšieho osvetlenia hradu. Chodba asi po 10 metroch zahýba doprava. Pozriem na Ravena. Obzerá si staré obrazy a brnenia okolo ktorých ideme, ale stále mi pevne zviera rameno. Všimnem si, že jeho jantárové oči skúmavo behajú po obrazoch a rozoznávajú každý jeden detail. Konečne v nich nemá to šialené svetlo. Teraz žiaria obdivom, ale zároveň sú zastreté. Akoby skúmal obraz a zároveň svoju dušu. Zrazu sa na mňa pozrie a zamračí sa. Rýchlo sa odvrátim. Uvedomím si, že srdce mi bije ako splašené.

Nal! Prebehne mi hlavou.Musím mu ujsť. Znova naň pozriem, ale tentoraz len na chvíľku. Stále skúma obrazy. Teraz je moja chvíľa. Cítim, že zovretie môjho ramena na okamih poľavilo, ale hneď na to mi rameno stisol ešte silnejšie. Znamená to, že už ho z neustáleho zvierania rozbolela ruka? Ani by som sa tomu nečudovala, veď tú moju si už vôbec necítim.

O šesť metrov chodba zahýba doprava. Zhlboka sa nadýchnem a z celej sily ho kopnem kolenom do brucha. Len na moment zachytím jeho nechápavý pohľad a potom sa zohne od bolesti a uvoľní zovretie ruky. Vytrhnem sa mu, rýchlo otočím a rozbehnem. Okná sa roztrieštia, brnenia rozsypú a obrazy popadajú zo stien. Super, ďalšia nekontrolovaná tlaková vlna. Bežím čo najrýchlejšie a vyhýbam sa popadanému brneniu. Dúfam, že zasiahla aj Ravena. Keď zahýbam doprava, neovládnem sa a pozriem za seba. Raven tam nie je!

Vykríknem. Neviem kde to som. Krúti sa mi hlava. Polo-opretá o stenu ležím na zemi medzi rozpadnutým brnením. Vidím, ako ku mne kráča Raven. Chytí ma za rameno a prudko zdvihne zo zeme. Zatmie sa mi pred očami. To neustále narážanie hlavou, mi nerobí dobre. Sotí ma o stenu a ja skoro neudržím rovnováhu. Zaostrím naňho.Celý sa trasie a v očiach mu planie hnev. Pristúpi ku mne s nožom ruke, chytí pod krk a z celej sily pritlačí o stenu. Lapám po dychu a snažím sa mu vytrhnúť. Ale na tvár mi priloží nôž a zašepká do ucha: „Tak ty si mi chcela ujsť, čo? Radím ti, aby si to už nikdy neskúšala, lebo mne nikdy neujdeš. Vždy ťa chytím, tak si to láskavo zapamätaj!“ syčí mi do ucha a hlas sa mu pritom trasie hnevom.

„Rozumela si?“ zatlačí ma k stene ešte viac a nožom mi urobí škrabanec na líci. Nemôžem dýchať. Začína sa mi zahmlievať pred očami. Pustí ma a ja sa zveziem na zem a rozkašlem. Cítim ako mi znova krváca škrabanec na krku. Ani raz sa poriadne nenadýchnem a Raven ma znovu stavia na nohy. Pevne chytí moje rameno a núti ma kráčať. Ideme rýchlo. Ešte stále som omráčená a nestíham vnímať kade ideme. 

Ani si neuvedomím ako a ocitnem sa na nádvorí. Raven ma ťahá do najbližšej bočnej uličky k malej čiernej dodávke. Zastaneme pod pouličnou lampou. Zasunie si nôž za opasok a voľnou rukou začne hľadať niečo vo vreckách. Pravdepodobne kľúče od dodávky.

„Á, pozrime sa,“ uškrnie sa na mňa, „celkom som zabudol, že mám aj toto!“ S víťazoslávnym výrazom v tvári mi strčí pod nos malú, zazátkovanú fľaštičku.

Nechápavo sa naňho pozriem:„aha, a čo to má ako byť?“

„Nerob sa hlúpa, fakt ti nato neskočím,“ prevráti očami a zubami vytiahne zátku. Pred očami mi podrží fľaštičku. Je v nej nejaká priesvitná tekutina.

„Doteraz si mi nemohla ublížiť, ale teraz budeš už úplne neškodná,“ šplechne mi do tváre celý obsah fľaštičky. Zarazene sa naňho pozriem, ale potom vykríknem od bolesti. Akoby sa mi milióny malých ľadových ihličiek zapichlo do tváre. Bolesť je v okamihu preč.

Vystrašene sa naňho pozriem: „čo to bolo?“

Ale on sa iba zasmeje a odomkne dodávku kľúčmi, ktoré medzitým našiel. Otvorí zadné dvere.

„Nastúp,“ kývne hlavou k autu.Keďže nemám záujem byť ešte viac dootĺkaná, ako som, poslúchnem ho. Ale môj škaredý pohľad mu venujem taktiež. Všimne si ho, na čo sa znova iba zasmeje a vlezie za mnou. Už ma ten jeho smiech začína vážne rozčuľovať.

Vytiahne nôž a rozreže mi putá, ale vzápätí mi už ruky šikovne pripútava k sedadlu spolujazdca.

„Počkaj ma tu,“ nakloní sa ku mne, „vlastne aj tak nemôžeš nikam ísť,“ frkne mi prstom do nosa.

Vyjde z dodávky a zamkne ma v nej. Pozorujem ako sa oprie o zadné dvere a prekríži si ruky na prsiach. Čaká a ja čakám s ním, aj keď nedobrovoľne. Nathaniel stále neprichádza. Buď stále hľadá Nal, ktorú dúfam nenájde, alebo ešte niekde leží a nad hlavou mu lietajú hviezdičky. Tu druhú možnosť vôbec nevylučujem. Verím, že Nal by toho bola schopná. Zabiť ho, to nie. Ale omráčiť, aby mohla ujsť. Áno, to by šlo. Každopádne ho musela vidieť už pred ich našťastie nevydareným pokusom zabiť nás vo Frankfurte. Už v tej pivnici ho oslovila menom, ale bola z neho úplne mimo. A aj on z nej, aj keď sa snažil ovládať. Nechcela som sa jej na to pýtať, keď bola zranená. Vlastne ešte stále je. A neskôr sa mi jej už na to nechcelo pýtať vôbec, lebo po prvé, sme na to v podstate nemali čas a po druhé, bola z toho očividne v šoku. Ale teraz by ma to už naozaj zaujímalo.

„Páni, Atis!“ šepla som a pokrútila hlavou.

Čo mi to tá Nal urobila? Od smrti rodičov som sa nikdy vzťahmi iných ľudí nezapodievala a teraz som zvedavá. Áno, som zvedavá, čo sa deje, alebo skôr stalo, medzi Nal a Nathanielom. Pri spomienke na rodičov samovoľne myknem rukami. Obyčajne by som už dávno nimi objímala svoj medailón, ale to by som, pravdaže, nemala ruky pripútané k operadlu spolujazdca. 

Panikárim. Vykrúcam si hlavu do všetkých možných uhlov a pokúšam sa zahliadnuť aspoň retiazku, na ktorej môj medailón visí. Snažím sa pomocou úst nadvihnúť Nalinu mikinu a pozrieť sa na naň. Moje obavy sa potvrdili. Vôbec ho necítim a ani som ho nezahliadla. Pamätám sa, že keď som v zámku zaspávala, hrala som sa s ním ako vždy. Musí byť niekde tam. Pri tej šialenej naháňačke sa mi musela roztrhnúť retiazka. Je mi za ním naozaj smutno. Mala som ho tak dlho, že sa teraz cítim byť neúplná. Akoby niečo zo mňa chýbalo.

V tom mi to dôjde.

Pri pomyslení, že ma učitelia považujú za múdru a bystrú, sa cítim naozaj previnilo. Som to ja len hlupaňa! Veď mám predsa schopnosti! Celý ten čas, ma ani len nenapadlo použiť ich.  Ešte som si na ne očividne nezvykla. Akoby som aj mohla. Veď o svojich schopnostiach viem ani nie celé štyri dni a ešte stále tomu poriadne neverím. Ale to ma v žiadnom prípade neospravedlňuje.

To slovko si pamätám. Bolo prvé, ktoré som použila.

Obzriem sa za Ravenom, ale ten sa ani len nepohol. Nepozerá sa mojim smerom. Pre istotu sa natočím tak,aby som mu zakryla výhľad na modrú žiaru, ktorá by mi mala vychádzať z malíčka. Priblížim sa mojimi perami čo najbližšie k rukám a šepnem: „Laxare!“ akoby som to hovorila tým povrazom. Čakám. Vôbec nič sa nedeje. Skúšam to ešte raz. Znova tým povrazom šepkám, aby sa rozpadli a pustili ma na slobodu, ale znova sa nič nedeje. Nerozumiem tomu. Veď vo Frankfurte to fungovalo hneď na prvý krát.

No tak teda dobre! Skontrolujem, či ma Raven nepozoruje, ale vyzerá to, že sa ešte stále ani len nepohol. Vzpriamim sa a poviem, teraz už nie pošepky, ale iba celkom tichým hlasom: „Laxare!“ Znova nič. Absolútne nič sa s tými otrasnými povrazmi nestalo. Zúrivo mykám rukami a snažím sa uvoľniť si ruky zo zovretia slučiek povrazu, ale výsledok je taký, že sa mi iba viac zarezali do zápästí. Zúfalo, zo slzami v očiach, si opriem hlavu o ruky. Odpovede na otázky, čím ma to polial a čo myslel tým, že teraz som už neškodná, sú zodpovedané. Ležia mi priamo na dlani. Tou tekutinou mi zobral moje schopnosti, a ja sa teraz neviem rozhodnúť, či ma viac desí to, že som proti ním teraz úplne bezbranná, alebo to, že mi chýbajú moje schopnosti. Keď som sa o nich dozvedela, chcela som sa ich zbaviť. Bála som sa ich. Vlastne toto celé zapríčinil tento nechcený talent. Ale teraz, keď sú preč, uvedomujem si, že mi chýbajú. Aké by to bolo jednoduché. Jedným slovkom rozviazať putá, druhým otvoriť dodávku a utiecť do tmy.

„ No konečne!“ Ravenov hlas ma vytrhne zo zamyslenia. Zdvihnem hlavu a pozriem sa naňho. Stojí vzpriamene a pozerá sa kamsi do tmy. Skoro si vykrútim krk pri snahe zistiť kto prichádza. Práve začnú odbíjať hodiny na kostolnej veži v meste, keď aj ja v tme rozoznám rýchlo sa pohybujúcu siluetu človeka.

Pomaly rozoznávam Nathanielov nahnevaný hlas: „...byť už dávno preč! Čo tu ešte robíš?!“

Raven pokrúti hlavou a znova sa s prekríženými rukami oprie o dodávku. „No čo asi? Žeby som čakal, kedy sa konečne uráčiš prísť? Čo si tam toľko robil?“

Nathaniel už stojí pri dodávke a ja ho zreteľne počujem: „Mal si už ísť. Dobehol by som ťa.“

Cítim niekde pod povrchom jeho hlasu nervozitu?

„No jasné,“ odfrkne Raven, „čo si tam toľko robil?“

To by zaujímalo aj mňa. Videla som, ako Nal vybehla zo zámku, ale odvtedy už ubehlo veľa času. Mohlo sa toho udiať veľa, kým ja som tu čakala, zavretá v dodávke. Nahnem sa, aby som lepšie videla na Nathaniela. Lampa vzadu mu neosvetľuje tvár, takže vidím iba jeho obrysy.

„Nič,“ povie rázne Nathaniel.      

„No jasne, a ty si myslíš, že ti to uverím?“ Raven začína byť vytočený.

„Mal si byť už dávno preč! Čo sa jej bojíš, alebo čo?“

Vyzerá to, že Nathaniel udrel klinec po hlavičke. Raven sa napne, ale prehovorí pokojným hlasom: „Väčšinou ti to netrvá ani minútu. Čo si tam zablúdil?“ nahne sa k Nathanielovi. „Alebo si ju predtým, ako si jej guľku zavŕtal rovno medzi oči ešte stihol aj pretiahnuť?“

Začína mi byť vážne zle.

„Nie, vieš dobre, že...“ Nathaniel mu skočí do reči, ale Raven je už rozbehnutý.

„Viem dobre, že si s ňou niečo mal! Naozaj si myslíš, že som až taký sprostý, aby som si to nevšimol? Ona ťa poznala už v pivnici. Vedela tvoje meno!“

„To bola náhoda.“

„Ja nie som sprostý!!“ Zmĺkne a obzrie sa okolo. Asi si uvedomil, že kričí.

„Hovor!“ povie tichšie, ale o to prísnejšie.

Nathaniel rezignovane zvesí plecia. „Proste som ju predtým stretol na letisku. Vtedy som ešte nevedel, že je jedna z potomkov.“

Takže sa naozaj poznajú!

„Aha, a to sa ti tak zapáčila, že si si ju hneď začal omotávať okolo prsta, hej? A to som si myslel, že po Erin s tým už konečne prestaneš,“ rozhadzuje rukami. „Tak to aby som vyvesil oznam: Pozor, pozor! Veľký lámač vašich sŕdc je už opäť na koni!“

„Ale, Prosím ťa,“ zarazí ho Nathaniel. „Koľko krát si ich, pri tvojej neschopnosti zbaliť ich normálne,dostal do postele tak, že si ich utešoval a nechal ich vyplakať sa na tvojom ramene?“ rozhadzuje rukami rovnako afektovane, ako predtým Raven. „V podstate ti robím láskavosť!“

Toto asi nemal povedať.

„Tak láskavosť, hej?!“ Zatne päste. „Tak takto to berieš?“ Raven sa neudrží a chytí Nathaniela za tričko. Je od neho o pár centimetrov nižší, ale to mu nezabráni zatriasť s ním ako s kusom handry, prv než stihne zareagovať. „Tak ty mi tým robíš láskavosť?!“ sotí ho pod lampu a zasekne sa.

“Ty si zranený,“ povie zarazene.

Zranený? Kľaknem si na sedačku, aby som dovidela na Nathaniela, ležiaceho pod lampou. Naozaj! Na hlave má poriadnu modrinu, z ktorej vyteká tenký pramienok krvi.

„To nič nie je,“ Zamrmle a postaví sa.

Raven ho pozoruje: „Nathaniel, zabil si ju?“

Odvráti pohľad a neodpovedá.To Ravena znova rozzúri.

„Odpovedz! Zabil si ju vôbec?!“ znova ho chytí za tričko.

Nathaniel ho od seba tentokrát odstrčí. „Nie. Ušla.“

„Ty si ju nechal zraniť ťa a ešte aj utiecť?“

„Použila proti mne silné kúzlo!“

Áno, teraz som na Nal skutočne hrdá.

„Nevyhováraj sa! Mal si na ňu vyliať premer!“

Premer? Tak sa to volá?

„Tak som to nestihol!“ rozhodí okolo seba rukami.

„Vie, že máme ju.“ Kývne smerom ku mne.

Na chvíľu stuhnem od strachu, ale potom si uvedomím, že na sklách je nepriesvitná fólia, takže ma nevidia.

„Sama prilezie aj rovno pred vodcov a sama im tú knihu aj odovzdá. Keby som ju zabil, kniha by mohla znova zmiznúť.“

Očividne vie ako na Ravena. Ten len rezignovane pokrúti hlavou a znova sa oprie o dodávku.

„A ty by si sa tiež mohol pochváliť. Ako sa jej podarilo rozbiť ti nos? To bolo taká divoká, keď si ju zväzoval?“ tiež sa oprie.

„Nie, za to nemôže ona,“ Vzdychne Raven zahanbene.

Je pravda, že keď som doňho na chodbe vrazila, nos už rozbitý mal.

„To si si to zase niekde napálil, keď si obdivoval tie svoje obrázky?“ rozosmeje sa.

„Proste som zakopol,“ odvrkne mu Raven, na čo sa ešte viac rozosmeje. Raven iba so znechuteným vzdychom pokrúti hlavou a povie: „Prestaň sa smiať a daj mi premer.“

Zaúčinkuje to. Nathaniel sa prestane smiať a vážnym tónom povie: „Ten môj sa rozbil, keď ma napadla. Budeme si musieť vystačiť s tým tvojím.“

„Do pekla!“ vyskočí Raven a z celej sily kopne do kolesa.

„Znova? To si vážne taký sprostý, že to na nich vždy vyleješ hneď celé naraz?

„Nastúp,“ pokynie Nathanielovi a odomyká dodávku. Rýchlo sa otočím znova dopredu.

„To nestihneme, ani keby si to na ňu vylial práve teraz!“

Znamená to, že sa mi schopnosti vrátia?

„Tak vymyslíme niečo v aute.Nechcem, aby sa tu náhodou vynorila ešte aj tá, ktorú si nezabil a nechal len tak ísť!“

To Nathaniela presvedčilo. „Fajn,“ pristúpi k autu.

„Šoférovať budem radšej ja,“ povie Raven.

„ A to už prečo?“ ohradí sa.

„Máš rozbitú hlavu,“ pokrčí plecami.

„A ty nechceš sedieť vedľa nej,“ vzdychne si Nathaniel.

Nechce sedieť vedľa mňa? Už predtým som si všimla, že sa na mňa díva s odporom a nenávisťou. Ale prečo? Nathaniel sa tak nepozerá, aj keď priateľským pohľadom to tiež nemôžem nazvať. Čo som mu urobila?

Po chvíli kľučkovania úzkymi uličkami, sa dostaneme na hlavnú cestu. Celý čas sa pozerám von oknom, lebo pri pohľade na tých dvoch mi vždy začína byť zle.

Sedím v aute s dvoma zabijakmi. Jeden z nich je chronický sukničkár a druhý zase bitkár, čo sa nedokáže ovládať.

Paráda Atis, pekná bilancia na začiatok dňa!

Mám chuť plakať a smieť sa zároveň. Keď som pred týždňom čítala jednu dobrodružnú knihu,vravela som si, aké musia mať všetci knižný hrdinovia šťastie, keď prežívajú všetky tie nevšedné zážitky, zatiaľ čo ja sa na lúke rozprávam s mojim kocúrom. Teraz by som dala všetko za to, aby som opäť bola neviditeľná. Aby som si mohla čítať svoje knižky, ďaleko od všetkých.

„Dobre, musíme zastaviť,“ oznámi Raven a nasmeruje auto rovno do pola vedľa cesty. Radšej sa na nich nepozriem.

„Mám nápad,“ ozve sa Nathaniel. Celý čas sedí vedľa mňa a mieri na mňa malým revolverom. Ani sa neobťažujem rozmýšľať či je pravý, alebo nie. Viem že je.

„Čo keby sme ju využili?“

Využiť ma? O čom to hovoria? „Čo chcete so mnou robiť?“ vyhŕkne zo mňa, ale oni ma ignorujú.

„Mohla by nás premiestniť. Vieme predsa ako to robia.“

„Premiestniť?“ nespoznávam svoj vlastný hlas.

Prekvapene sa na mňa pozrú. Nathaniel zdvihne revolver a zasyčí: „Ty buď radšej ticho a spolupracuj.“

Naštvane sa mu pozerám rovno do očí. Už mi z nich nie je zle. Vystriedala to zúrivosť.

„Mám mapu!“ nadšene skríkne Raven, keď z priehradky vytiahne malú knižku. Rýchlo ju skryje, pred mojím pohľadom. Stihnem si všimnúť len to, že na prednom obale je mapa Balkánu.

Vyvedú ma z dodávky, ako inak, znova spútanú. Nechápem, čo s tým stále majú. Nemala by som ani najmenšiu šancu utiecť im, aj keby som bola voľná.

„Nepozeraj sa na mapu.“ Raven ma chytí za vlasy a prinúti ma pozerať sa na oblohu. Je nádherná,jasná noc. Hneď rozoznávam súhvezdia veľkého a malého voza, ako aj veľkú medvedicu.

„Začni!“ rozkáže mi Nathaniel.

„S čím mám začať?“ opýtam sa ho s hlavou vykrútenou dohora.

„Premiestni nás!“

Čo?

„Premiestniť nás? Vôbec netuším o čom to hovoríte! Ja sa neviem premiestňovať!“

„Na toto fakt nemám náladu.Urob to ty,“ znudene povie Raven.

„Ak to pustíš z ruky, Raven ti odreže prsty,“ Vyhráža sa mi Nathaniel, keď mi do ruky vkladá otvorenú knižku. Potom mi roztrhá rukáv a jemne ma poreže, zatiaľ čo ma Raven pevne drží. Keď mi Raven pustí vlasy, nechápavo sa obzerám okolo seba a Raven s Nathanielommi mi kŕčovito zvierajú ramená. Začne to. Všetko začne pomaly pohlcovať hustá hmla, ktorá zo mňa vysáva všetku energiu. Už nevidím takmer nič, keď zacítim niečo zvláštne.Vzduch okolo mňa začína nasakovať vôňou morskej soli. Je iná, ako tá na ktorú som zvyknutá. Je teplejšia a exotickejšia. Knihu v mojích rukách už necítim. Hmla začne ustupovať a ja si uvedomím, že sme niekde úplne inde. Rovné pole vystriedali stromy. Vyčerpaná sa zosypem na zem. Takáto unavená som snáď ešte nebola. Mám pocit, že vážim asi tonu.

„Nesmie to vidieť,“ ozve sa Nathaniel. Všimnem si, že sú tiež trocha mimo, ale nevyčerpalo ich to, tak ako mňa. Sme v lese, ale v diaľke počuť šum mora. Musíme byť niekde na pobreží.

Raven vezme nôž a do rúk si vezme svoje tričko. Rozmyslí si to a pristúpi ku mne. Začne mi trhať mikinu na franforce a užíva si, ako sa pri tom snažím vyhnúť jeho noži. Pod ňou mám iba biele športové tielko. Myslím, že táto mikina už svoju pravú majiteľku neuvidí. Jeden dlhší kus mi previaže cez oči a surovo ma zdvihne na nohy.

Asi po hodine chôdze konečne zastaneme. Už nevydržím stáť na nohách ani sekundu. Celý čas sme išli dolu miernym svahom, na ktorom som sa podkla minimálne stokrát.

„Počkaj tu s ňou. Idem im to oznámiť,“ počujem vzďalujúci sa hlas Nathaniela.

„Prečo, zasa....“ vzdychne si Raven. Očividne je už Nathaniel preč.

„Nemusím ti hovoriť, čo sa stane, ak sa o niečo pokúsiš, však?“ zatrasie mnou.

Jasné, viem čo by sa stalo. Mala by som o pár zranení viac. Neviem, či by som sa o také niečo pokúsila, aj keby som nebola úplne vyčerpaná. Momentálne sa ledva udržím na nohách.

Po chvíli sa ozvem: „Môžem si sadnúť?“ nečakám na odpoveď a klesnem na zem. Nechá ma sedieť. Pod sebou cítim jemnú, vlhkú pôdu.

Už takmer zaspávam, keď začujem približujúce sa kroky.

„Mám to!“ zreve Nathaniel niekde blízko. Vzápätí ma znova oblejú. Milióny malých ihličiek zapichávajúcich sa mi do pokožky ma hneď preberú. Našťastie sa mi podarí potlačiť bolestný výkrik. Myslím, že znova na mňa použili premer.

„Vodcovia sú preč, ale onedlho prídu,“ Začne oznamovať Nathaniel. „Ren povedal, že ju máš dať zatiaľ pod zámok a strážiť.“

„Ja? To Ren robí naschvál?“

„Nebuď padavka a choď už!“ rozkáže mu.

Raven rezignovane vzdychne a postaví ma na nohy. Po pár krokoch počujem ako otvára nejaké dvere. Jemnú pôdu nahradí kamenná dlažba. Naše kroky vytvárajú dutú ozvenu.

„Schody,“ oznámi mi tesne predtým, ako začneme zostupovať dolu. Aj tak sa skoro na každom druhom šmyknem, ale zakaždým ma pevne drží a nedovolí mi spadnúť.

V hlave mám príliš veľa otázok a žalostne málo odpovedí. Ľudia, ktorých vidím po prvýkrát v živote,vedia toho o mne viac ako ja sama. Pripadám si ako handrová bábika.

Zostupujeme stále viac a viac do podzemia. Už dávno som sa stratila v množstve odbočiek a schodov.Viem len, že stále ideme nižšie. Až do útrob zeme.

Odrazu zastaneme. Raven mi rozreže putá a odíde. Strhnem si pásku z očí a vidím, ako Raven zamyká mreže od cely v ktorej som. Ocitla som sa v stredovekej väznici, iba sivé lesklé mreže vyzerajú, akoby ich niekto vytrhol z budúcnosti. Raven zavesí kľúč na malú retiazku a prevlečie si ju cez krk. Pritiahne si malý stolík, oprie sa o stenu oproti a odvráti odo mňa svoj znechutený pohľad. Poobzerám sa okolo seba. Keby nebolo tých mreží, pomyslela by som si, že sme sa premiestnili do minulosti. Moja cela je bez okien. Jediné svetlo tu vychádza iba z fakle, horiacej skoro nad Ravenovou hlavou.

Nevládzem.

Nevládzem už ďalej stáť, držať otvorené oči, či dokonca rozmýšľať. Akoby to premiestnenie zo mňa vysalo všetku energiu. Klesnem na zem a skrútim sa do klbka. Je tu celkom teplo. Zavriem oči a už sa nesnažím rozmýšľať.