Nathaniel

Hneď ako sme tu malú mrchu dostali do organizácie, musel som sa vzdialiť. Zašiť sa do týchto tmavých chodieb. Vypadnúť! Preč od Ravenových výčitiek. Preč od čarodejníc. Preč od všetkých starostí s Dett. Už mám toho plné zuby a plnú hlavu. A hlavne jej. Ach, bože prečo opäť ja? Päsťou z celej sily udriem do otvorených dverí, ktoré sa s rachotom okamžite zabuchli. Prejdem hlasitým dupotom ešte pár krokov kým sa dvere nerozletia a nevýjde z nich Cassandra. 

"Hej, čo je? Šibe ti? Veď to tu roztrieskaš."

"Nestaraj sa!"

Skríkol som na ňu. Nemám záujem počúvať ďalšie sťažnosti za moje činy alebo prehrešky. A práve Cassandra je na to expert. Učí dvanásťročných spratkov ako narábať so zbraňami od peintballu aby si vo vyššom veku rýchlo zvykli na pravé zbrane. Večne odtiaľ odchádza podráždená a farebná. Zvolá rodičov všetkých deciek a rozpovie im celý výcvik. Nevynechá ani ten najmenší detail. Po každej takejto prednáške rodičia svoje deti poriadne vycapajú alebo podplatia, len aby už na tú prednášku nikdy nemuseli ísť. Lenže každý rok ku Cassandre prídu nové deti a medzi nimi sa vždy, ale naozaj vždy nájde decko, ktoré jednoducho neodolá streliť ju do zadku. 

V rýchlosti míňam takmer prázdnu jedáleň, triedu, kde som sa spolu s Ravenom učil bojovať a ošetrovňu, v ktorej sa ani náhodou nezastavím. Je predsa jasné, že z misie nikto nevýjde bez škrabancov, či vážnejších zranení. A táto misia úspešná nebola. Nechal som sa zmanipulovať.Mal som ju zabiť už na letisku. Lenže sa nedialo nič čo by nasvedčovalo tomu, že má schopnosti. Keby som výbavu dostal už v Taliansku spoznal by som ju okamžite. Senzor by blikal ako splašený. Lenže nie, Raven mi ho musel odovzdať osobne až na mieste, predpokladaného stretnutia. Neboli by žiadné ďalšie komplikácie, pretože Atis sa nechala chytiť ako potkan, aj keď s menšími odvážnými chvíľami. Jednoducho a rýchlo. Všetko zdržanie má nasvedomí Naila. Vlastne nie ona ale ja. Najradšej by som si otrieskal moju sprostú hlavu o stenu. Sklamal som vedenie, sklamal som celú organizáciu a hlavne seba. Žily na čele a krku mám navreté na prasknutie. Konečne zabočím do uličky s izbami a nájdem čierne dvere s číslom sto osemdesiatpäť. Môj terén. Musím sa ovládať aby som dvere nerozkopal a nezaobstaral si nové. Kde je ten Nathaniel, ktorý si sľúbil, že nepodľahne bezvýznamnému citu menom láska. Ten čo za posledný rok vystúpil vyššie ako hocikto iný. Ten ktorý bol presvedčený, že zabiť ďalšiu suku od Dett, mu bude potešením. Dvere zasebou zavriem a rozsvietim malú lampu na stole napravo. Moja izba nie je bohvieako útulná ale mne na tom nezáleží. Posteľ, svetlo, kúpeľňa a bielizník na pár vecí. Nič iné človek ako ja nepotrebuje. Špinavú a roztrhanú mikinu, ktorú som mal doteraz na sebe, spolu s tričkom hodím do najvzdialenejšieho kúta a sadnem si na kraj postele. Hlavu zvieram v dlaniach a pár krát sa prefackám, pre lepší pocit. Lenže ten neprichádza. Namiesto toho zacítim niečo vo svojom zadnom vrecku na nohaviciach. Postavím sa a pravou rukou siahnem do vrecka. Zamrazí ma. 

"Ach, no jasné, skoro som zabudol."

Bol som naozaj naivný, keď som dúfal, že už ju nestretnem. Ale tá jedná hodina s ňou bola úžasná. Dokonca viac ako úžasná ale teraz to už nemienim rozoberať. Je môjim nepriateľom. Nepriateľom! Najhoršie na tom všetkom je, že som si to opakoval stále dookola ale aj tak som na plnej čiare zlyhal. Nedokázal som sa ani pohnúť, nie to ešte jej ublížiť. Zato ona ma bez váhania takmer zabila a ako dôkaz porážky mi vrátila ten prekliatý náramok čo som jej dal. Náramok následuje cestu k mikine a tričku a ja si opäť sadnem. Netuším čo budem robiť. Je možne že som zasa v tom? Zamiloval som sa do nej na prvý pohľad? Nie! To nie je možné. Tomu neverím. Ja nie som do nej rachnutý. Z premýšľania ma vyruší klopanie na mojich dverách. 

"Raven, teraz nemám na hádky náladu."

Dvere sa otvorili aj po mojom nesúhlase. 

"Povedal som, že teraz nie, Raven!"

"Lenže ja nie som Raven."

Ozve sa sladký dievčenský hlas. Vzhliadnem na osobu na prahu mojej izby a pokrčím čelo.

"Vypadni Olívia."

Znova zvesím hlavu a pomädlím si ruky. To už nikto nerozumie slovu súkromie?

"Prosím ťa."

Olívia síce zavrela dvere ale z opačnej strany ako som si želal. Vystriem sa a všimnem si jej provokatívne oblečenie. Krátka sivá sukňa, ktorá jej ledva zakrýva vrch nôh a žlté tielko. Podotýkam, že spodné prádlo zásadne nenosí.

"Čo chceš?"

Spýtam sa priamo. Čím skôr to zistím, tým skôr odíde. Aspoň dúfam. Prejde pár krokov k mojej posteli a sadne mi obkročmo na kolená. Vystriem sa aby som bol od nej čo najďalej.

"No, práve si prišiel z misie, ktorá pre teba nebola celkom úspešná. Vravela som si, že asi nebudeš nadšený, o čom som sa aj presvedčila, a tak som ťa prišla potešiť."

Z jej výrazného parfému sa mi zakrúti hlava a musím sa odvrátiť. 

"Ale no ták. Nehovor, že sa ti nepáčim. Ja sa predsa páčim každému. Tak sa nepretvaruj."

"Vidím, že sebavedomie ti nechýba."

Zasmeje sa a nechtami mi prejde po sánke. Nikto si nikdy nedovolil tvrdiť, že nie je príťažlivá, inak by sme ho poslali na očné oddelenie. Lenže nikomu nikdy nezostane verná. Keď sa jej niekto opýta, prečo pri nikom nikdy neostane len mikne plecami. 

"Sto ľudí, sto chutí."

Viacerých chalanov pri tejto odpovedi naplo na vracanie. Je nám jasné, že táto fráza nemala taký zmysel aký obvykle má. Myslela to ako, že sme každý iný a ona má chuť vyskúšať nás všetkých pre nejaký experiment. Jej naozaj už nič nie je sväté. Zapozerám sa do kúta s pohodenými vecami. Náramok svieti hneď na vrchu. Znova sa zamyslím nad poslednými dňami. Ja jednodúcho nemôžem byť do nej zamilovaný. Veď to je blbosť. Na moment zavriem oči a vôbec ma neprekvapí, keď sa mi vybaví jej tvár. Kučeravé čierne vlasy s červeným melýrom, žiarivé hnedé oči a plné pery, ktoré som tak strašne túžil okúsiť. Musím na teba zabudnúť. Netuším prečo si sa mi dostala do hlavy ale zmizneš odtiaľ. Olíviine nechty sa presunú z mojej tváre cez krk až na hruď, kde mi začne prechádzať po rokmi vypracovanom bruchu. Nadýchnem sa. Niečo ma napadlo. Je to hnusné a časom to určite oľutujem ale je to jediná možnosť ako si dokázať, že mi na Naile nezáleží. Otvorím oči a ešte raz si všetko premyslím. Potom sa pozriem do Olíviinej tváre, chytím za pás a stiahnem so sebou na posteľ. Už nie je cesty späť.