Naila

Bežím cez les. Potkýnam sa o korene stromov ale nespadnem. Anaitis beží za mnou a nedovolí mi spomaliť. V hlave mi duní, v ušiach hučí, do očí mi steká krv. Nenávidím ju! Nikdy predtým som jej toľko nevidela. Je mi zle už pri pohľade na malé množstvo krvi. Ale táto je moja. Ja strácam krv! A veľa. Po pramienkoch mi steká cez a okolo oči, po lícach, cez pery. Vtečie mi do úst a ja pocítim jej kovovú chuť. Keď dôjde na koniec tváre nehlučne padá a napokon dopadne na mäkkú trávu, ktorú už pokryla ranná rosa. Síce som bola omráčená ale stále sa cítim veľmi unavená. Bežíme stále vpred aj keď neviem kam. Chalan čo ma uniesol ma omráčil hneď po tom ako mi povedal, že čoskoro zomriem. Zrejme ma odniesol až do tej starej chajdy sám. Prebudila som sa až keď mi Anaitis priložila pohár k ústam. Je šialené, že sme sa odtiaľ dostali, je šialené, že jeden z únoscov bol Nathaniel, ten Nathaniel, ktorý sa stále pokúšal ospravedlniť za to, že ma zrazil na zem. A šialené je aj to, že nás považujú za nejaké čarodejnice. Z knihy to predsa prečíta každý, teda keď si to preloží, a keď sa pár slovíčok naučí to nie je nič zlé, takže nemajú žiaden dôvod nazývať nás bosorkami. Konečne zazriem reflektory z festivalu. Uľaví sa mi, keď sa už nepredieram pomedzi stromy ale medzi lavičkami a stanmi. Dobehneme k tomu nášmu a rýchlo sa vrútime dnu.

„Čo tu vlastne robíme? Myslela si, že keď sa sem vrátiš všetko bude v pohode? Vyvediem ťa z omylu zlatko. Idu po nás.“ Šepkám ale v hlase mi je počuť paniku a hnev. Opriem sa o stenu stanu a sledujem ako Anaitis balí svoje rozhádzane veci do batohu.

„Neostaneme tu. Musíme odísť ale rozprávali o knihe. Chceli sa tu po ňu vrátiť. Našťastie až po našej smrti.“

„Našťastie? To, že sa nás pokúsili zabiť je pre teba šťastie? Ty si skutočne cvok.“

„Nie, tak som to nemyslela. Ale keby išli najprv hľadať tú knihu, ukryli by ju a my by sme stratili veľa času tým, že by sme ju hľadali.“ Anaitis sa snaží hovoriť s pokojným hlasom ale aj v jej hlase je počuť paniku. Pozorujem ju a všímam si, že stále prehadzuje veci z jednej kapse do druhej. Akoby celý život dávala určité veci na určité miesta a teraz si nevedela spomenúť kde patria. "U týchto fifleniek je to asi normálne." Pomyslela som si, kým som sa jej nepozrela do očíMá ich doširoka otvorené a v nich výraz šialenca. Je v šoku. Nečudujem sa ale musí sa upokojiť. Chytím ju za ruky a donútim ju pozrieť sa na mňa.

„Anaitis, prestaň!“ celá zmeravela. „Anaitis, musíme ísť preč! Teraz nemôžeš ostať v šoku! Ty ho premôžeš! Dokážeš to!“

Ešte chvíľu na mňa pozerá s vystrašenými očami. Keď v jej očiach zbadám slzy objíme ma a silno sa rozplače. Nemáme čas ale zrejme s ňou ani nepohnem. Taktiež ju objímem a nechám jej slzy stekať na moje plece. Keď plač začne tíchnuť, prehovorí.

„Keď som nás vyslobodila z tých pút, tiež som použila to kúzlo. Bolo to niečo nové a cítila som sa zvláštne ale keď sme napadli tých dvoch už mi to nerobilo žiadny problém. Mala som pocit ako keby som čarovala celý život. Ako keby to bolo mojou súčasťou.“

Neviem ako sa teraz musí cítiť. Ja som to zaklínadlo proti Nathanielovi nevyslovila. Jednoducho som to nedokázala. Ani on nezaútočil ale rozbehol sa Anaitisiným smerom.

„Anaitis, musíme ísť.“ Odtisnem ju od seba a načiahnem sa po batohy. Do Anaitisinho strčím všetky veci, ktoré ešte nezbalila, pozapínam všetky kapsy a strčím jej ho do lona.

„Atis.“ Prehovorí potichu.

„Čo?“

„Volaj ma Atis. Je to kratšie.“ Pokrčí plecami a až teraz si všimnem roztrhaný pravý rukáv na jej krátkej rifľovej bundičke. Zrejme to bolo len povrchové škrabnutie, pretože krv stekala po pramienkoch až k prstom ale už zaschla a z rany sa jej ďalšia nerinie. Musíme si však zaobstarať obväzy a dezinfekčné prostriedky. Rany by sa nám mohli zapáliť.  

„Aha, dobre.“

Pomaly sme vyšli zo stanu, hodili si batohy na plecia a utekali smerom k bráne, ktorou sme sem včera prišli.

Slnko ešte len vychádza, takže ulice mesta sú tiché a prázdne. V slnečnom svetle si všimnem, že aj na dlaždičkách zanechávam krvavé stopy a tak si hlavu obviažem čiernou arafatkou, ktorú som mala hneď navrchu batohu. Je už neskoro zahladiť tie kvapky krvi za nami. Viem, že nás podľa nich budú hľadať. Musíme sa mať teda na pozore. Ani jedna už nevládzeme ďalej bežať, sadneme si na najbližšiu lavičku a vdychujeme vlhký chladný vzduch. Keď zafúka vietor pocítim na rukách chlad. Ešte stále mám na sebe len voľné modré tričko, poriadne špinavé,  a pod nim tielko. Okamžite stiahnem batoh a vyberiem si čiernu mikinu s kapucňou. Keď si ju naťahujem cez hlavu zacítim vôňu mojej izby a môjho obľúbeného parfumu. Nie som tu ani deň a už sa mi cnie za domovom. Nie každý deň stretnem smrť a zostanem živá. Myslím, že je to teda úplne normálne. Postavíme sa a kráčame popod stromy a lampy, ktoré sa jedna za druhou zhasínajú. Stretávame spiaceho bezdomovca s jednou nohou a fľašou lacného vína pod pazuchou. Má zrejme zlé sny alebo veľké bolesti, trasie sa a prehadzuje sprava doľava. V hlave mi hlasno zahučí. Dopadnem aj ja rovnako? Ak nepôjdem do nemocnice budem pomaly vo veľkých bolestiach sedieť opretá o nejakú budovu pokiaľ úplne nevykrvácam. Ale nemocnica je prvé miesto, kde nás ty dvaja budú hľadať. Šťastie mi však praje a ja v diaľke zazriem žiariace svetlo zeleného kríža. "Lekáreň!"

"Takto skoro ráno je však zatvorená."

"Ale lieky potrebujeme."

"Máš nápad ako ich dostať?"

"Je len jeden spôsob."

"Aký?" Pozriem sa na Atis a opäť na lekáreň. Sama neverím tomu čo chcem vlastne urobiť.

"Ukradnúť? Naila, to nie je treba. Peniaze predsa máme. Jednoducho počkáme a kúpime si ich."

"Veď otváraju o tri hodiny. Nemôžeme strácať čas."

"Ty ju chceš vylúpiť?" Prekvapene skríkla na celé mesto.

"Pššt. Nemusíš nás hneď poslať do basy."

"Ty nie si normálna." Dodala šeptom.

"Ja že nie som normálna? Pozri sa na seba. Je podľa teba normálne, že vieme čarovať? Je podľa teba normálne, že nás práve stopujú dvaja bastardi a chcú nás zabiť? Je podľa teba normálne, že sa nám na koži zjavujú nezmyselné znaky, ktoré pália ako oheň?"

Atis mlčí a doslova visí na každom mojom slove.

"Za tých pár hodín sa stalo len pár vecí úplne normálnych a tuším, že ich bude stále menej a menej."

Prešľapujem z nohy na nohu, dokonca aj mňa moje vlastné slová vystrašili.

"Toto je možno posledná šanca ako sa k liekom dostať a zostať nažive."

Atisine črty tváre tvrdnú a vyzerá čoraz odhodlanejšie.

"Neviem, koľko života máme pred sebou. Možno prežijeme pár hodín, dní, týždňov, so šťastím pár mesiacov, no budeme o ne bojovať. Budeš bojovať so mnou?"

"Samozrejme, nenechám sa len tak zabiť."    

O päť minút stojíme pred lekárňou v čiernych mikinách a arafatkami v rukách. Atis žiadnu mikinu nemala, nechápem ako človek môže cestovať bez nej, tak som jej požičala moju druhú mikinu.  

"Nie je v tej knihe nejaké kúzlo na rozbitie skla?"

"Nemyslím si."

Zaviažeme si arafatky cez tvár a natiahneme kapucne, takže nám vidno len oči. "Hej, čo tam robíte."

Prudko sa otočím. Stihnem si všimnúť tučného mestského policajta, kým nezačujem rozbíjajúce sa sklo a ja nevzlietnem. Ani si nestihnem uvedomiť, že hovoril nemecky a ja som mu rozumela. Prúd neviditeľnej sily ma odhodí a ja chrbtom narazím do budovy oproti lekárne. Trvá, kým sa trochu pozbieram a všimnem si rozbité skla, policajta asi sto metrov odo mňa nehybne ležať a Atis na kolenách zakrývajúc si jednou rukou druhú. Je však stále na tom istom mieste na akom stála a potom si uvedomím, že to čo si rukou zakrýva je symbol. Všimne si ma a okamžite sa postaví a ide mi na pomoc. Chce ma zodvihnúť zo zeme ale postavím sa sama.

„Prepáč. Nechcela som.“

„Nič mi nie je.“

Snažím sa zmiesť zo seba prach a malé kúsky trblietavého skla. Pozriem smerom k lekárni a šibalsky sa usmejem.

„Myslím, že problém so sklami je vyriešený.“

Obe sa rozosmejeme.

„To hej. Ale bola to riadna rána, čo?“

„Úplne úžasné. Nikdy pred tým som si nezalietala.“

„Vždy ti rada poslúžim.“

Ešte chvíľku sa na tom smelo zabávame, kým nezačujeme tichý zvuk sirén. Nepotrvá dlho a policajné autá sa objavia na pešej zóne.

„Ako mohli doraziť tak rýchlo?“

„Policajná stanica nie je ďaleko odtiaľto. Ale to som si nejako neuvedomila.“

Nemáme veľa času. Rozbehneme sa do porozbíjanej predajne a hľadáme lieky, ktoré potrebujeme. Nakoniec nehľadám nič konkrétne, proste beriem všetko čo nájdem. Všimnem si, že aj Atis zvolila túto taktiku. Keď máme vaky plné na prasknutie, je neskoro. Policajne autá už obkľúčili celý blok, tasia zbrane a vbehujú do zničených budov. Nie je kam ujsť. Schováme sa za pult, najďalej ako sa len dá od rozbitých okien.

„A teraz čo?“

Vykukujem spoza rohu a sledujem ako sa veci vyvíjajú. Pár policajtov sa vybralo smerom k nám.

„Zrejme to bol ďalší teroristický útok. Tento mesiac už druhý. Zatiaľ sa ich však nedarí chytiť.“

Stŕpnem od prekvapenia. Vážne im rozumiem. Ako je to možné. Nemčinu som sa nikdy neučila.

„Musíme sa však o to pokúšať inak má Nemecko veľký problém. Prehľadajte tu každý kút, každú poondiatu smeť a uzavrite cesty v okruhu piatich kilometrov. Nemohli ujsť ďaleko.“

Policajt sa zvláštne zamračí približne na miesto kde sa nachádzame. Je možné, že o nás vie? Cíti našu prítomnosť? Policajt vykročí bližšie k pultu. S Atis zadržíme dych. Stále sem kráča. Je koniec. Zabasnú nás a zrejme zomrieme. Tŕpne mi noha a ja strácam rovnováhu. Našťastie sa pridržím o nejakú kartónovú upútavku. Je na nej doktor so sirupom a malé dieťa. Okolo dieťaťa sú malé príšery, ktoré znázorňujú nejaké bacily. Chvíľu na ne pozerám a rozmýšľam. Ak má Atis schopnosť vytvoriť tlakovú vlnu je možné, že za tie príšery z plagátu čo napadli Dária môžem ja? Je jediná možnosť ako to zistiť. Zavriem oči a upútavku schytím pevnejšie. Predstavím si ako príšery z kartónu vystupujú a rozbehnú sa k policajtom. Na ruke ma začne páliť symbol a za druhú ruku ma zdrapí Atis. Otvorím oči a pozorujem ako sa moja predstava mení na skutočnosť. Funguje to! Príšery vyskočili z kartónu a rozutekali sa k policajtom. No z kartónu nevyšli len oni. Predo mnou sa naťahuje malé dieťa a doktor so sirupom. Dieťa sa rozbehne k policajtom a tí naň prekvapene hľadia. Doktor sa ku mne skloní a vyleje pri tom trocha sirupu.

„Tak čo si želáš?“

Neprestávam naň hľadieť a Atis mi ešte väčšmi zviera ruku. Čo si želám? Dostať sa odtiaľto.

„Zabavte policajtov aby sme mohli ujsť.“

Doktor len kývne na súhlas a tiež sa rozbehne smerom na policajtov. S Atis vykukujeme ponad pult a sledujeme akciu. Všetky príšery, doktor, dokonca aj to malé dieťa prechádza do útoku. Chudáci policajti nestačia pred nimi utekať. Príšery na nich skáču, doktor ich oblieva sirupom a naháňa ich s injekciou v ruke. Netuším kde ju zobral. Hľadám to dieťa a celkom mám oň strach, aj keď je to len kus kartónu. Predsa len som ho prebrala k životu ja. Márne si však robím starosti. Dieťa už sedí jednému z policajtov na pleciach a nejakou škatuľkou ho mláti po hlave. Všetci bežia preč od lekárne a to je naša šanca uniknúť nepozorovane.

„Teraz!“

Vytrhnem sa Atis a rozbehnem sa preč. Atis ma nasleduje. Preskočíme cez rozbité okná a bežíme cez prázdnu ulicu. Nikoho pred sebou nevidím a tak spomalím a čakám kým ma Atis dobehne. Hneď ako zatočíme do uličky narazíme na skrytého policajta.

„Ani hnúť!“

Ledva zabrzdím skôr než doň narazím. Rýchlo cúvne a miery na nás zbraňou. Atis stojí vedľa mňa a nezmôže sa na slovo. Chápem ju. Ani na mňa ešte nikto zbraňou nemieril. Je to teda na mne.

„Colligare!“

Zľaknem sa či som to kúzlo nepoplietla ale pálenie symbolu pod lakťom, čo znamená, že som uspela, ma tento krát poteší. Z ukazováka mi vystrelí žlté svetlo a obalí policajta pevne ako povraz. Vypadá to však ako by ho obalila len tenučká žltá stužka akou sa viažu darčeky. Policajt takmer nehlučne padne na zem.

„Kam pôjdeme?“

Pýtam sa Atis, pretože ja nemám ani potuchy kam mierim.

„Čakáš odo mňa, že mám preštudované celé mesto?“

„Neviem, ale nejako som v to dúfala.“

„Máš smolu. Frankfurt nepoznám.“

„Dobre, tak jednoducho pôjdeme ďalej a keď sa nám nejaké miesto zapáči tak tam pôjdeme.“

Prekročíme policajta zvíjajúceho sa na zemi a mizneme za ďalším rohom. Všímam si ulice, cez ktoré prebehujeme. Bremerstrase, Hansaallee, Adickesallee. Človek si na tom doláme jazyk. Prebehujeme cez cestu z jednej strany na druhú ale všade na okolo sú len samé paneláky. Keď však dobehneme na koniec ulice Adickesallee Atis ma zastaví.

„Čo je?“

„Pozri sa. Tam by sme sa mohli skryť.“

Pozeráme na dvojposchodovú budovu tiahnucu sa cez celú ulicu. Dolné poschodie je celé zo sklenených dverí a okien. Druhé natreté na bielo s veľkými kruhovými oknami. Druhé poschodie podopierajú úzke stĺpy, ktoré tejto budove dodávajú na dizajne. V nej by nás tak ľahko nenašli.

„Dobrý výber.“

Uškrniem sa na Atis. Hlavné dvere nie sú našťastie zavreté. Ľahko prekĺzneme aj popri upratovačskej službe a po točitom schodisku vybehneme na druhé poschodie. V okamihu nás obklopia tisíce políc s miliónmi kníh. Priestor je obrovský. Takmer nedovidíme na koniec. Všimnem si ako Atis zažiaria oči. Určite je to knihomoľ. Aj ja si raz za čas prečítam nejakú knihu ale taký výraz aký ma práve na tvári Atis mať nikdy nebudem pri pohľade na knihy. Prechádzame okolo políc a Atis nahlas vymenúva niektorých autorov. Shakespeare, Verne, to boli z tých starších, no poznala aj dnešných spisovateľov ako napríklad Rowlingovú, Cremerová, Collinsová, DeStefano, nikdy by som nepovedala, že čítala aj Harryho Pottera. Zahneme do uličky s gréckou mytológiou, toto je môj svet. Zložíme sa pri kožených kreslách, ktoré uzatvárajú uličku z druhej strany. Keď už ma na chrbte neťaží batoh, už nemusím byť silná. Padám so mäkkého kresla a užívam si pohodlie, ktoré mi pomúka.

„Odtiaľto ma už nikto nedostane.“

Atis ma pozoruje s jemným náznakom úsmevu.

„Neboj sa! Ja sa o to nepokúsim.“

Zapraská druhé kreslo, čo znamená, že ani Atis neodolala mäkkému objatiu koženého kresla.

„To je úžasne!“

Pre mňa však nebolo najpríjemnejšie pohodlie, ale teplo a božský kľud. Zavriem oči a snažím sa to krásne ticho nenarušiť hlasným dýchaním či hlúpymi pohybmi, ktoré ani nemám silu vykonať. Stačí pár minút kým sa ku mne prikradne spánok a ja ho vítam s otvorenou náručou.

                                                   •••

Otváram oči, keď zacítim šteklenie na tvári. Atis mi ošetruje ranu, prikladá mi na ňu čisté vankúšiky vaty a odhadzuje tie zakrvavené.

„Už si hore?“

Spýta sa a vankúšiky vymení za fľašku z peroxidom. Trocha ho vyleje na čistý kus látky.

„Teraz ťa to trochu zaštípe. Možno trochu viac.“

„Nie!“

Nestihnem sa vyhnúť jej ruke s dezinfekciou.

„Au! Atis! Daj to preč!“

Neskoro. Pravá polovica tváre ma štípe tak silno až ma tá bolesť paralyzuje. To už Atis využíva vo svoj prospech a ranu mi čistí ďalej.

„Nenávidím ťa! Vieš o tom?“

Atis sa len uškrnie a pokrúti hlavou.

„To nie je nič nové. Čo môžem chcieť od baby ktorú poznám necelý deň?“

Zvieram opierky kresla kým bolesť a štípanie aspoň trocha neustúpia. Následne mi Atis ranu zalepí náplasťou. Čo jednou, musela použiť hneď dve.  

„Nezakryje ti to celú ranu ale len tie miesta kde je najhlbšia.“

„Ďakujem.“

„Nie je začo.“

Vyberie ďalšie vatové vankúšiky a začne ošetrovať svoje rany. Jej ruka je na tom lepšie. Stačilo to len vydezinfikovať a obviazať obväzom. Potom sa dvihne a zmizne v uličkách.

Celú miestnosť osvetľuje slnko. Môže byť tak dvanásť hodín. V knižnici sa však neozývajú žiadne hlasy a nevidím tu ani iných ľudí. Akoto, že tu nikto nie je?

„Atis?“ poviem hlasnejšie aby ma bolo počuť aspoň o štyri uličky ďalej.

„Áno?“

Je hneď vo vedľajšej uličke.

„Aký je dnes vlastne deň?“

„Myslím, že nedeľa.“

Nedeľa, je zavreté. Tak preto tu nikto nie je. Poriadne sa povystieram, nech mi zapraskajú všetky kosti v tele.

„Fuj, môžeš s tým prestať Naila?“

„Prepáč.“

Vstanem a prezerám si knihy. Všetky sú o ríme, grécku, o bohoch, kultúre, legendách... Nikomu som to nepovedala ale mojou záľubou sú knihy a rozprávky o gréckych a egyptských bohoch a polobohoch. Je v tom veľa čarovného a dobrodružného a to je moja droga. Zoberiem si jednu o Reovi, egyptskom bohovi slnka. Má žiarivý obal a zaujímavý dej. S knihou v ruke pokračujem až k oknu a sadám si na parapetu, tam ju otvorím. Vonku prší ale aj tak sa nájde pár ľudí, ktorý sa v tomto počasí vyberú na prechádzku. Spomínam, že aj ja som sa raz prechádzala v daždi, spolu s Dáriom. Je to moja najkrajšia spomienka s ním. Bolo mi s ním v tú chvíľu krásne, bola som v siedmom nebi. Nevnímam písmená ani riadky, prevraciam strany a prezerám si obrázky. Zrazu sa niečo mihne dole na ceste.

„Vravím ti, že tu lekáreň majú na svedomí tie dve. Začínajú používať svoje schopnosti.“

„Do čerta!“

Skĺznem z parapety a schovám sa pod okno.

„Dobre ale kde sa mohli ukryť?“

„To neviem. Môžu byť kdekoľvek. Ale ja ich nájdem, to ti prisahám. Hlavne na tú jednu sa teším. Pomstím sa jej za tie čary čo na mňa použila.“

Hovoria o Atis. Ja som predsa žiadne kúzla pred nimi nepoužila.

„A čo jej chceš urobiť? Veď ju zabijeme tak či tak. A prečo si vlastne nezastavil tú druhú, kým tá jedna zväzovala mňa?“

„O tom sa nechcem teraz baviť.“

„Stuhol si ako sekundové lepidlo.“

„Vravím, že sa o tom nechcem teraz baviť, nerozumel si?“

Nathaniel začal kričať. Vykuknem z okna. Idú ďalej po ceste, obišli nás. Dych sa mi zrýchlil, keď som opäť začula jeho hlas. Musím nájsť Atis. Je čas odísť.