Atis

Prudko sa posadím. Cítim bolestivý kŕč v krku ale ignorujem ho. Všade okolo mňa je tma a ja mám pred očami žeravé znaky. Akoby mi ich niekto vypálil do hlavy.

ATIS, KEBY SI TOTO VIDELA.

Zo šoku sa zabudnem nadýchnuť.

Je to správa. A môže byť jedine od Nall. Musí byť od nej. Ako mi ju poslala? Neviem o žiadnom z kúzel, ktoré by mohlo slúžiť ako chat, a to som prečítala skoro obe polovice. Vlastne teraz takmer celú knihu.

Aj keď nerozumiem jej správe, dúfam, že je v poriadku.

Ešte stále som mokrá od Premeru. Oblievajú ma ním každú hodinu. Zatiaľ som ich napočítala osem.

Sedím na studenom kameni a do nosa mi udiera stuchnutý podzemný vzduch. Jediné svetlo vychádza z dohárajúcej fakle, pripevnenej na stene oproti. Odráža sa na lesklých kovových mrežiach, ktoré v kontraste s okolím vyzerajú, akoby boli dovezené z budúcnosti. Na chodbe pred celou sedí na plastovej stoličke asi 13 ročný chlapec. Má zatvorené oči a na ušiach slúchadlá. Hudbu musí mať na maxime, pretože zreteľne počujem bubny a gitary a dokonca aj škrekľavý hlas speváka. Chlapec vyzerá akoby by spal, síce netuším, ako by sa mu to v toľkom hluku podarilo.

Myslím, že počujem nejaké kroky, ale môže to byť aj súčasť piesne.

„Daniel,“ ozve sa známy hlas. Raven.

Chlapec vôbec nereaguje.

„Daniel!“ skríkne Raven, ale chlapec ho evidentne ešte stále vôbec nezaregistroval.

Raven sa napriahne a strhne Danielovi slúchadlá z uší: „Čo to tu robíš, ty idiot!

„To čo by si mal robiť ty,“ uškrnie sa

„Vypadni!“

„Rozkaz!“ zo samoľúbym úsmevom odpochoduje. Až keď stíchne ozvena hudby z jeho slúchadiel, obráti sa Raven na mňa. Snažím sa mu nebojácne pozerať do očí. On sa na mňa pozerá s odporom.

„Teraz pôjdeš so mnou,“ vyhlási, ako by to mal nacvičené.

„Kam?“ premôže ma zvedavosť, ešte prv ako ju stihnem ovládnuť.

„Odporúčam ti držať jazyk za zubami a nerobiť žiadne hlúposti,“ ignorujúc moju otázku, ukáže na revolver, ktorý ma pripevnený na opasku. Potom z vrecka nohavíc vytiahne ďalší Premer.

Vzdychnem si: „Už zase?“

Keď ma tu budú takto oblievať, čoskoro ochoriem. A možno to majú v pláne.

Vstúpi do mojej cely a obleje ma. Potichu pretrpím spŕšku studených, ostrých ihličiek na mojej pokožke.

Znova sa pozriem na Ravena. V ruke drží pás látky. Je to ten, ktorý dnes ráno trochu agresívnejšie nožom vystrihol z Nallinej mikiny, ktorú som mala na sebe. Trocha ma prekvapuje, že ju stále má.

„ Otoč sa!“ prikáže mi. Pásom mi prekryje oči a trochu surovejšie, ako som čakala, ho zatiahne.

Syknem od bolesti. Na ramene sa mi v noci postaralo celkom slušnú podliatinu a teraz mi znova zviera ruku na rovnakom mieste. Z očí mi vyhŕknu slzy.

Snažím sa zapamätať si cestu, ale nedarí sa mi to. Nech ideme kamkoľvek, som si istá, že ma nevedie po priamej trase. Snaží sa zmiasť ma a darí sa mu to. Teda, ak náhodou naozaj nezablúdil.

Po celý čas sme nikoho nestretli. Postupne mi dochádza prečo. Každým ďalším krokom čoraz viac počujem šum. Akoby som sa blížila k obriemu úľu ôs. Hlasitosť sa stupňuje a s tým začínam rozpoznávať aj jednotlivé emócie davu. Sú nahnevaní, vzrušení a agresívni.Ten zvuk pripomína skôr besné zvieratá ako ľudí.

Počujem ako sa pred nami otvárajú masívne drevené dvere.Pánty praskajú pod váhou dreva, ktoré sa ťažko kĺže po podlahe.

Už viem rozpoznať jednotlivé hlasy.

Kričia: „Bosorka!“ „Diabol v ľudskej koži!“ „Upáľte ju!“ „Démon!“  „Rozprášte ju po všetkých kontinentoch!“ „Zabite ju!“

„Zabiť! Zabiť! Zabiť! Zabiť!“ skandujú.

Valí sa na mňa stena ich hlasov. Stlačí mi pľúca. Keby som nemala zakryté oči, všetci by v nich videli vystrašené, štvané zviera. Snažím sa kráčať stále rovnakým tempom, ale moje nohy sú ako z olova.

Chcú ma mŕtvu. Počula som, že v takýchto chvíľach ľudom prebieha celý život pred očami, no ja mám zatiaľ pred očami iba množstvo spôsobov mojej smrti.

Bude si ma vôbec niekto pamätať? Budem niekomu chýbať? Vie niekto aká naozaj som? Viem to vlastne ja sama?

Zostanem iba menom, ktoré nikomu nič nehovorí, na zozname nezvestných.

Ako asi budú reagovať moji rodičia?

Prechádzame ďalšími dverami, ktoré pohlcujú skandovanie. Nastáva neprirodzené ticho.

Niečo obchádzame.

Raven ma sotí na tvrdú stoličku s operadlom a strhne mi pásku z očí. Kým sa moje oči snažia prispôsobiť množstve svetla v miestnosti, pristúpi ku mne niekto ďalší a pomáha Ravenovy pripútať mi ruky kovovými obručami ku stoličke.

Je to Nathaniel a dôsledne sa vyhýba pohľadu na mňa.

Moje oči sa konečne prispôsobili ostrému svetlu a dvíham hlavu. Ocitla som sa vo veľkej miestnosti. Po celom obvode je šesť radová tribúna zbitá z drevených dosiek a tesne nad ňou tri rady obrovských zrkadiel, usporiadaných do kupoly s dierou uprostred. Cez dieru možno dovidieť na vysoký strop a pevné upevnenie mohutného lustra s minimálne stovkou žiaroviek, pod ktorým práve sedím. Preto je tu toľko svetla. Nefungujú asi iba štyri žiarovky a zrkadlová kupola svetlo ešte znásobuje. Na prvý dojem sa v sieni musia konať strašidelné zhromaždenia, pri ktorých nikto nevie, kto ho práve pozoruje. Raven s Nathanielom sa bez výrazu posadia na tribúnu. Už sa ich chcem spýtať, čo tu robím, ale v poslednej chvíli ma niečo zarazí . Na pravej strane si všimnem pohyb. Jedno obrovské zrkadlo sa odsunie a vyjde odtiaľ šesť mužov. Zídu z tribúny dolu a posadia sa v pravo od Ravena s Nathanielom, okrem jedného. Ten sa postaví oproti mne a skúmavo ma pozoruje, zatiaľ čo ja pozorujem jeho. Vyzerá ako pavúk. Má vypuklé brucho, akoby nafúknuté héliom a tenké končatiny. Vyzerá asi na 40 rokov, ale jeho vyblednuté blond vlasy, ulízane dozadu ho robia o pár rokov starším. Najvýraznejšie sú jeho bezvýrazné veľké oči. Sú takmer bezfarebné, akoby plávali vo vode.

„Haha - sss,ss – ha,ha,ha – sss,sss – ha,ha,ha,“ začne sa sykavo smiať. Vyzerá to smiešne zarážajúco a zároveň strašidelne.

Keď sa dosmeje, obráti sa na Ravena s Nathanielom.

„Podajte mi tu správu ešte raz,“ vysloví rozkaz.

Najprv sa ani jeden z nich nepohne. Raven sa zmetene pozrie z pavúčieho muža na Nathaniela a neisto sa postaví do pozoru.

„Meno zajatca je Anaitis,“ vypľuje moje meno, akoby to bol jed.

„Bol zajatý dnes o 02:53. Máme podozrenie, že je dedička. Prístroje u nej detegovali knihu a preukázateľne použila jej moc. Jej spoločníčka nám unikla aj s knihou, ktorá je momentálne mimo dosah našich prístrojov...“

„Dobre, dobre, to stačí...“ Zamyslene preruší Ravenovu reč.

„Takže toto má byť tá dedička... Hmm, mmhm,“ rozmýšľa. Všimne si, že Raven stále zarazene stojí a dá mu pokyn, aby si sadol. Muži v pravo sú nehybný ako sochy.

„Takže!“ otočí sa na mňa.

„Rovno k veci,“ úlisný pavúk nestráca čas. 

„Kedže ťa tvoja spoločníčka zradila a utiekla,“ prvý trik, „a nám kniha zmizla z radaru, je jediné miesto, kde by mohli byť,“ načo ma potom potrebujú? Vážne si myslia,že im niečo poviem?

„Prvá otázka znie: Kde sídli základňa Jensenu?“

Zostanem naňho zarazene pozerať. Toto som nečakala. Čo je Jensen? Ako mám odpovedať, keď ani neviem, čo sa ma pýta?

„Dobre,“ podíde bližšie, „Spýtam sa ešte raz“ Kde sídli Jensen?“

Neodpovedám a pavúk sa ma pýta stále dookola to isté. Zakaždým sa o krok priblíži.

Teraz sa nakláňa nado mnou. Znovu položí otázku. Cítim jeho zapáchajúci dych. Na raňajky musel mať poriadne smradľavý syr.

Keď neodpovedám, vrazí mi. Po chvíli to zopakuje.

„Neviem, čo je Jensen,“ odpoviem mu napokon.

Odstúpi odo mňa so zhnuseným výrazom v tvári.

„Takže ty vieš okrem mlčania, aj hrať,“ naštvane zavrčí.

Luskne prstami na Ravena: „Na toto nemám náladu. Uvidíme, či sa jej bude chcieť hrať aj potom, ako strávi deň v pamätnej jaskyni. Aspoň si overíme, či je skutočne dedička, alebo len nejaký ďalší trik.“

„A ty,“ ukáže na Nathaniela, „poď so mnou.“ Odchádzajú cez otvor v zrkadle. Piati muži sú im v pätách. Vidím ako mu položí ruku okolo pliec. Strasiem sa. Ešte stále cítim jeho žabaciu ruku  na mojej tvári.

Obrátim zrak na Ravena, zvedavá, čo bude ďalej. Nechce sa mi uveriť, že vypočúvanie tak rýchlo skončilo..

 

Raven sa na mňa díva, ako inak, s odporom. Tuším mu budem naozaj odporná. Pristúpi ku mne a zopakuje postup. Zakryje mi oči, uvoľní ruky z pút a vedie ma za rameno preč...