Píšeme si svoje sny

Atis

Dvíham zrak keď sa okolo mňa prevalí banda teenagerov asi v mojom veku. Takmer okamžite si ku mne sadá malý vydesený chlapec, ktorý im radšej utekal z cesty prv, ako by to musel urobiť nedobrovoľne. Znova sa ponáram do svojej rozčítanej knihy a snažím sa nevšímať si ich, čo sa mi vôbec nedarí. Rozkrikujú sa po celom autobuse a smejú sa tak hlasno až mám pocit, že mi z toho prasknú ušné bubienky. Našťastie po pár minútach vystupujú a moje uši si môžu vydýchnuť. Ak by som chcela objasniť kto vlastne som, urobila by som to jediným slovom: knihomoľ. Áno knihomoľ. Aspoň tak to o mne vravia všetci čo ma poznajú. A či mi to prekáža? Práve naopak. Je síce pravda, že moja najlepšia priateľka je kniha, ale vždy sa môžem vyspovedať aj môjmu kocúrovi Alexovi. Áno, vylievam si srdce kocúrovi. Samozrejme viem že sa to zdá neuveriteľné  ale mne to vážne vyhovuje. Radšej budem celý deň mlčať ako by som mala s ostatnými v kuse dookola debatovať o problémoch ich sveta. No je pravda že to väčšinou aj celé leto robím. Myslím to mlčanie. Hlasivky precvičujem iba pravidelnými rozhovormi s kocúrom a občasnou samomluvou. 

Volám sa Anaitis Torreová, ale mám radšej prezývku Atis. Mám sedemnásť rokov a žijem na severe Nórska kde navštevujem naj-severnejšie položenú univerzitu v meste Tromso, kde ma nájdeš po celý školský rok. Cez leto, ako je toto teraz, ma nájdeš pár kilometrov odtiaľ, na ostrove Karlsoy, u mojich starých rodičov, ktorý mi vymedzili podkrovie v ich malom na zeleno natretom domčeku. V lete celkom splýva s okolitou krajinou a v zime sa zasa v nej vyníma ako maják. V minulosti patrilo podkrovie mojej mame. Ešte stále ho skúmam. Objavila som už pár jej tajných skrýši v ktorých som našla jej denníky, fotky, rozličné talizmany a rôzne predmety, ktoré neviem na čo presne slúžili.     

,,Pekný prívesok," strhnem sa, 

,,ou, prepáč, nechcel som ťa vyľakať." Ospravedlňuje sa ten malý chlapec, na ktorého som už takmer zabudla. Pozriem sa na môj prívesok a zisťujem že ho opäť objímam prstami ako vždy keď myslím na rodičov.

,,Aha, ehm," odkašlem si a nútim svoje spiace hlasivky spolupracovať.

,,Ďakujem, ale je to len taká cetka."

,,Aha, no, tak ja už vystupujem. Ahoj!"

,,Ahoj!"

Pozerám sa za ním až kým mi nezmizne z dohľadu. Je to prvý človek ktorý ma dnes oslovil a ja som mu klamala. Ale aj tak už vystupoval, nestihla by som mu povedať jeho význam a ani som nechcela. Načo by mu to už len bolo? 

Pozerám sa na medailónik. Je malý, oválny, na striebornej retiazke. prednú časť ma vyzdobenú malým modrým kamienkom okolo ktorého je kruh rozdelený na 12 častí, ktoré sú vyplnené tmavočervenými a zlatými sklíčkami. tento kruh je obklopený hnedými, skrútenými čiarami na tmavozelenom podklade. vždy mi to pripomínalo pohľad do koruny stromov. Obrátim ho. Na zadnej strane je v striebornom podklade vyryté čiernym písmom motto:

                                  Ver v to čo ti život pripraví,

                                  lebo predstavivosť je skutočnosť.

Otváram ho a dívam sa na usmiate tváre a žiariace oči šťastného páru. Na ľavo je drobná žena s krásnymi dlhými vlasmi, farby piesku a malými svetlomodrými očami. Má plné pery a jemné črty. Objíma ju muž s tmavohnedými vlasmi. jeho oči sú slabohnedé s odleskmi zelenej a žltej farby. Vyžaruje z neho nespútaná odvaha a láska k žene ktorú objíma. Áno, sú to moji rodičia. Už to budú tri roky, čo ich pochovala sopka, ktorú išli preskúmať. Odvtedy neprešiel deň aby som na nich nemyslela. Keď zomreli ujali sa ma starí rodičia. Podľa nich za smrť mojej mamy môže otec a ja mám tu smolu že sa na neho ževraj podobám. Je pravda že na prvý pohľad to tak vyzerá, ale v skutočnosti mám mamine črty. Každého mätú najmä moje tmavohnedé vlasy a otcove oči. Možno keby sa lepšie prizreli, tak by to videli aj oni, lenže nevydržia so mnou ani chvíľu v jednej izbe. Starajú sa o mňa, to je pravda. Vždy mám čo jesť a oblečenie mám voňavé a čisté, ale nenávidia ma a dávajú mi to najavo tak, že so mnou neprehovoria ani slovo.

Otváram dvere a obzerám sa po dome. Je drevený, starý a útulný. Aj keď jeho obyvatelia ma nemajú v láske, ja tento dom milujem tak ako milujem aj tento pokojný a tichý ostrov. 

,,Som doma!", oznamujem. Chvíľu čakám na odpoveď. Ako vždy. Nič. 

Vybehnem po schodoch do podkrovia a začnem si ukladať zapožičané knihy na poličku. Keď zídem do kuchyne mám už večeru na stole. Starí rodičia sú pravdepodobne v obývačke, do ktorej mám nevyslovený zákaz. Nezakázali mi tam chodiť, ale na tom sme sa dohodli aj bez slov. Keď sa im nebudem premávať po dome, tak do podkrovia ani nevkročia. Zhltnem večeru ,schmatnem knihu a bežím na kopec neďaleko. Dovidím odtiaľ takmer na celé pobrežie na tejto strane ostrova. Vychutnávam si chladný vietor, ktorý sa dotýka mojej kože. Mám na sebe slabomodré šaty prepásané hnedým opaskom a svoju obľúbenú ľahkú bundičku rovnakej farby ako opasok. Je síce leto, ale aj tak mi niekedy starostlivé mamičky ponúkajú pančuchy alebo sveter. Vždy keď si dám šaty spomeniem si na mamu ktorá nikdy nemala na sebe nohavice dobrovoľne. Sadám si do trávy a otváram knihu.

,,Mňau!" prišiel ma pozrieť môj kocúrik Alex. Je celý čierny, iba okolo oka a papuľky má bielu škvrnu a na labkách biele papučky. Nie, neobúvam ho, to sú taktiež škvrny. 

,,Mňau, mňau!" On vždy vie kde ma nájde. Odkladám knihu a pozerám sa po pobreží. Pomaly odtiaľ odchádza posledná veselá rodinka. Natiahnem sa do trávy. To využíva Alex a skáče mi na brucho a rýchlo sa schúli do klbka. Hladkám ho a pozorujem jasnú oblohu. Po chvíli vstávam a s Alexom sa vydávame na pobrežie.

Na celom pobreží nie je ani nohy. Vyzúvam sa a vyzliekam si šaty, pod ktorými mám ukryté plavky. nechávam Alexa strážiť mi oblečenie a pomaly sa blížim k moru. Ponorím nohy do studeného mora a vychutnávam si to. potom sa vrhnem do vody a zanechávam Alexa na súši. Nie som žiadny výborný plavec, ale neutopím sa. Po pár minútach sa vraciam späť na breh k Alexovi, ktorý pradie keď vidí že som v poriadku. Aspoň niekto sa o mňa bojí. 

Sadám si na breh a pozerám na žiarivú guľu vznášajúcu sa nad horizontom. Sfarbuje oblohu do zmesi oranžovej a červenej. Ešte pár týždňov nezapadne.

,,Au!" skríknem a vyskočím keď pocítim prudkú pálivú bolesť na chrbte ruky. Pozerám sa na ruku a zisťujem že to vyzerá ako by ma niečo popálilo, má to polkruhový tvar, v ktorom sú nejaké čiary, znaky a slabo žiary. Kvôli zlému svetlu viac nevidím a ani nechcem vidieť. Vložím si ruku do mora, ale bolesť neprestáva. Rozmýšľam čo ma mohlo v mori popáliť a uvedomujem si že som si ešte nedala tu námahu zistiť čo v tomto mori žije.

,,Znaky?"

Rýchlo vyťahujem ruku z mora ale bolesť utíchla tak rýchlo ako začala a zmizli aj tie popáleniny. 

,, Zvláštne," konštatujem a začínam sa obliekať.

,,Poď Alex, je čas ísť domov."