Atis

„Dobré ráno, Atis! Ako si sa dnes vyspala?“ Super, toto bude naozaj výborný deň, keď ho začínam samomluvou.

„Au!“ Klesnem späť na vankúš, po neúspešnom pokuse o vstanie z postele. Ešte stále som si nezvykla, že bývam v podkroví.

„Mňau!“ zobudila som aj môjho kocúra Alexa, ktorý sa teraz ospalo preťahuje na mojom modrom a huňatom koberci. Opatrne sa presuniem na druhý koniec postele. Slnko mi ostro svieti do očí cez moje jediné, ale zato obrovské okno. Pod ním mám malú pohodlnú pohovku tmavohnedej farby. Je na nej pohodená kniha, ktorú som včera dočítala a pár vankúšov. Na opačnej strane je krivé, vŕzgajúce schodisko so starým zábradlím. Po obvode skoro celého podkrovia sa nachádzajú nie vysoké ale široké skrinky. Viacero ich je zamknutých, ale tých pár čo nie je, využívam ako skrine alebo odkladací priestor. Zisťujem koľko je hodín.

„Čože? Iba pol piatej?“

Viem, že už nezaspím a tak pomaly vsávam z postele a preťahujem sa podobne ako Alex. Sadnem si na pohovku a pozorujem Slnko, ktoré nevychádza a ešte dlho vychádzať nebude. Aby som to objasnila, všade na sever od šesdesiatej šiestej rovnobežky cez leto aspoň na jeden deň Slnko vôbec nezapadne a cez zimu zasa nevyjde. Čím severnejšie bývaš, tým je tých dní viac. Cez leto je úžasné pozorovať polnočné Slnko – takto ho niekto nazval, aj keď ma občas skoro ráno zobudí, ako napríklad dnes. V zime je to horšie. Ľudia sú bez Slnka podráždený a v škole sa to nedá vydržať. A to ani nehovorívvm o skorom vstavaní. Rozmýšľam, čo by som mohla takto skoro robiť a nakoniec si vyberám možnosť príjemnej rannej prechádzky.

„Alex, ideš so mnou?“

No, ako vidím, tak asi nie. Schúli sa do klbka a začne odfukovať.

 

Som na mieste. Stojím nad malým zálivom. Všetko naokolo je pokryté sviežo zelenou jemnou trávou s drobnými, krehkými kvietkami. Iba na ďalekých vrchoch skalnatých hôr sa jagá biely sneh, ktorý zásobuje prudké potoky čistou, studenou vodou. Pomaly schádzam po strmom skalnatom zráze, a snažím si nevyvrtnúť členok. Tu dole sa rozprestiera nádherná piesková pláž. Vyzúvam sa a prechádzam sa po nej hore – dolu. More je dnes celkom pokojné. Povieva tu iba jemný vietor, ktorý mieša sviežu trávu s morom a iba občas tu vtrhne ostrý studený vietor z večne zasnežených hôr. Vysoko na žiarivo modrej oblohe krúžia čajky a jemný piesok mi vŕzga pod nohami. Krajšie to už byť ani nemôže. V tom mi zaškŕka v bruchu.

„No, jasné!“

To som celá ja. Iba ja môžem ísť na výlet hladná.

„A čo teraz?“

No čo asi? Chvíľu uvažujem či sa radšej neprekonám, ale hlad víťazí. Leziem späť na skaly a vraciam sa domov. Rozhodla som sa že si skrátim cestu a prechádzam cez lúku, na ktorej sa pasú kozy. Keď sa zrazu spoza mňa ozve:

„Méé, méé!“

„Nie!“ Zastonám a pomaly sa otočím.

„Nie, toto nie!“ predo mnou stojí jeden starý, zúrivý a hlavne šialený cap a pripravuje sa na útok. Má dlhú koziu briadku a hrozivo zahnuté rohy. Je to cap farmára Curkea. Viem čo sa bude diať a dávam sa na útek. Som o trošku rýchlejšia, ale on sa nevzdáva. Ako som mohla naň zabudnúť, každý ho tu pozná. Je tvrdohlavý a keď sa raz za niekým rozbehne, nezastaví ho nič. V tom si spomeniem. Musím ho vystrašiť. Alebo to platí na iné zviera?

„Oou!“ Tak som sa zamyslela, že ma takmer dobehol. Risk, je zisk. Skúsim to. Prudko sa rozbehnem a rýchlo otočím. Ostávam prekvapená. Videla som, že cap bol taktiež prudko rozbehnutý, ale v momente ako som sa otočila, zastal vo vzduchu a potom dopadol na všetky štyri, ale o pol metra dozadu. Akoby sa vrátil. Otočil sa a s vystrašeným méčaním sa rozbehol dole kopcom.

„Au, čo to?“

Až teraz si uvedomím, že ma príšerne páli ruka. Pozriem sa na ňu a...

„Znak?“ Spomeniem si na znak, ktorý som nachvíľu zahliadla na ruke, keď som minule plávala v mori. Ale veď tu ma nemohlo nič popŕhliť. Nevidela som ho jasne, ale zdá sa mi, že bol iný. Tento je menší a...

„Zase!“

Zmizol a s ním aj pálivá bolesť.

 

Sedím na pohovke v mojom podkroví a otváram knihu. Má veľmi zaujímavý obal. Skúmam ho, keď zrazu z knihy vypadne nejaký malý papierik. Asi to bude záložka, na ktorú čitateľ predo mnou pozabudol. Zohnem sa po ňu a zdvíham ju. Zarazím sa.

„Čo? Ďalšie znaky?“

Tento malý biely papierik je popísaní malými čiernymi symbolmi. Spomeniem si že mám malú encyklopédiu starovekého písma. Listujem v nej. Znaky sa nezhodujú ani s gréckymi a ani japonskými znakmi. Tie znaky sa nezhodujú s ničím. V tom nájdem ďalší, presne taký istý malý papierik aj v encyklopédii. Prepadne ma zlé tušenie. Prelistujem všetky knihy ktoré mám. Na vlas tie isté lístočky som našla aj v atlase sveta, učebnici matematiky, v knihe o rekordoch zvierat... No, proste všade. V každej jednej knihe som našla jeden papierik počmáraný tými istými znakmi. Dala so si ich všetky na kôpku doprostred izby a škaredo som sa na ne pozerala.

„Mňau?“ Spýtavo zamňaukal Alex.

Poslednú štvrťhodinu som mu musela pripadať ako posadnutá. To nedáva zmysel. Nemohli sa tu len tak objaviť. Som si stopercentne istá, že v tých knihách, včera ešte neboli. Je nemožné aby sa tu niekto len tak bez povšimnutia vkradol a dal mi do všetkých kníh tieto lístočky. Ja by som mohla tvrdo spať, ale okolo Alexa nikto len tak neprejde. Je to kocúr, keď zacíti cudzí, neznámi pach, vyskočí, naježí sa a začne hlasno prskať. Iba ak by sa na mne zabávali starí rodičia. Žeby starí rodičia vtipkovali?

„Nie, to určite nie.“

Ihneď to zamietam, aj keď nie som si až taká istá. Vtom ma to napadlo.

„Mamin denník!“

Som si stopercentne istá, že o ňom nevie nikto, iba ja a ona. Keby o ňom vedeli starí rodičia už dávno by mi ho zobrali a starostlivo uložili niekde do vitríny. Odsúvam pohovku od okna a prevraciam ju. Otváram tajnú skrýšu ukrytú na spodnej strane pohovky. Vyberám denník a...

„Nie!“

Točí sa mi hlava a je mi navracanie. Niekto sa hrabal v maminom denníku! Kto mohol o tej skrýši vedieť? A čo znamenajú tie znaky? To vôbec nedáva zmysel!

„Ding, dong!“ zazvoní zvonček pri dverách.

Z okna vidím staré poštárske auto. Snažím sa pravidelne dýchať a upokojiť sa. Pomaly schádzam na prízemie, kde už na mňa čaká poštárka. Každý ju volá pani Farheová. Je to veľmi milá žena.

„Ó, ahoj Atis!“ usmieva sa na mňa.

„Dobrý deň, pani Farheová. Máte tu niečo pre mňa?“ snažím sa vyzerať pokojne.

„Ó, áno pravdaže. Mám tu pre teba dva listy.“

„Listy? Kto by mi mohol už len mohol písať?“

„Odosielateľ tu síce nie je, ale sú adresované tebe. Ó, skoro by som zabudla, máš si ešte prísť po nejaký balíček.“ pokračuje.

„Balíček?“ začínam byť znepokojená.

„Áno. Vyzeral akoby v ňom bola nejaká kniha.“

„Ale ja som si teraz žiadnu knihu neobjednala!“ 

Pani Farheová sa zatvárila popletene.

„Ó, moja drahá, ja neviem čo to je. Najlepšie urobíš, keď to zistíš sama. Ak vyrazíš do pol hodiny, stihneš si ten balíček vybrať ešte dnes.“ Sladko sa na mňa usmiala a podala mi listy.

„Dobre, vďaka pani Farheová a dovidenia!“ poďakovala som sa.

Sadnem si na schody a otváram prvý list.

„Toto už vážne nie!“ skríknem, keď zase vidím tie prekliate znaky. Počkať ešte niečo iné.

„Abeceda? Kľúč?“ Vyťahujem papier a pozerám sa na 26 znakov a ich významov. Sú to písmená. Lúštim prvý riadok z papieriku.

„Cor vitae?“

Niečo mi to hovorí, ale netuším čo. Odchádzam do podkrovia a otváram druhý list.

„Čo to...“

Je v nej letenka do Frankfurtu. To mi už vôbec nedáva zmysel. Kto by mi mohol zaplatiť letenku? Keby som ja niekomu kúpila letenku, tak by som sa aspoň podpísala. Ale aspoň tam nie sú tie znaky.

 

Balík naozaj vyzerá, že jeho obsah zapĺňa kniha. Možno to bude nejaká odmena za vernosť on-line kníhkupectvu alebo som niečo znenazdajky vyhrala. Každopádne v to dúfam, aj keď mám zlé tušenie. Pomaly otváram balíček a hneď klesám na zem.

„Prečo? Nie, nie a nie!“

„Mňau!“ pribehne ku mne Alex, keď vidí v akom som rozpoložení. Pohladkám ho a hodím knihu cez pol podkrovia. Vlastne to nevyzerá ako celá kniha, ale skôr iba jej polovica. Má hrubý, tmavo čierny obal, z ktorého vystupujú žiarivo strieborné skrútené čiary, pripomínajúc mi konáre stromu.

„Dobre.“

Rozhodla som sa. Idem preč z tohto blázinca. Využijem už zaplatenú letenku a letím do Frankfurtu.