Naila

"Seď pokojne a mlč!" 

Už vyše dvoch hodín sedím na tvrdej drevenej stoličke, na ktorej tvarované operadlo mi ničí chrbát. Pred celým zhromaždením Dettinej komunity som musela prerozprávať události posledných dní. Stále ich mám všetky v živej pamäti. Všetky kúzla, nehody, rany a nezhody. Vlasy mi stoja, len na to všetko pomyslím. Po dôkladnom opise sa hlavné predstavenstvo išlo dohodnúť, čo so mnou a čo podniknú na záchranu Atis. Ale už to trvá celú večnosť. Nie len ja ale aj ostatný prítomný sú nedočkaví. Našťastie mi dovolili sa pred touto akciou dovolili osprchovať, čomu som veĺmi vďačná. Inak by už dávno tu prítomní vzniesli námietky proti pachu zaschnutej krvi a potu. Nervózne podupkávam nohou. Šum za chrbtom skoro nevnímam, len hľadím meter pred seba na kamennú dlážku. Čo s Atis asi teraz robia? Mučia ju? Vypočúvaju? Bičujú, či dokonca režú? Strasiem sa. Rachot a škípaví zvuk dvier postavý celú miestnosť, teda skôr halu na nohy. Muži a ženy, rôznych vekových kategórií sa v rade pekne za sebou premiestňuju k svojim koženým kreslám nad schodiskom, ktore je len pár metrov predo mnou. Všetci až na sivovlasého starého pána, ktorý skrížil ruky za chrbtom a ráznym hlbokým hlasom k nám prehovoril.

"Bolo rozhodnuté! Korhonenovci sú pre nás opäť hrozbou. Do okolia budú vyslané hliadky, ktoré sa budú v pravidelných intervaloch obmieňať a chrániť naše územie dvadsaťštyri hodín denne. Ako ďalšie bolo rozhodnuté aj o osude Anaitis Torreovej. Je neobvyklé počuť o existencii dvoch Dettiných potomkyň, ktoré sú narodené v jednej generácii. Je to až príliž veľa informácií bez jediného dôkazu."

Tvár mi blčí od zlosti. Neveria mojim slovám? Tak to je teda naozaj geniálne. Považujú ma za dedičku bohyne Dett ale za žiadných okolností nechcú uveriť mojim slovám.

"Je mi úplne jedno či mi veríte alebo nie. Ak mi nechcete pomôcť ale budete si tu chrániť svoje zadky, fajn. Ja Atis pomôžem sama. Bez vašej pomoci."

Muž pokojne zodvihne ruku aby ma umlčal ale ja mam sto chutí napľuť mu do tváre.

"Nemôžeme uveriť všetkým tvojím slovám Anaitis Nailová, avšak môžem ti sľúbiť jedno. Ja osobne vyšlem najlepších mužov prehľadávať miesto predpokládaného úkrytu Korhonenovcov, o ktorom sa zmienili už naši predkovia a verím, že sa nám podarí priviesť tvoju kamarátku Anaitis živú a zdravú."

Dav buráca nadšením ale ja teda nie. Vôbec sa nezmienil o tom, že som do akcie zapojená aj ja. Snažím sa niečo namietnuť ale v tomto hluku nie je možné aby ten starček zachytil moje slová. Predstavenstvo sa postaví zo svojich kresiel a ladnými krokmi opúšťajú miestnosť. Jediné čo mi ostáva je zatnúť päste a rozbehnúť sa za nimi. Ani bolesť stuhnutých svalov mi nezabráni stretnúť sa s tým starým dedkom a povedať mu do očí čo si myslím o ich rozsudku. Miestnosti je už takmer úplne prázdna ale počujem kroky za svojím chrbtom ktoré stále zrýchľujú až ma dobehnú. Rozhodím rukami keď sa ma zozadu pokúsi zastaviť a na moje veľké prekvapenie ho zrazím k zemi. Nevážil teda veľa a nebol ani vysoký. Neskoro si uvedomím že to je Annie. 

"Je mi to ľúto ale teraz musím zariadiť par veci."

Odpoviem a ďalej sa ženiem vpred. Som už takmer pri dverách keď sa mi známy hlas ozve v mojej hlave.

"Okamžite zastav!"

Zastavím ako prikovaná.

"Nič nezmôžeš. Rada je veľmi tvrdohlavá a nezmeníš ich rozhodnutie."

Obrátim sa a nájdem ten jeho pochybný ksicht. Stojí desať metrov odo mňa opierajúc sa o jeden z mohutných stĺpov ktoré sa nachádzajú po celej miestnosti. Pomalý prejde až k ležiacej Annie a pomôže jej vstať. Našťastie nevyzerá zranená. Napokon sa obaja opäť obrátia na mňa.

"Nelez mi do hlavy!"

Zavrčím a stisnem päste ešte mocnejšie aź sa mi nechty zaryjú do pokožky na dlani.

"Aj tak by si nemala najmenšiu šancu. V tomto stave by som ti nedal v boji ani päť minút a bola by si mŕtva. Tvoj boj príde. Ale ak chceš prežiť musíš sa vycvičiť."

"Vycvičiť? Atis je v samom pekle a ja mám čakať kým ma naučíte správne sa pri boji pohybovať? Môžem ťa ubezpečiť, že práve teraz by si na mňa mohol trúfnuť aj sám drakula a nemal by šancu. Taká som naladená na boj."

Ďalej nečakám. Narazím do dverí a tie sa rozletia. Vstúpim do väčšej izby s dlhým stolom ale nikde nikoho nevidím. Zdržali ma a utiekli mi. Ani len netuším kde ich hľadať.

"Do čerta!"

Kopnem do zárubne a vrátim sa do miestnosti výsluchu, ktorej všetci hovoria zhromaždisko. Obídem Annie a jej brata s rýchlosťou rovnajúcou sa štartujúcej stíhačke. Niekde musím začať hľadať ale kde? Som tu sotva pár hodín a netuším kde čo je. Aj napriek tomu odhodlane, nahnevane a s dupotom kráčam k východu.

"Bolo mi povedané že ty a pár nováčikov podstúpite výcvik. Lenže nikto netuší kedy boj nastane a preto potrebuješ rýchlokurz. Rozhodol som sa rade a nám všetkým pomôcť tým, že ťa vycvičím ja sám."

Takmer zakopnem o vlastné nohy. Počula som naozaj dobre? On sám ma chce cvičiť?

"A to by mala byť nejaká podcta? Čo sa tak od teba môžem naučiť? Tebe samému ešte nedávno tieklo mlieko po brade a dnes si myslíš, že práve ty zo všetkých dobrých bojovníkov v tejto budove, úkryte či ako to už voláte, naučíš mňa bojovať do naozajstnej krutej vojny? To už mám väčšie šance na prežitie teraz, keď som rozzúrená a nič neovládam."

Vysmejem ho a pohnem sa ďalej. Jediné čo on vie je bozkávať dievčatá vo veľmi nevhodnej situácií. Čakala som škrekľaví krik ale z Theovho hrdla sa vydral hrdelný smiech. Pokrútim hlavou, otočím sa na päte a prejdem rovno k nemu.

"Čo je? Čo ti je také smiešne?"

Zníži pohľad k mojim očiam, ktoré zúrivo bĺčia. Mám chuť rozmetať ho v zuboch pri jeho povýšeneckom postoji. Pusti Annie, ktorá sa len nezúčastnene pozerá na našu roztržku a prekríži ruky na bruchu. 

"No predsa ty."

Zvráštim obočie.

"Tak ja som ti na smiech? Snažím sa zachrániť soju kamarátku ale som na smiech? Tak to ti pekne ďakujem."

"Nemáš začo."

Krútim hlavou a snažím sa nevraziť mu jednu do zubov aj keď som si istá, že moja ruka by ho nezasiahla.

"Nebudem tu s tebou strácať čas. Musím stihnúť zoskupenie armády a začleniť sa do nej."

"Tak to už je neskoro. Ako si sama povedala, strácala si tu so mnou čas. Už su dávno preč."

"Je pekné, že sa ma ešte stále pokúšaš odradiť od istej smrti namiesto toho aby si šiel so mnou. Tvojim báchorkám neverím. žiadna armáda sa nedokáže zmobilizovať tak rýchlo."

Naposledy na neho fľochnem a konečne rozhodnutá už sa viac neotočiť prejdem popod obluk a vstúpim do spleti rôzych uličiek. Všade je zhon. Ľudia, hlavne muži, silný a ozbrojený, vychádzajú z rôznych izieb a bežia smerom do uvítacej miestnosti. Tam je veľká brána, jediný východ z tohto príliž zabezpečeného úkrytu. Pri jednom mužovi si všimnem otvorené dvere. V izbe je plna výbava vojaka. Zbraň, uniforma a batoh. Jediný spôsob ako sa môžem medzi nich začleniť je splynúť. Vbehnem do izby skôr ako sa dvere stihnú opäť zavrieť a nahľadám veci čo najmenšej veľkosti. Lenže aj tá je pre mňa príliž veľká. Nohavice od unifomy teda navlečiem na nohvice čo na sebe mám a top rýchlo prezlečiem za čisto biele tričko s krátkym rukávom. Ešte bunda, zbraň, batoh na plecia a môže sa vyraziť. Otváram dvere a snažím sa rýchlo vykročiť vpred, keď dostanem ránu do hlavy, spadnem na zem a viac o sebe neviem.